Pred ostrou jesennou predvolebnou kampaňou, keď pôjde o veľa – o budúcnosť Sloveniek a Slovákov a o zachovanie zvrchovaného Slovenska, som využil čas a začítal sa do štúrovcov. Pred 180 rokmi napísal údajne jeden z najnadanejších štúrovcov dielo o Uhorsku a Slovákoch. Išlo o Benjamína Pravoslava Červenáka, ktorý, žiaľ, zomrel veľmi mladý v roku 1842, ale ešte stihol dokončiť knihu, v ktorej ma veľmi zaujal tento jeho postreh: „Dve tretiny tých, ktorí popri láske k slovenčine milujú aj Uhorsko a verne mu slúžia, nazývajú krajinskými šelmami a zločincami, a potom tí, ktorí cítia, poznajú svoje ľudské a občianske práva, plným právom horlia proti pomaďarčovaniu (nehovorím proti maďarčine), sú vykričaní za ruských emisárov, vyjednávačov a spojencov, za snovačov politických plánov, ba čo viac, osnovateľov a tvorcov nových slovanských ríš. Z toho všetkého jasne vysvitá, že takí okydávači Slovákov nielen bijú, ale im ani nedovolia plakať.“
Aké identické s dnešnou dobou, keď každý, kto hovorí o mieri, je označovaný za ruského trola či agenta, v „červenákovskom“ jazyku za ruského emisára, vyjednávača a spojenca. A to len preto, že sa naši predkovia dovolávali ľudských a občianskych práv, ako my na Slovensku počas hegero-matovičovho covidového vládnutia. Ako sa tá história, žiaľbohu, opakuje! A B. P. Červenák by sa možno ani veľmi nečudoval, keby tých „okydávačov Slovákov“ našiel práve medzi tými, ktorí donedávna Slovensku tak neslávne tri a pol roka vládli.
(Status na FB 29. júla 2023)
