Päťsto dní rusko-ukrajinského konfliktu…

… a jeho dopad na hlavných aktérov

Od vstupu ruských vojsk na ukrajinské územie uplynulo v týchto dňoch 500 dní. Táto doba by už mohla byť dostatočná na hodnotenie jej prvých výsledkov.
Možno sa viacerým ľuďom nepáči už nadpis článku, kde nahrádzam pojem vojna výrazom konflikt. Myslím si, že pojem konflikt je pre túto situáciu presnejší ako označenie vojna.
Vojna je konflikt medzi dvoma stranami, ktoré nevedia vyriešiť svoje rozdielne záujmy a pozície inak ako vojenským stretom. Každá strana má svoju pravdu, za ktorú je ochotná priniesť materiálne i ľudské obete.
Aj západní politici interpretujú rusko-ukrajinský spor iba ako vojenskú agresiu. Takýto prístup im umožňuje skoncentrovať sa predovšetkým na legislatívny výklad, t.j. na to, kto prvý prekročil hranice a kto je tým pádom agresor.
Rusi tým, že 24. 2. 2022 prekročili hranice Ukrajiny sa stali logicky agresorom, ktorého treba potrestať!
Na prvý pohľad to všetko sedí! Dátumy, vstup, civilné obete, Charta OSN, medzinárodná legislatíva a k tomu mediálny tlak, že na čele tejto agresorskej krajiny stojí vrah, zabijak. No sú to aj nikdy neskončené imperiálne záujmy Ruska…
Obraz nepriateľského Ruska je dokonaný!
Ak použijeme širší a obecnejší pojem konfliktu, umožňuje nám to vyhnúť sa legislatívnemu prístupu, ktorý je v tomto prípade sekundárny a skôr kladie pred nás otázku, čo je príčinou tohto konfliktu.

Ilustrácia: PIxabay

V tomto konflikte je zvláštne to, že jedna z bojujúcich strán bojuje nie za svoj záujem, ale za záujem inej krajiny. Je predsa jasné, že Rusko, aby zaistilo svoje bezpečnostné záujmy na svojich hraniciach, nemá obavy z toho, že by Ukrajina chcela na nich postaviť svoje zbrane! Problém je v tom, že tie zbrane majú byť americké a môžu byť obsluhované iba príslušníkmi americkej armády a ich cieľom nie je posilnenie bezpečnosti Ukrajiny, ale ohrozenie Ruska!
V decembri 2019 sa obrátilo Rusko na USA písomným ultimátom, v ktorom upozorňovalo vedenie USA, že v prípade, že USA budú podporovať vstup Ukrajiny do NATO, je Rusko pripravené zaistiť svoje bezpečnostné záujmy aj vojenskými prostriedkami!
USA sa vysmiali z tohto ultimáta a Rusi boli nútení mobilizovať svoju armádu.
Spor medzi Ruskom a USA je do určitej miery veľmi podobný situácii, keď sa dvaja muži dostanú do hádky a jeden z nich pritvrdzuje a vystupňuje ich spor urážkami, výsmechom, až ho ten druhý zastavuje päsťou.
Aj tu by sa mohla otvoriť diskusia, ktorý z nich je agresor, prípadne či to nemali riešiť iba po právnej stránke…
Úder ale dopadol a mlieko je rozliate!
Na Ukrajine sa strieľa, umierajú civilisti i tisícky vojakov z oboch strán.
Aké sú teda výsledky po 500 dňoch konfliktu a čo získala Ukrajina a čo Rusko?
Bilancovanie strát a víťazstiev nie je jednoduché. Vytúžené ciele sú pre obe krajiny nielen vzdialené, ale aj premenlivé, a to v závislosti od úspechov či neúspechov na frontových líniách. Ruská predstava trojdňovej vojny sa skončila politickým a vojenským fiaskom. Aj ukrajinské ciele, akými boli dobytie Moskvy a vrátenie Ukrajiny do hraníc pred konfliktom, sú dnes oveľa skromnejšie.
Zdá sa, že práve prebiehajúca vojenská ofenzíva ukrajinských ozbrojených síl ukazuje, že dopady najbolestnejšie doľahli na ukrajinskú stranu. Totálne zničený industrializovaný východ Ukrajiny, deštruovaná energetika, zničená infraštruktúra celého štátu, blokácia vývozu obilia…, to všetko sú príznaky definitívneho kolapsu ukrajinského štátu. Takýto program „šťastnej Ukrajiny“ mohol vymyslieť iba nejaký šialený Antihrdina.
Prístup demokratického Západu, založený na lacných vojakoch a drahej munícii a zbraňových systémov, vedie však Ukrajinu do bezvýchodiskovej situácie.
Stovky miliárd dolárov a muničnej pomoci Západu sú však štátnou pomocou iba z 10 %. Ostatných 90 % predstavujú pôžičky, ktoré môžu byť kryté iba pozemkami, licenciami či inými aktívami, ktoré už dnes z veľkej časti vlastnia veľké investičné fondy z USA. Dnes je viac ako polovica ornej pôdy už v rukách týchto spoločností.
O blížiacom sa konci takejto politiky svedčí aj najnovšia ukrajinská legislatíva – ukrajinský parlament schválil ďalšie zákony k urýchleniu predaja poľnohospodárskej pôdy zahraničným investorom.
Extrémnosť týchto zákonov sa prejavuje v tom, že umožňuje predaj pôdy aj za situácie, že pôda, ktorá je dnes prenajatá či užívaná ukrajinskými fyzickými či právnickými osobami už nevyžaduje ich súhlas s predajom.
Takáto legislatíva nastoľuje otázku, čo zostane z Ukrajiny a do akej krajiny sa môžu vrátiť vojaci z frontu?
Zdá sa, že unavený Západ aj pod tlakom svojich občanov vyvíja tlak, aby Ukrajina ukázala, že investície do tohto rusofóbneho projektu mali a majú zmysel. Ukrajina je nútená tak vsadiť všetko na jednu kartu! Keďže nemá už ďalšie rezervy, môže byť jej ofenzíva koncom jej vojenských aktivít a tým i dnešnej Ukrajiny.
Treba však povedať, že ani na ruskej strane to nevyzerá na veľké víťazstvo a ani samotný ruský prezident, ktorý dosahuje vyše 80 % domácu podporu, nie je všeliekom ani na ruské pomery, ale ani pre svet.
Možno povedať, že prezident Putin v rusko-ukrajinskom konflikte zlyhal. Vystupoval ako naivný hráč, ktorý je manipulovaný vlastnými tajnými službami, ktorým uveril, že za tri dni je po vojenskej operácii. Ukazuje to, že tomuto rozhodnutiu chýbalo kritické posúdenie stavu ruskej armády a najmä schopnosti generálneho štábu a ministra národnej obrany p. Šojgu.
Je neuveriteľné, že tento stavebný inžinier, ktorý je jediným človekom ešte z Jeľcinovej vlády, to dokázal dotiahnuť na maršala bez toho, že by niekedy bol na skutočnom vojnovom poli. Je len prirodzené, že po prvých výstreloch vstupu ruských vojsk sa zrútil… Silu jeho hrošej kože možno odhadnúť podľa toho, že sa nechal niekoľko mesiacov verejne ponižovať a urážať kriminálnym slovníkom zo strany Prigožina.
Keď prezident Putin pochopil, že s touto bizarnou generalitou jeho vojenská operácia speje ku krachu, stavil všetko na jednu kartu. Tým esom mal byť jeho priateľ Prigožin so svojou súkromnou armádou, ktorú by však bez podpory prezidenta nedokázal vytvoriť a ani financovať. Znalosť kriminálneho prostredia po deviatich rokoch ťažkého kriminálu za násilnú činnosť mu umožnila vytvoriť armádu regrutovanú aj z ruských väzníc, na báze tvrdých vojenských podmienok a vynikajúcich platových ocenení.
Prigožin dokázal vytvoriť úspešnú armádu, ktorá mala substituovať oficiálny generálny štáb.
Dodnes nie je ale jasné pozadie vytvorenia tohto cudzorodého vojenského telesa v Rusku.
Bolo zámerom vytvorenia tejto súkromnej armády prezidenta Putina oslabiť a vymeniť jeho generálny štáb pomocou Prigožina? Alebo iba pochopil, že so svojimi priateľmi z hokeja vojnu nemôže vyhrať a musí si na pomoc zavolať súkromnú armádu?
Je neuveriteľné, že prezidentovi Putinovi ako najvyššiemu veliteľovi armády, neprekážali dlhé mesiace vulgárne útoky na najvyššie velenie jeho armády. Vážnosť svojho omylu pochopil až vtedy, keď mu jeho priateľ Prigožin oznámil, že ide do Moskvy vymeniť velenie ruskej armády…
Putinovmu „kuchárovi“ sa z úspechu a moci, ktorú dosiahol, zakrútila hlava a stal sa nebezpečný aj pre Putina samého…
Veci sa nejako polovičato vyriešili a zdá sa, že všetci chcú na túto epizódu čo najskôr zabudnúť. Prigožina sa zbavili jeho vyslaním do Bieloruska a o zmenách v generálnom štábe sa mlčí, resp. sa odkladajú do čias, kedy mu to jeho priatelia nebudú môcť vyčítať, čo nemá rád, a kedy problém bude prehlušený nejakou ďalšou porážkou.
Psychologicky je Putin silne poznačený svojou predchádzajúcou prácou v tajných službách, kde sa vylučuje požiadavka priameho stretu či konfrontácie s jeho nepriateľmi, ale skôr sa uprednostňuje vyčkávanie, taktizovanie a pomalé uzatváranie kruhu… Rusko však požaduje víťazstvo a iba za to je ochotné prinášať aj osobné obete.
Možno však je rusko-ukrajinský konflikt zložitejšou hrou, ktorá sa vymyká štandardným vojenským pravidlám i medzinárodnej legislatíve.
Samotná vojna nie je primárne konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou, ale ide o zástupný konflikt medzi Ruskom a USA.
Prezident Putin viackrát zdôraznil, že Ukrajinu, ukrajinský národ považuje za súčasť „ruského sveta“ a jeho nepriateľom v tomto konflikte je iba demokratický Západ, ktorý financuje nielen všetky dodávky vojenského materiálu, ale aj chod a penzie ukrajinského štátu.
Zdá sa, že aj ruská strana si osvojila americký model proxy vojny, v ktorom nejde o bezprostredné víťazstvo. Akoby jej cieľom bolo tiež iba vyčerpať a oslabiť svojho protivníka.
Pri vysvetľovaní príčin sporu medzi Ruskom a USA politikom dochádza dych a strácajú dôveru svojich občanov, pretože ich nedokážu presvedčiť, že rozširovanie NATO, resp. prisúvanie zbraní na hranice Ruska je tou hodnotou, za ktorú by boli ochotní strádať vo svojich každodenných životoch. Skôr naopak, začínajú sa aktivovať politici i politické strany v týchto krajinách, ktoré sú ochotné uznať aj ruské bezpečnostné záujmy a odmietajú ďalšiu podporu ukrajinskej armády a štátu.
Prezident Putin akoby očakával, že tieto negatívne vnútropolitické dopady na krajiny demokratického Západu sa stanú jeho hlavnou zbraňou, ktorú chce namieriť proti existujúcim politickým štruktúram Západu.
Krajiny EÚ i USA si uvedomujú, že ekonomické a hospodárske výsledky sa budú iba zhoršovať a opotrebovacia vojna na Ukrajine povedie k zmenám a radikalizácii politickej scény, ktorá bude hľadať nielen iné a nevojenské východiská z tejto situácie, ale môže viesť aj k volaniu zodpovednosti tých politikov, ktorí sa touto vojnou nadchli, a to v záujme vyšších ziskov a lepšej kariéry.
Prezident Putin akoby si uvedomoval, že jedným z pozitív tejto vojny môže byť zásadná zmena vnútornej politiky vyzývateľa, ktorá by mohla priviesť k moci nových politikov a nové politické strany, ktoré prehodnotia existujúce sankcie a naopak, povedú k ešte užšej spolupráci EÚ s Ruskom.
Rusko-ukrajinský konflikt má tak z globálneho pohľadu iné ciele ako bezprostredné záujmy ruskej či ukrajinskej armády, a teda predpokladá aj iných víťazov, resp. porazených.
Prezident Putin tento boj prezentuje ako zápas o skončenie jednopolárneho sveta a nastolenie novej, globálnej, mnohopolárnej architektúry medzinárodných vzťahov.
Demokratický Západ, prezentovaný USA a EÚ vyzýva všetky krajiny sveta na podporu udržania existujúceho svetového poriadku, na čele ktorého stoja USA, ktoré sú podľa americkej administratívy jediným garantom slobody a demokracie.
Zdá sa, ako nám ukazujú priebeh a ciele rusko-ukrajinskej vojny, že ani jedna z týchto strán nemá aktuálne záujem o skončenie tejto opotrebovacej vojny. Obaja hlavní aktéri iba vyčkávajú, na ktorej strane sa to zlomí a občania buď odmietnu rusofóbnu, militantnú politiku, alebo zvíťazia USA s ich predstavou unipolárneho sveta.
Keďže ide o jadrové mocnosti, prehra každej z nich má potenciu dotiahnuť tento konflikt na vyššiu úroveň, môže prerásť do jadrového konfliktu.
Keďže víťazstvo jedného je limitované jadrovými zbraňami toho druhého, je nevyhnutné tento nešťastný konflikt čo najrýchlejšie ukončiť. Je nebezpečné čakať na nového Antihrdinu, ktorý bude schopný rozpútať III. svetovú vojnu. Príklad Ukrajiny nám musí stačiť!