Dnes je veľmi populárne zo strany oficiálnych médií ako aj medzinárodných inštitúcií hľadať konšpirátorov a ruských trollov, ktorým údajne nejde o nič iného, iba o apoteózu Putina a narušenie jednoty EÚ.
Zdôvodnenie, že významná časť slovenských občanov je pod vplyvom konšpiračných teórií, je výsledkom nízkej dôvery občanov v naše vládne a štátne orgány. Ak by to tak bolo, potom by to skôr svedčilo o našom zdravom rozume a našej schopnosti, že – ak to zodpovedá skutočnosti – dokážeme aj zvolať: „Kráľ je nahý!“
Propagandistické mašinérie Západu a Východu sa rozbehli v hodnotení rusko-ukrajinského konfliktu na plné obrátky.
Z jednej strany sa na nás valia obvinenia o agresorovi, teroristovi a z druhej strany ide o boj o nezávislosť a slobodu.
Náš občan sa nedôverčivo prizerá tejto eskamotáži a iba ťažko hľadá odpoveď na príčinu tejto tragédie. Zložitosť komentovania tohto bratovražedného konfliktu spočíva takmer v banálnej príčine, t.j. v hľadaní identity ukrajinského občana.
Mnohí čitatelia môžu byť pobúrení takýmto tvrdením a môžu ma považovať za putinovského trolla, ktorý nechce nič vedieť o bombardovaní nemocníc, škôl a smrti tisícok nevinných ľudí. Je samozrejmé, že tieto fakty nemôže nik poprieť a každý normálny človek to musí považovať za strašnú tragédiu. Kto súcíti s týmito obeťami, si musí klásť aj otázku, prečo tento konflikt vznikol a ako ho ukončiť a zastaviť.
Západný prístup je založený na tom, že konflikt je vyvolaný imperiálnym Ruskom a krvilačným Putinom. Ako dôkaz sa používa prekročenie rusko-ukrajinskej hranice zo dňa 24. 2. 2022.
Jednostrannosť tohto prístupu vychádza z toho, akoby sa konflikt začal až 24. 2. 2022. Neberúc do úvahy, že osem rokov pred týmto dátumom na východe Ukrajiny padlo pätnásťtisíc ľudí…
Či sa nám to páči alebo nie, hodnotenie kolektívneho Západu je pravdivé iba z legalistického právneho pohľadu, ktorý sa opiera o porušenie Charty OSN a ďalších medzinárodných zmlúv, ktoré odmietajú územnú anexiu a narušovanie celistvosti každej krajiny. Iba z tohto pohľadu by sme mohli uznať a považovať Rusko za agresora a prípadne až za teroristu.
Legalistický pohľad je iba jeden z možných pohľadov, nie je ani jediný a ani nadradený iným možným prístupom. Tento konflikt možno hodnotiť z pohľadu ekonomického, historického a vojenského…
Najobjektívnejšie posúdenie konfliktu si podľa mňa vyžaduje, aby sme ho posudzovali najmä z globálneho, resp. geopolitického hľadiska, t.j. na základe skutočných záujmov všetkých jeho účastníkov, čo mnohým „analytikom“ uniká.
Je veľmi zjednodušujúce dnes tvrdiť, že rusko-ukrajinský konflikt vznikol prekročením hraníc ruskými vojskami 24. 2. 2022.
Tento konflikt je oveľa starší a súvisí najmä s globálnou porážkou sovietskeho bloku v deväťdesiatych rokoch.
Výsledkom porážky bol hlboký hospodársky úpadok a obrovské zadlženie celej krajiny.
Jedným z východísk, ako zachrániť Rusko, bol rozpad ZSSR a vytvorenie Nového Ruska.
Nástup Putina, ktorý bol výsledkom dohody oligarchických štruktúr a politického vedenia okolo Jeľcina, bol založený na tom, že Putin bude rešpektovať ich nový majetkový status.
Putin slovo a svoje záväzky voči oligarchom a rodine Jeľcina dodržal. Samozrejme, uvedomoval si, že vládnuť s oligarchami a presadzovať ich záujmy je samovražedné, a preto vo vlastnom záujme musel urobiť poriadok so svojimi oligarchickými spoluvládcami. Tí, ktorí odmietli rešpektovať ruský štát personifikovaný Putinom, boli zbavení majetku a moci a tí, ktorí sa odmietli podriadiť, boli zbavení aj slobody.
Politický a hospodársky život na Ukrajine po rozpade ZSSR sa však začal vyvíjať odlišným spôsobom. Zostal v oligarchických rukách, a to bez ohľadu na to, aký prezident stál na čele Ukrajiny. Pre väčšinu občanov Ukrajiny sa zmeny týkali len úzkej skupiny ľudí, ktorá bola schopná iba zvyšovať svoj majetok, a to na úkor svojich občanov.
Trápenie Ukrajiny využili po prevrate na Majdane USA a spolu s vtedajšími oligarchami prevzali moc do svojich rúk.
Vstup USA a EÚ do ukrajinských záležitostí nebol výsledkom altruistických záujmov americkej vlády, ktorá by chcela pomôcť vymaniť sa ukrajinským občanom z chudoby, ale využitie geopolitickej príležitosti posunúť sa hospodársky a vojensky až na hranice Ruska a perspektívne sa zmocniť jeho nerastného bohatstva.
Myslím si, že z tohto geopolitického stretu je potrebné pozrieť sa na rusko-ukrajinský konflikt, ktorý tak zásadným spôsobom prekračuje legalistickú doktrínu, založenú na prekročení ukrajinských hraníc ruskými vojakmi zo dňa 24. 2. 2022.
Je veľmi nepresvedčivé, ak chcú USA zdôvodniť svoju účasť na tomto konflikte tak, že americké záujmy, ako i záujmy Ukrajiny sú totožné a že Kongres i americký ľud nemá iný záujem o Ukrajinu, iba naplnenie jej dobra a šťastného života.
Vo svete je totiž oveľa viac krajín, ktoré sú na tom horšie a potrebovali by akútnejšiu pomoc a sú oveľa bližšie aj k hraniciam Ameriky.
Nakoniec, ani USA sa pri svojich vojenských avantúrach neriadili Chartou OSN a nevyžadovali súhlas krajín, kam vstúpili.
Je paradoxné, že o takýto legalistický prístup sa pokúšal ZSSR, keď sovietska armáda v r.1968 mala záujem legalizovať vstup spojeneckých vojsk do Československa akýmsi „pozývacím listom“…
Keď ide o záujmy, a najmä záujmy geopolitické, je Charta OSN a z nej odvedené medzinárodné právo až druhoradé. Nejasnosť príčin vyplýva aj z toho, že ide o proxy konflikt, prostredníctvom ktorého si hlavní aktéri tlmočia svoje požiadavky.
Je predsa ťažko uveriteľné, že uvalené sankcie voči Rusku a podpora ukrajinského politického vedenia, ktoré trvalo deklaruje požiadavku zničenia Ruska, predstavuje iba nezištnú bratskú pomoc. Zvlášť, ak v americkej stratégii národnej bezpečnosti je Rusko definované ako nepriateľ číslo dva!
Jediný spôsob, ako môžeme obhájiť postoj USA, je použiť americký uhol pohľadu, založený na národnej bezpečnostnej stratégii, ktorej podstata spočíva v tom, že USA sú tou krajinou, ktorá musí viesť svet, a ktorého fungovanie musí byť v súlade s národnými záujmami Ameriky.
Práve tento uhol pohľadu umožňuje získať jasnejší a racionálnejší pohľad na príčiny, priebeh a na možné podmienky ukončenia rusko-ukrajinského konfliktu.
Pre USA je neakceptovateľná snaha Ruska vystupovať v rokovaniach ako seberovný partner, nakoľko sú presvedčené, že Putin asi pozabudol, že rozpadom ZSSR a zánikom Varšavskej zmluvy sa skončilo bipolárne rozdelenie sveta.
Putinova snaha o uznanie globálnej rovnocennosti Ruska s USA a jeho promócia supersonických zbraní, ktoré považuje NATO iba za fejkové predstavenie neexistujúcej hrozby, si vyžaduje dôraznú príučku a potrestanie Ruska, aby v medzinárodných vzťahoch bolo naďalej jasné, kto vládne svetu.
Putin svojim decembrovým písomným ultimátom americkej vláde, v ktorom žiada, aby boli uznané oprávnené bezpečnostné záujmy Ruska spočíva na požiadavke, že Ukrajina sa nestane členom NATO a USA nebudú inštalovať žiadne rakety na rusko-ukrajinských hraniciach. Za tieto požiadavky si vyslúžil iba výsmech a namiesto odpovede mu bolo vysvetlené, že o týchto otázkach nerozhoduje americká vláda, ale NATO a jeho spojenci.
Namiesto jasného stanoviska pre druhú najsilnejšiu jadrovú veľmoc sa USA rozhodli zvýšiť vojenskú finančnú pomoc Ukrajine.
Na ruské upozornenie ultimáta, že v prípade, ak Rusko nedostane jasné garancie, je pripravené použiť vojenské prostriedky k presadeniu svojich bezpečnostných záujmov, prišlo uvalenie ďalších sankcií zo strany USA a EÚ.
USA i EÚ začali urýchľovať vstup Ukrajiny do EÚ a NATO, čo navodzuje dojem, že obaja aktéri majú zámerný úmysel z regionálneho konfliktu urobiť globálny. Zdá sa, že precenili dopad sankcií na ruskú ekonomiku a fungovanie štátu a naopak, podcenili dopad na ich ekonomiku, ako aj vlastné obyvateľstvo.
Skutočnosť, že Rusko je druhá najväčšia veľmoc v držaní jadrových zbraní sa bagatelizuje tým, že Rusko, aj keby sa malo rozpadnúť, nikdy tieto zbrane nepoužije. Tento prístup je nielen naivný, ale aj politicky vysoko nezodpovedný!
Predstava USA udržať si hegemónne postavenie vo svete i za cenu riskovania globálnej jadrovej vojny je nielen nezodpovedná, ale je aj šialená.
Obzvlášť to vystupuje do popredia vtedy, keď si uvedomíme váhu základnej príčiny rusko-ukrajinského konfliktu, t.j. hľadanie ukrajinskej identity, ktorá paradoxne je bližšie k ruskej ako k americkej.
Protiruské nálady, ktoré dnes prechádzajú až do vypätej nenávisti oboch aktérov, sú však z racionálneho a európskeho pohľadu neprijateľné.
Rusko nie je zodpovedné za biedu a chamtivosť ukrajinskej oligarchie!
Nie Rusko zbedačilo za posledných 30 rokov ukrajinských občanov, ale bola to vlastná, nenásytná ukrajinská oligarchia, ktorá je schopná za zachovanie svojho panstva, moci a majetku zničiť celú krajinu.
Pre sklamaný ukrajinský národ je vstup do EÚ už iba jedinou možnou záchranou pred jeho biedou. Národ je vyčerpaný z vlastnej chudoby a uveril, že príčinou ich biedy je Rusko!
Zničená infraštruktúra, rozbité fabriky, predaj vyše 50 % podielu ornej pôdy zahraničným fondom a život závislý od subvencií USA a EÚ dosiahol taký stupeň, že ukrajinská vláda by v prípade zastavenia finančných tokov a zbraní neprežila ani jeden mesiac.
Ukrajinský občan však pochopil možnosť vstupu do EÚ ako príchod do zasľúbenej krajiny, kde všetko je vydotované a zabezpečené. Za tieto sny sú pripravení aj bojovať do posledného muža, a to bez akýchkoľvek podmienok. Za vstup do EÚ sú schopní vypredať všetko, čo táto krajina má ešte k dispozícii. Za svoj sen, vstup do EÚ, sú ochotní bojovať i napriek tomu, že ich program porážky Ruska odporuje ich reálnym národným i občianskym záujmom.
Celý konflikt spočíva v tom, že za zlepšenie životnej úrovne a za vstup do EÚ je Ukrajina vyrovnaná s tým, resp. je jej jedno, že existenčne ohrozuje bezpečnostné záujmy svojho suseda a krajiny, ktorá nielen vytvorila tento štát, ale ho aj vybudovala.
Chorobná, nenávistná protiruská politika priviedla prezidenta Zelenského k zákazu ruského jazyka a obmedzovaniu práv občanov ruskej národnosti.
Tento konflikt má dnes už iba dve možnosti:
I. Ukrajinská armáda dobyje Moskvu a za vyriešenie svojho malicherného problému, t.j. hľadania ukrajinskej identity, vyvolá globálny, vojenský konflikt s desiatkami či stovkami miliónov mŕtvych obyvateľov našej planéty,
alebo
II. USA uznajú právo Ruska na jeho bezpečnostné záujmy a ponechajú osud Ukrajiny na jej susedov. Svet sa môže potom vrátiť do predkrízových dní s poznaním, že pluralitné videnie sveta je menej nákladné a aj menej nebezpečné pre svet.
Myslím si, že i prezident Zelenskyj si začína uvedomovať, že Ukrajina nemá šancu bez USA a NATO dosiahnuť zničenie Ruska a bude musieť svoj osobný program ukrajinizácie ponechať na Rusko ako aj na svojich spojencov, a tak vyniesť rozsudok i nad sebou samým.
USA, na rozdiel od prezidenta Zelenského, reálne posudzujú rusko-ukrajinský konflikt a na rozdiel od neho nepovažujú rozdelenie Ruska na desiatky malých štátov za cieľ pre najbližšie dni.
V zmysle svojej bezpečnostnej stratégie chcú Rusko iba vyčerpať a zastaviť jeho sny o multipolárnom svete.
Môže sa však stať, že USA v boji o udržanie globálneho líderstva sveta zneistia a oslabia EÚ do takej miery, že by mohla upadnúť do vnútorných sporov a rozdeliť sa podľa vzťahu k USA a k jeho geopolitickým záujmom. Takýto prístup by skôr či neskôr mal za následok zrútenie jedného zo základných pilierov americkej zahraničnej politiky USA, t.j. zamedziť spojeniu EÚ s Ruskom, čo by sa však mohlo stať aj skutočnosťou.
Prvá svetová vojna rozbila cisárske impériá v Európe, druhá zrušila kolónie a prípadná tretia svetová vojna by mohla ukončiť postavenie dnešného hegemóna a nastaviť novú, pluralitnú konfiguráciu svetového poriadku.
Je však povinnosťou všetkých zodpovedných politikov hľadať cesty, ako zastaviť eskaláciu tohto konfliktu, a tak sa vyhnúť nepredstaviteľnému armagedonu.
