Náš správca domu dal výpoveď. Na spoločnej chodbe sme dlho mali zasklenú skrinku s nástenkou, kde bolo uvedené jeho meno, číslo telefónu, adresa. Pre každý prípad, či niekomu zatekalo, vybili sa poistky, rozbila sa bránka alebo bolo treba vymaľovať.
Pán správca zabezpečil údržbárov, maliarov, elektrikárov, upratovača. Mesačne sme sa mu skladali za túto službu. Lenže pán správca je už v dôchodkovom veku, oznámil nám, že končí. Nájsť nového zodpovedného je problém. Kto by to za tých pár eur robil?
Do dôchodku odchádzajú učiteľky zo základných škôl, detské lekárky, ale aj špecialisti, kardiológovia, neurológovia. Alebo si otvoria súkromnú prax, na ktorú už ich bývalí pacienti – tiež dôchodcovia – nemajú. A čo mladšie zutekalo a čo staré nevládalo. Každý chce žiť tam, kde sa žije dobre. Ale kto má zabezpečiť, aby sa žilo dobre tu?
Česká novinárka Saša Uhlová napísala knihu Hrdinovia kapitalistickej práce o živote zotročených ľudí. Teraz publikuje v českom magazíne Alarm pokračovanie – skúsila si práce sezónnych robotníčok a robotníkov v západnej Európe. Pracuje sa sedem dní v týždni, desať až dvanásť hodín denne – a tie robotníčky, ktoré okrajujú kaleráby a tvrdé šupy z tekvíc hokaido, režú nožom tvrdé kapustné hlavy, spávajú v jednej miestnosti na trojposchodových „palandách“, umývajú sa spoločne a jediné súkromné miesto je záchod, jedlo si na pracovisko nosiť nesmú, tak iba tajne si hodia do úst nejaký cukrík alebo tyčinku, drú piatok-sviatok a obávajú sa o tú drinu prísť, lebo doma – v Poľsku, v Česku, na Slovensku by zarobili menej… Majú deti, ktoré ponechali príbuzným, sú preč celé roky!
Veľmi mi pripomenuli väzenkyne v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, ktorých život opísala francúzska klaviristka Fania Fénelonová (Dievčenský orchester). Ale toto sa deje tu, pred našimi očami. Nikdy som neverila a neverím, že aj vtedy o neľudských pomeroch ľudí nikto nič nevedel. Myslím si, že iba odvracali zrak, nechceli to vedieť. A dnes? Brat mi povedal, ako v dielni stavajú pec na drevo, ktorá nič nevykúri. Lebo plyn nebude, a ak nechcú prísť o robotu… Všelijaké autentické ľavice teoretizujú, o čo by sa mala starať ich vysnená ideálna strana – kto má o ňu stáť?
Letec z príbehu Saint-Exupéryho nájde v púšti hrudy zlata. V prvej chvíli, keď mu vzdialený lesk v rozpálenom chvejivom vzduchu oslepí oči, vie, že je zachránený. Kde je voda, tam je život, kde je život, tam sú ľudia. A kde sú ľudia, tam je pomoc. Ako prichádza bližšie, vidí, že to nebola fatamorgána, ale ani voda, iba obyčajné rýdze zlato. A v tej chvíli vie, že je stratený… Také prosté posolstvo nám odovzdal, čo skutočne k životu potrebujeme. Jeden druhého.
Vždy a všade sa nájdu jedinci, ktorých reč je kýchanie do priestoru. Čím sú hlasnejší, tým sa lepšie cítia. Keď už nemôžu celkom opľuť, tak aspoň otráviť vzduch. Čím vulgárnejšie, tým lepšie – lebo to si každý všimne. Zbabelo vinia z jedov, ktoré veľkohubo šíria. O tých sa neopierajme.
