Toto malé zamyslenie nad najnovším knižným textom z dielne P. Juzu začnem fiktívnou obranou svojho integrálneho ja, pretože som ako recenzentka komentovala aj jeho dva predchádzajúce knižné texty (JUZA, P. (2020): Politické pohyby v Strednej Ázii a JUZA, P. (2021): Stredoázijské súvislosti 2020-2021).
Ak by som jednou vetou mala povedať, čo si po prečítaní ostatnej vedeckej monografie odborníka na postsovietsky priestor a najmä Strednú Áziu, ktorý je autorom SLOVA a ako jediný zo Slovenska (a blízkeho okolia) mapuje, prezentuje, objektívne informuje a popularizuje Strednú Áziu na Slovensku (a v bratských Čechách), profesora Petra Juzu, tak použijem nasledujúcu vetu: Ako víno – čím starší, tým lepší.
Najnovšia vedecká monografia autora: Politické režimy v Strednej Ázii (PeIn, Trnava, 2022, ISBN978-80-972361-7-5) na 186-tich stranách mapuje to, ako vznikali, formovali sa a najmä aké sú dnes politické režimy v aktuálnej Strednej Ázii.
To slovíčko aktuálnej je dôležité pochopiť v tom zmysle, že profesor Peter Juza neloví v minulosti, ale presne popisuje, čo sa v stredoázijských „krajinách jedna až päť“ udialo a najmä, k čomu z pohľadu identifikácie politického režimu(ov) v Kazachstane, Kirgizsku, Tadžikistane, Turkménsku a Uzbekistane došlo.
Už od dôb najstarších civilizácií bol región strednej Ázie (v dnešnom vymedzení a vnímaní) príťažlivý pre vtedajšie – a čo pokračuje dodnes – aj pre dnešné veľmoci.
Veľká hra o Strednú Áziu č. 1, č. 2 a v súčasnosti č. 3, sa skončila a neskončila.
Ako vravieval exprezident Turkménska Saparmurat Nijazov – Turkmenbaši: „…východ je východ a aplikácia západných modelov do východného organizmu hrozí vážnou katastrofou…“
Nezabúdajme, že do roku 1990 v krajinách Strednej Ázie de facto existovala len jedna politická strana (nie sila, tých bol viac) – a to republikové komunistické strany, ktoré v rámci historického vývoja vygenerovali zväčša neskorších prezidentov svojich nezávislých stredoázijských republík (S. Nijazov, N. Nazarbajev, I. Karimov…)
Napriek postupnej a nesmelej modernizácii dnes nikto neuvažuje inak, než v kategóriách, že v Strednej Ázii sú politické režimy, pre ktoré máme „neslabosť“, lebo sú autoritárne a nedemokratické, ale spomeňme si ešte raz na konštatáciu exprezidenta S. Nijazova, najmä na jeho druhú časť: „…aplikácia západných modelov do východného organizmu hrozí vážnou katastrofou…“
Profesor Peter Juza vo svojom najnovšom texte (a nielen v tomto) kontinuálne upozorňuje, že priestor postsovietskej Strednej Ázie prešiel kľukatú historickú cestu a dnes napriek skutočnosti, že sa jednotlivé krajiny dostali k postsovietskej samostatnosti neočakávane a majú naďalej unisono autoritárne (rôzne formy a kvalita) režimy, získali na svojej geopolitickej bonite.
Ono totiž, v Strednej Ázii sa neuskutočnila revolučná cesta premeny totalitného systému. Neuskutočnili sa tam politické revolúcie, ktoré by priviedli k moci novú postsovietsku politickú elitu.
Bezalternatívnosť starých elít bola – a P. Juza to vysvetľuje – spôsobená i objektívne, pretože existovala reálna hrozba deštrukcie štátnej moci a jej funkčnosti ako takej v prípade radikálnej likvidácie štruktúr starej nomenklatúry. Z objektívnych dôvodov bude v Strednej Ázii dochádzať ku generačnej výmene (aktuálne viď Turkménsko, Kazachstan, čiastočne aj Tadžikistan). Predovšetkým, v novoformujúcich sa nezávislých štátoch sa pôvodne chopili moci sovietske elity, čo de facto umožňovala (a umožňuje) tradičná klanová štruktúra stredoázijskej spoločnosti. P. Juza ďalej uvádza: „…sa sformovali silné prezidentské režimy, z ktorých všetky vykazujú absolútnu tendenciu k autoritarizmu (výnimku tvorí len aktuálny dočasný vývoj v Kirgizsku). Politické systémy vykazujú nízku senzibilitu vo vzťahu k pluralizmu, formovaniu demokratických inštitútov moci a minimálny záujem o transformáciu spomenutých klanovo-archaických spoločenských vzťahov a rozvoj občianskej spoločnosti…“[1]
Na 186-tich stranách P. Juza tiež prezentuje, resp. nezabúda na aktuálnu energetickú tému, a to upozornením, že stredoázijské elity sa budú usilovať využiť energetické možnosti svojich krajín (Turkménsko, Kazachstan a Uzbekistan) k získaniu rôznych benefitov.
Napriek tomu, resp. práve preto bude situácia v Strednej Ázii vyžarovať nestabilitu a nejasnosť geopolitickej, ideologickej a náboženskej orientácie s odrazom na (ne)stabilitu súčasných režimov.
O tom (ale aj o mnohom inom), je monografia Petre Juzu, ktorú odporúčame všetkým záujemcom o vývoj v Strednej Ázii a vo svete. Lebo jedno bez druhého je nemožné!
Ilustračná snímka www.pixabay.com
[1] JUZA, P.: Politické režimy v Strednej Ázii, PeIn, Trnava, 2022, ISBN978-80-972361-7-5. s.174
