Michal Záleta v roku 2018 vydal zbierku básní Pamäť dvora. Jaroslav Rezník o nej na prebale napísal: „Spisovateľ Michal Záleta sa po celý život prezentoval ako prozaik. No zranený časom, pamäťou a životnou skúsenosťou tentoraz siahol za básňou. Lebo báseň je krvou materinského jazyka. Je esenciou poznania, citu i úprimným darom iným.“ Báseň, poézia sa Michalovi Záletovi odvďačila, neopustila ho. Rád oznamujem čitateľom Slova, že má na stole pripravenú ďalšiu zbierku, ktorú nazval Sen a soľ. Z nej som pre dnešné Pozvanie do básne vybral Krížne cesty. Vo výhľade mám však ďalšie básne…
Emil Polák
Krížne cesty
1
Možno si predsa len spomenieš,
ako sme šli:
odkliati od potu drevorubača,
od pachu roľníckeho dvora,
od vetrov usínajúcich vždy pod kožou,
ale so slamou v čižmách,
ktorá nás určovala vo svete
námestí a promenád.
Boli sme svoji,
akoby sme sa narodili v jeden deň,
v rovnakú hodinu,
na sekundu presne
a navyše tým istým rodičom,
v rovnakej kolíske,
v tej istej plachte na otvorenom poli,
ktoré obmýval vietor ako oceány pobrežia a pláže,
ospievaní.
A svet bol malý, taký nepatrný,
že sme ho mohli kedykoľvek zovrieť v jednej dlani,
aby tá druhá nezabudla na borovičku,
Nitrianske knieža,
kotlíkový guláš:
napríklad v Kryme.
Ak to bolo v zime,
vraveli sme si iba: Pime!
Ak to bolo v lete,
a opäť v našom rodnom Kryme,
vraveli sme si: Pime,
veď koľko je človek na tom svete?!
Predávali sme rady a odpustky
iba za úsmevy mladých žien i dám stredného veku:
sebaistých, s osím hniezdom v drieku,
i nepokojných,
akoby hľadali druhý dych,
akoby na úteku.
(Od tých čias sa mi zdá, že dámy stredného veku
neteší priazeň starších mužov a že mladé ženy
sú menej prieberčivé.)
Častejšie sme však kupovali – samé neužitočné veci,
haraburdy
a kedykoľvek a komukoľvek sme ich požičiavali
s rizikom, že sa navždy stratia:
napríklad nádej.
Občas sme vykradli staré hrady a kaštiele
a v rytierskych brneniach sme šli do súbojov:
napríklad proti úzkosti.
Neraz sme sa z tých súbojov vracali
na hlavu porazení,
ale ak sme zvíťazili,
sprivatizovali sme všetky krčmy v okolí:
až do rána bieleho,
až do rána ďalšieho,
možno až do ďalších rán.
Patrili nám – dokorán.
Nie všetko si pamätám,
pútnik na cestách zhltne veľa prachu
a nezapráši si iba pľúca.
Pamätám si však, že ešte pred svitaním
a ešte pred Lunou 3 a Apollom 8
videli sme Mesiac z odvrátenej strany:
odmietal Koperníka i Galilea,
svet sa krútil len okolo neho
a bolela ho hlava.
Tak preukrutne, že sme mu na čelo prikladali
octanové obklady
a na viečka,
pod ktorými mu horeli oči,
zapálené jesenným škuľavým slnkom,
vatové tyčinky nasiaknuté cejlónskym čajom.
Ak pritom vzdychal a preklínal
svoj bezuzdný hedonizmus,
chlácholili sme ho ako dieťa,
napríklad takto:
Mesiačik, Mesiac, povedz nám,
kto je najtriezvejší na svete?
Na Zemi vy, ale nad ňou ja.
V ničom sa nedal obrať o prvenstvo.
Viem to s absolútnou istotou,
lebo sa nám potácal nad hlavami
s džbánom burčiaku:
skrátka – pod obraz boží.
A veľmi sme si s ním rozumeli,
napokon – boli sme v jeho koži.
A iba s nami sa naostatok zložil.
Kamsi. Nevedno kam.
Krk na to dám,
že všetko sa odohralo presne takto,
možno som vynechal iba zopár
celkom nepodstatných faktov,
napríklad: meranie lakťov
alebo miery úbohosti
a iných maličkostí.
2
Napokon sme sa vždy ocitli v spoločnom dome
medzi poludníkom a rovnobežkou
nášho srdca,
spovede krvi,
v dome so štíhlou sedlovou strieškou,
v jeho pľúcach,
a zakaždým sme boli poslední a zároveň prví,
lebo v tých časoch sneh sa ešte varil
v nebeských kotloch,
a spúšťali ho dolu na pocestných
i lotrov
v tonách a v objemoch nevídaných,
väčšmi než v Perinbabe,
nech zem neoziabe
prízemný mráz,
nech uchráni vodu v krehkom horskom žľabe
a svedomie krvi v nás.
Inak si súkaj na povraz
z vyčesanej konopnej priadze,
môžeš si pritom nôtiť, ak ešte vládzeš,
veď čo sa blíži, podobá sa zrade.
Veď čím je vlastne zrada,
len tým, že neodkladá
svoje zámery
a v kritickej chvíli
vloží ti nohu do dverí.
Vari sa mýlim?
Veď čo je zrada, len krv, čo stráca
svoje vedomie,
svoju stopu,
svoje svedomie,
svoj odkaz?
Áno, nie?
A hľadá miesto, kde všetci svorne slopú,
odkázaní na potopu?
Opusť
tie miesta, kým je čas, vytrať sa hoci
prostred noci,
do mrazu a víchrice,
neschovávaj sa za paravány či za líce
dobových rečí, opečiatkovaných fráz,
za rozkričané ulice,
aj keby nastal čas na povraz.
Áno, na ten z ľanu či z konope,
či na posteľ kdesi v priekope
alebo v nepriechodnom chrastí,
aj keď staneš sa bezdomovcom vo svojej
najvlastnejšej vlasti.
Len ju nepreklínaj, napokon splynieš s ňou. Navždy.
Ako každý.
Aj zlodej, aj vrah, aj podpaľač,
aj velikán, aj falošný hráč,
aj pokrytec, aj svätec,
aj zloduch, aj sráč,
aj hrobár, aj letec.
Vlasť nesúdi.
Hoci mala by: veď demiurg ju určil iba pre ľudí.
Za státisíce rokov však očividne zmäkla
a prenechala svoje právo peklám.
3
Bol teda dom
a bola krv, ktorá ho zahrievala,
a v ňom čoraz viac ľudí s trvalým pobytom,
čiže aj rúk na opravy, rekonštrukcie,
ten dom si totiž veľa pamätal a krv ešte viacej,
pri dome sa chvel strom,
možnože v koreňoch cicali ho zmije,
tie sú živorodé,
čo netlieskali vode.
Netuším,
možnože moruši
chýbalo len slnko a miesto pre paláce.
Čosi sa však stalo:
Zrazu zmizli ruky a dom ostal pustý,
zafúkalo doň, priľahlo ho bralo,
ušli zlatoústi.
Tých posledných nebolo mi ľúto:
vždy som bol v úzkych z kanonády rečí,
z tisícich slov v jedinej minúte,
akoby vo mne umierali krásne labute,
dlhokrké,
biele,
z diaľky popolavé,
čo zažíhali v sebe lásku a vernosť
zvestujúcu vode
a zrejúcej tráve
na svojom netajenom splave.
Ale staré puto,
k tým, čo sa kamsi náhle vytratili, či dokonca
zmizli,
tá dobiedzavá ľútosť
sa podchvíľou ozývala a vracala, ako dotieraví
fízli,
a bolo jej dosť:
neželaný hosť
a vzpriečená kosť.
Zdalo sa mi totiž, že ich vidím v dave
a zmocnila sa ma úzkosť,
pretože dav
nie je šepot tráv
ani prosté ľudské zhromaždenie,
hoci v jeho mene,
zrodený akoby v jednej kolosálnej hlave,
vo fistule alebo vo zvodnom alte
volá: Zbožňujte a páľte!
4
Mohol som ostať doma a nezapodievať sa
hľadaním,
ba dúfal som, že sa mu ubránim,
ale zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok –
v čase krvi baránkov i kozliatok
a ražňov,
i obety,
dobrých dažďov
i piety,
aj v čase nádejí v pukoch nazretých
akousi zvláštnou zhodou
svätenou vodou
aj štipkou klebety,
pofŕkaných korením, cesnakom a soľou –
prehral som súboj s vlastnou vôľou
a pobral som sa len tak, naverímboha,
v hlave noc a kompas v nohách,
za ozvenou, za nutkaním,
akoby som sa chcel spýtať krížnych ciest,
kade ísť a čím sa viesť.
Nemal som žiadnu ratolesť,
iba holé ruky, a vo vreckách!
A strach,
kam zájdem a koho stretnem,
čo ma cestou zvedie, čo ju pretne.
A na krížnych cestách ma stretol
stridží bašavel:
Tá ich nekonečná neha k sebe,
a ten tmel!
Ani som netušil: som na svadbe
a či na pohrebe?
A tam sme sa našli:
na hranici rozzúrených svetov,
uprostred kaskadérskych letov,
horiacich girlánd a vejúcich mašlí,
tlieskame odušu a voláme: Bravóóó! –
okamih pred popravou.
