Spevy moje, spevy, holubienky biele,
rozleťte sa krajom nad našimi hniezdy,
hrkútajte drahým, že sa brieždi – brieždi
a noc hriešna prchá, jak jej vzchádzajúce jasné slnko velie.
Sme národ – nuž jak na národ sa svedčí
konajme, bije naša hodina:
nás nesmie zaviesť faloš sladkých rečí,
bo usmrtí nás had, hoci objíma.
Týmito veršami reagoval mladý slovenský básnik Martin Rázus, evanjelický farár v Pribyline, na dejinné udalosti v roku 1918. Po vojenských porážkach bolo jasné, že Rakúsko-Uhorsko nielen prehrá vojnu, ale postupne speje k svojmu zániku.
Poprední slovenskí politici sa už 24. mája 1918 na dôvernej porade Slovenskej národnej strany v Turčianskom Svätom Martine vyslovili za česko-slovenskú orientáciu.
V zahraničí bola podpísaná po Clevelandskej aj Pittsburská dohoda, v ktorej zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia vyjadrili súhlas so spoločným štátom Čechov a Slovákov.
Slováci a Česi, ale aj príslušníci ďalších národov žijúcich v monarchii, odmietali bojovať za rakúsko-uhorské záujmy. Množili sa vzbury a dezercie. Česko-slovenské légie, ktoré bojovali na strane Dohody, tvorili predovšetkým krajania v zahraničí, zajatci a zbehovia z rakúsko-uhorskej armády. Boli hlavnou oporou pri presadzovaní štátnej samostatnosti Čechov a Slovákov.
Zlomové dejinné udalosti neustále komentoval vo veršoch zo svojej pribylinskej fary Martin Rázus. 14. októbra 1918, dva týždne pred vyhlásením Česko-Slovenska v Prahe a 16 dní pred Martinskou deklaráciou, píše najrevolučnejšiu báseň tohto obdobia Hoj, zem drahá.
Hoj, zem drahá, slovenská zem
poľúbže sa s ránom,
búšte, srdcia utýrané:
zore nad Kriváňom –
daromne noc hromom rvala,
blesky bila v temä:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudem
Putá hrdzou rozožrané
zodrali nám údy,
slzy naše liali dažďom
a krv tiekla prúdy –
za cudzích sme mreli, dnes žiť,
pre seba žiť chceme:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!!!
Prisaháme na tie hroby
padlých našich bratov,
prisaháme na zem čiernu,
čo nám drahou, svätou –
prisaháme – hoc sa zdvihne
všetkých pekiel plemä:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!!!
Rázusovu báseň Hoj, zem drahá ako prvé uverejnili Robotnícke noviny desať dní po jej vzniku 24. októbra 1918, ale už vtedy bola dostatočne známa slovenským národovcom, pretože sa šírila v odpisoch. Svedčí o tom aj Rázusov list Elze Vančovej-Stodolovej dva dni po napísaní básne. Básnik v ňom odpovedá na jej žiadosť, aby jej poslal príspevok na domáci literárno-hudobný program.
„Milostivá pani, pripojene posielam, o čo ste mi písali. Mal som na mysli poslať Vám to i tak. Ako dlžníčku Vás prosím, dajte tento verš odpísať mládeži a nech putuje z úst do úst po slovenskom kraji. Je to dnes náramne potrebné. Keby som bol hudobníkom, skomponoval by som vhodnú hymnu vhodnú vzkriesenia… Verš tento spieva sa na nápev: Hej Slováci, čo prosím pri odpisoch poznamenať. Moje meno nie je potrebné, hoc úfam, že text i v tlači skoro vyjde. Keby sa našiel súci skladateľ, mohol by na tento text zložiť nový nápev.“
Pôvodne trojstrofovú báseň uverejnili Národnie noviny 5. novembra 1918 už aj so štvrtou strofou, ktorá v konečnej verzii básne bola tretia. Martin Rázus ju dopísal na želanie Vavra Šrobára, ktorý mu z Prahy odkázal, že by sa v takej populárnej básni mala už vzhľadom na zahraničie odrážať aj česko-slovenská vzájomnosť. Autor pohotovo napísal tieto verše v kancelárii kožiarskej továrne Jána Pálku v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorý mu tlmočil Šrobárovo želanie.
Matkou našou Vltavienka,
otcom Dunaj valný,
spev náš hučí po Šumave
jak pod Tatier bralmi,
sme krv jedna, jeden národ,
tisíc síl v nás drieme:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!!!
Táto strofa nie je dôkazom Rázusovho čechoslovakizmu, ako by sa hádam niekto mohol nazdávať, ale svedectvom jeho úprimnej viery, že Česi a Slováci budú v novej republike rovnoprávnymi národmi.
Ešte trojstrofová báseň Hoj, vlasť moja sa recitovala aj 28. októbra 1918 v Prahe, neskôr znela už celá po slovenských dedinách a mestečkách v súvislosti s vysvetľovaním Martinskej deklarácie na ľudových zhromaždeniach. Po zhudobnení popredným slovenským skladateľom Viliamom Figušom-Bystrým sa stala jednou z najrevolučnejších slovenských hymnických piesní tých čias.
Martin Rázus vydal protivojnovú poéziu v niekoľkých zbierkach Z tichých a búrnych chvíľ, To je vojna! a Hoj, zem drahá. Obľubu mladého čitateľa si získal autobiografickou dilógiou Maroško a Maroško študuje. Radom svojich závažných literárnych diel oslovoval aj staršie čitateľské generácie. Písal historické romány Bombura, Surovcovci, Júlia a Odkaz mŕtvych, predprevratové obdobie zachytil v próze Krčmársky kráľ.
Po vstupe do politiky počas medzivojnovej Česko-Slovenskej republiky bol Rázus zástancom svojbytnosti slovenského národa a ako predseda Slovenskej národnej strany dôsledne presadzoval myšlienku autonómie Slovenska.
„Mojím osudným číslom je osmička a iste najosudnejším dátum 18. októbra 1888. Vtedy som sa totiž zbadal v istej z chudobných vrbických chalúp v terajšom Liptovskom sv. Mikuláši. Osmička nie je najnižším, ani najvyšším číslom a taká je i pečať na dosť podivnej púti môjho života.“
Takto trochu nadľahčene opisoval v Slovenskom literárnom almanachu roku 1932 svoje narodenie v znamení osudových osmičiek. Smutnou iróniou aj jeho život vo veku necelých štyridsaťdeväť rokov zakončili dve osmičky – 8. 8. 1937.
