Bola nedeľa, tak o päť minút dvanásť. Na stoloch tejto milej krajiny sa parilo z polievkových mís a v televíznom štúdiu sa prášilo z úst. Podpredseda vlády Richard Sulík sa s bývalým predsedom vlády Petrom Pellegrinim za maskami tak trochu bez jedu zhovárali. Až si Sulík bystro uvedomil, že by to nemuselo vyzerať dobre.
Večer by mohol na FB, odkiaľ sa teraz po novom riadi štát, byť status. A jeho postavenie vo vláde, z ktorej nikdy dobrovoľne neodíde, by mohlo dostať novú energiu. Možno preto pocítil potrebu zastrašiť i pochváliť. A tak už bez masky, hoci stále s rúškom na tvári, povedal: „Toľko ľudí je v base! Začal to tu čistiť a robí to výborne.“
Nebola to novinka, veď „Igor“ sa vyhráža od prevzatia moci na každej parlamentnej schôdzi a všetci jeho poslanci i štátni úradníci na najvyšších postoch po ňom ako ozvena. Napokon, tak pochopili svoje víťazstvo vo voľbách. Voliči, tak zhruba štvrtina národa, sa chcú pomstiť tým porazeným. Médiám to tiež nepripadá čudné, veď predsa vieme, že to treba všetko zavrieť, bandu jednu mafiánsku. Na dôkazy sa nečaká, tie sa, koniec koncov, bezpečne nájdu, keď už budú všetci spievať.
Pri nedeľnom stole nejeden divák zostal s lyžicou na pol ceste a čakal, čo povie Pellegrini na to priznanie o politickej objednávke, ktoré práve od podpredsedu vlády spolu s divákmi počul v priamom prenose. Veď to nie Matovič, ale polícia dáva zatvárať, veď sa to dialo už aj za mojej vlády – chcel trochu vrátiť situáciu do ústavných koľají, no Sulíkov veľavravný úsmev nad rúškom ho zavrátil. Divákom pri nedeľnom stole možno aj zabehlo, no nezaprotestoval jediný sudca, ani Pamela Záleská, ani Ján Mazák nie!
No a potom sa stane, že jeden z obvinených je teatrálne za asistencie médií, ktoré o tajnej operácii vedeli zo dva dni predtým, zabasnutý. A neuplynie ani mesiac a on si hodí v cele mašľu. Ministerka Kolíková rozpráva na tlačovkách príbeh, v ktorom fakticky potvrdzuje, že vie niečo viac, ako môže vedieť – teda že Lučanský neuniesol dôkazy o svojej vine. Ľud tie dôkazy nepozná, pred policajnými stanicami na celom Slovensku sa rozhoria sviečky. Sme všetci zavretí, (veď nám to Matovič sľúbil), ale na zdravotnú prechádzku sa vyjsť môže. Tak si ľudia počas nej spomenú na dušu.
Nikto nevie, prečo ten život v cele vyhasol. Lebo obžalobný spis nie je verejná listina. Zo zákona nikto nemôže vedieť, čo je v spise. Ani advokátka Mišíková, ani advokát Lipšic, keďže zastupovanie generála odmietli. Lipšic bol na výsluchu ako advokát jedného z bonzákov, mohol teda počuť, čo generál vypovedal, ale študovať jeho spis nie.
Zhrniem: nevieme, či bol generál Lučanský vinný alebo nevinný a súd tento ortieľ už nikdy nevyriekne. Čo vieme, že sa tu bez jasných dôkazov spoločensky degradujú ľudia a politický proces ešte pred súdom pripomína pomstu, nie hľadanie spravodlivosti. To je problém. S „vinou“ sa politicky pracuje – samozrejme, že na všetkých stranách, koaličnej aj opozičnej. Nacvičili si to pri nešťastnom Jánovi. Kde sa to skončí?
(Text bol uverejnený v Pravda.sk 9. 1. 2021)
