Slovenské dejiny nielen 19. storočia poskytujú našim umelcom pomerné široký okruh tém, ktorými sa oplatí zaoberať. Sú však obdobia, ktoré možno, ale i treba, považovať za kľúčové, ak začneme uvažovať o tom, kedy a čo formovalo Slovensko a Slovákov ako výrazné a moderné etnikum, nestrácajúce sa v stredoeurópskom priestore. Takým obdobím boli nesporne tie už neraz omieľané meruôsme roky, ale i čas predtým i potom. A práve v tomto čase žil a tvoril Ľudovít Štúr, na ktorého život i dielo zameral v dlhšom časovom úseku svoju epickú pozornosť Ľuboš Jurík a výsledkom jeho úsilia je vskutku monumentálny román.
Autor mohol využiť skúsenosť z práce nad dvomi už publikovanými dokurománmi o dvoch osobnostiach novodobých slovenských dejín z ľavicového spektra – Vladimírovi Clementisovi (SMRŤ MINISTRA) a Alexandrovi Dubčekovi (ROK DLHŠÍ AKO STOROČIE). Podľa úvodných autorových slov sa úmyslom napísať román o Štúrovi zaoberal už pred mnohými rokmi, teda skôr, ako realizoval dva vyššie spomenuté románové projekty. Vyslovil aj myšlienku, ktorá by mohla byť označená za leitmotív jeho prozaickej práce nad týmito tromi významnými postavami našich dejín – „Malé národy potrebujú veľkých hrdinov.“ Treba však uviesť, že pri práci nad životnými osudmi práve Ľudovíta Štúra mal najťažšiu pozíciu aj z toho dôvodu, že žil v 19. storočí, vzniklo o ňom celý rad rôznych prác rôznych autorov, diapazón jeho činnosti bol podstatne obsiahlejší, širší ako u dvoch vyššie spomenutých postáv, skrátka zanechal v našich dejinách predsa len hlbšiu stopu, hoci toto konštatovanie nemusí byť úplne objektívne…
Ľuboš Jurík: Ľudovít Štúr. Životný príbeh
Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2019,
doslov Pavol Parenička
Možno i preto si zvolil už osvedčený kompozičný „modus operandi“ z dvoch predchádzajúcich úspešných kníh – hlavného hrdinu predstavuje v situácii, kedy je jeho život ohrozený, tentokrát po nešťastnej nehode na poľovačke, a objavuje sa tu aj „advocatus diaboli“, túto úlohu autor prisúdil Jankovi Kalinčiakovi, pôsobiacemu v ťažkých chvíľach Ľ. Štúra zhodou okolností v Modre. „Bol som rád, že je Kalinčiak so mnou, že si vypijeme trochu červeného vína, ba aj tomu, že mi občas kladie nepríjemné otázky, akoby chcel, aby som sa spovedal z činov svojho života, že je akýmsi stredovekým advocatus diaboli; no už som cítil únavu, viečka sa mi mimovoľne zatvárali a hlava kľuckala na prsia. Chcelo sa mi spať…“ (s. 618) Pravda, Kalinčiak bol nielen Štúrovým oddaným stúpencom, ale ozajstným priateľom a zrejme tušil, ako vážny je stav zraneného, takže ich rozhovory nie sú nejako výrazne vyhrotené (v tejto súvislosti recenzentovi prichádza na um myšlienka, že práve Kalinčiak by si veľmi zaslúžil tiež dokuromán…).
Za osvedčený kompozičný postup možno označiť i striedanie dvoch rozprávačských rovín, zvýraznených i graficky odlišnými typmi písma. Štúr hovorí, spomína a rozmýšľa v I. osobe v kapitolách, nazvaných Rozpomínanie. Autor je v nich veľmi sugestívny a presvedčivý, takmer máme pocit, že by mala byť celá kniha takto komponovaná. Rozpomínanie sa strieda s obsažnými historicko-kontextuálnymi pasážami, v ktorých prevláda skôr vyjadrovací modus učebníc dejepisu, pravda, výrazne podrobnejší, rozlievajúci sa do šírky i do hĺbky. V týchto pasážach akoby autor zrejme nechtiac podľahol pocitu nutnosti umiestniť do tkaniva románu všetky fakty a reálie, ktoré považoval za podstatné či dôležité v duchu tézy filozofa a literárneho vedca G. Lukácsa: „Pri historickom románe vzniká mimoriadne veľké pokušenie stvárniť extenzívnu totalitu.“ (In: Historický román, Tatran 1976, s. 45) S tým zaiste súvisí i skutočnosť, že v románe je predstavených značné množstvo postáv, nielen z blízkosti Ľ. Štúra, ale aj z radov jeho protivníkov či neprajníkov zo slovenského či uhorského prostredia, ako aj z iných národov. Možno by si vysvetľujúcu pasáž zaslúžil o. i. napr. bán Jelačič, ktorý bol uznávanou autoritou v Rakúskej monarchii, nie všetkým však musí byť jasné jeho postavenie a právomoci v rámci tohto mnohonárodnostného mocnárstva. Je však otázne, ktoré pasáže by zasa bolo treba vynechať, keďže by takto hrozila ešte vyššia miera extenzívnosti… Možno by autor tak ešte výraznejšie zaujal aj čo mladších čitateľov, ktorí nemusia patrične vnímať všetky Štúrove spomienky, reflexie, postrehy v náležitých súvislostiach. Prípadne by mohla byť kniha vybavená záverečným sumárom aspoň niektorých spomenutých osobností na spôsob Kto bol kto… Ale hlavné slovo musí predsa len patriť autorovi.
Treba podčiarknuť, že v románe nechýbajú podrobné spomienky späté s detskými a mládeneckými rokmi v žičlivom uhroveckom prostredí nášho Ľudovíta i nesporne zaujímavé pasáže o štúrovskej rodine, ktorá vytvorila priaznivé podmienky pre svoje deti, čo nebolo v tých časoch nijako ľahké, ale nedalo sa zabudnúť na celoživotný tieň, ktorý doliehal na celú rodinu a Ľudovíta zvlášť v osobe grófa Zaya. Ťažiskové pasáže obsiahlej knihy (627 strán) sa týkajú revolučných rokov 1848/49, no patričnú pozornosť autor venoval aj pedagogickému účinkovaniu Ľ. Štúra v Bratislave, jeho organizačnej, politickej, novinárskej činnosti ešte pred búrlivými revolučnými rokmi. Plasticky je stvárnená napríklad aj povestná vychádzka na Devín, ktorú „okorenil“ Ľ. Jurík aurou určitej tajomnosti až konšpiratívnosti.
Štúrova cesta za vyššou úrovňou vzdelania sa začala napĺňať v Halle, kde sa zoznámil s filozofickými koncepciami J. G. Herdera, G. W. F. Hegla, ale aj K. Marxa, čítal tiež Komunistický manifest, odmietal ideológiu komunizmu, čo až do roku 1989 problematizovalo v oficiálnom povedomí Štúrov odkaz pre dnešné časy. Možno i hlboké filozofické znalosti vycibrili jeho zmysel pre stratégiu i taktiku, ktorý sa preukázal nielen v politických zápasoch, ale aj v zložitých vzťahoch k rôznym starším slovenským dejateľom tých čias, na ktorých odkaz chceli štúrovci nadväzovať, no zároveň prichádzali s niečím novým, najmä po jazykovej stránke, v úsilí presadiť nový spisovný jazyk. Týkalo sa to najmä Juraja Palkoviča, Karola Kuzmányho, Daniela Gabriela Licharda i Jána Kollára, ktorý bol pri uvádzaní novej formy spisovnej slovenčiny najväčšou prekážkou. Niektorí Štúrovi žiaci či stúpenci (Červenák, Vrchovský, Kráľ) mu vyčítali, že je málo radikálny, no čas im nedal za pravdu, Štúrovo prezieravé taktizovanie vo vzťahoch k Viedni i Pešti, podrobené i kritike, či vyúsťujúce do nepochopenia, prinieslo svoje výsledky, hoci ani zďaleka také, o akých štúrovci snívali, za ktoré bojovali i prelievali krv, dostali sa i do väzenia. Tieto schopnosti využil i v zápase o založenie spolku Tatrín či vydávanie Slovenských národných novín.
Čitateľ sa dozvie mnohé zaujímavé a objavné fakty o konaní na udalosti veľmi búrlivého Všeslovanského (takýto názov presadzoval najmä Ľ. Štúr) zjazdu v Prahe v júni 1848, ktorému predchádzal aprílový Slovanský zjazd vo Viedni, tomu Štúr predsedal. Zaujímavo pôsobí aj kontakt štúrovcov so zrejme najznámejším anarchistom sveta Michailom Bakuninom, účastníkom pražského zjazdu. Spolupráca Štúra a jeho stúpencov s českými dejateľmi však nebola vždy súzvučná a jednoznačná, hoci tí boli štúrovcom predsa len najbližšími bratmi, najmä po uzákonení spisovnej slovenčiny, čo okrem Jána Kollára ťažko niesli veľké autority českého národného obrodenia (o. i. Palacký i Šafárik). Z iných dôvodov bol so Štúrom v spore napr. K. Havlíček-Borovský. Ten mal odlišný, dosť kritický postoj k cárskemu Rusku, nakoľko tam určitý čas pôsobil; ako Štúr, ktorý si Rusko idealizoval vlastne až do svojej predčasnej smrti, čo sa ukázalo aj v jeho známom spise Slovanstvo a svet v budúcnosti, predstavený Ľ. Juríkom veľmi podrobne po jednotlivých kapitolách. Sugestívne pôsobia aj pasáže o stretoch Ľ. Štúra s ďalšími známymi dejateľmi, či ide o zrejme fiktívnu situáciu s Lajosom Kossuthom alebo reálnu s Jonášom Záborským.
Určitým odľahčením sú zmienky o občasných Štúrovým oddychových aktivitách, kedy sa potreboval i zabaviť, zabudnúť aspoň na pár hodín na všetky ťažoby a starosti, dopadajúce na jeho hlavu. Vtedy prišli k slovu priatelia, červené víno, posedenie pri pesničkách, občas i celonočné, dobrá káva a tabak v obľúbenej fajke. Jurík neopomenul ani Štúrove ľúbostné vzplanutia a okolnosti, ktoré im predchádzali, či už išlo o Máriu Pospíšilovú alebo Adelu Ostrolúcku. Obidve dievčiny znamenali preňho skutočne veľa, dosť sa zblížil aj s rodinami oboch dievčat, no i tak sa stali v jeho živote iba viac-menej trpkou epizódou, ale z odstupu možno konštatovať, že i premárnenými príležitosťami…
Určitým protikladom k týmto situáciám je vykreslenie troch dobrovoľníckych výprav v revolučných rokoch 1848/49, ktoré okrem hrdinského nasadzovania vlastných životov aktérov tohto obdivuhodného revolučného zdvihu priniesli rozporuplné výsledky, vrátane nadšenia i sklamania, odvahy i zbabelosti či zlovoľnej anarchie, ako bolo rabovanie v Starej Turej. Táto epizóda sa stala nepríjemnou škvrnou na týchto pre nás významných udalostiach a trpko ju komentoval aj Ľudovít Štúr: „Stará Turá padla, ale víťazstvo to bolo žalostné, videl som to, čo som predtým videl mnohokrát, zadubenosť a hlúposť toho biedneho ľudu, ktorý sa nemal kde podučiť slušnosti, trpel v poddanských kliešťach, nemyslel na nič, len plieniť, rabovať, ničiť domy, ba aj vraždiť. Jeden notársky pomocník zo Starej Turej, Ján Bottfay, chcel zachrániť mestskú pokladničku, ale rabujúci chlapi ho dobili, dokaličili, potom mu odťali ruky a hodili ho do ohňa… Boli ako zbesilí. Na druhý deň, keď sme sa stretli v Poriadí, som sa vyžaloval Fričovi: „Všetkému je koniec! Rozídeme sa, neuvidíme už dňa slovenskej slobody…“ (s. 439)
V konečnom dôsledku je Juríkov román nielen najobsiahlejším dielom o výnimočnej postave našich národných dejín, ale aj najkomplexnejším epickým obrazom bolestne krátkeho života všestrannej osobnosti, najvýraznejšie formujúcej našu národnú svojbytnosť. Autor preukázal nekaždodennú schopnosť vcítiť sa do svojho hrdinu v jeho hviezdnych i chmúrnych chvíľach a tento najnovší dokuromán možno považovať za impozantný príspevok k dôkladnejšiemu poznaniu dejinnej úlohy najvýraznejšej postavy našej národnej histórie.
(Recenzia vyšla v Slovenských pohľadoch 2/2021)
