Čítam vnučke La Fontainovu bájku o sojke. Vyparádila sa pávím perím, a zostala na posmech. Medzi pávmi i medzi sojkami. Vnučka to ešte nevidí, no my áno: vo verejnom priestore sa premávajú vyfintené kŕdle, slová bez významu, významy v šifrách. A ľud z kúta len tak v duchu počíta: a kde je môj hlas, ktorý som odovzdal vo voľbách?
Víťazná tretina voličstva sa vzájomne šklbe, v zásade však stále ešte drukuje tým „svojim“. A keďže má vplyv, rozširuje nedôveru. Lebo je to taká naša pekná pluralita: myslite si, čo chcete, ale o tom, čo si myslieť máte, budeme rozhodovať my, ktorí sme o pol kroka vpredu. Rezko do jednoty. A keď ju dosiahneme, potom už všetci ľudia raz a navždy totálne budú bratia… Napríklad ako Ábel a Kain.
Dostala som pozvánku do diskusie o ľavici v 21. storočí. Potešilo ma to, lebo bez rôznorodosti nie je žiadna sloboda. Rozmýšľala som, no pozvanie som odmietla – nezdá sa mi, že by som priniesla originálnu myšlienku. Okrem tej, že nás naľavo nič nespája viac ako vlastná neznášanlivosť. Jeden nemôže vystáť druhého, musí mu preto okopávať členok, čím drsnejšie dá súdruhovi do zubov, tým silnejší potlesk získa – od „elity“. „Moderná“ ľavica kradne témy liberálom, tradičná ľavica konzervatívcom. Kto ju teda potrebuje? To pávie perie trčí na všetky strany.
A tak by sme potrebovali všetci vľúdnosť, mäkkú silu! Nemusíme víťaziť, no byť na správnej ceste. Mať cieľ, že vieme spolu v mieri žiť. V noci počuť od trate hučať nákladné vlaky, ktoré smerujú na východ, vo dne počuť hučať hlasy, ktoré nás majú presvedčiť o nepriateľstve. Necítime ho, predpisujú nám ho.
Spisovateľ Stefan Zweig spomína v autobiografii Svet včerajška, ako robotníci vo Viedni vystúpili s heslom, aby sa Prvý máj vyhlásil za sviatok pracujúcich. Robotníci so svojimi celými rodinami prišli do Prátra ozdobení červenými klinčekmi v gombíkovej dierke, zaspievali Internacionálu, deti pridali svoje bezstarostné školské piesne. Nikomu nenadávali, nikoho nezbili, nezovrela sa ani jedna päsť. Boli tam sami za seba. Červený klinček sa stal straníckym znakom, proti nemu sa čoskoro objavil biely klinček, znak príslušnosti ku kresťanskej strane s heslom „drobnému mužovi treba pomôcť“.
Zlosť stredného stavu voči zámožným ľuďom bola omnoho menšia ako obava, že zo svojej meštianskej úrovne klesne medzi proletariát. Viedol ich Karl Lueger, „fešný Karči“, mal akademické vzdelanie, bol energický, vtipný, nikdy neprekročil rámec slušnosti a svojho partnera dokázal držať na uzde. Voči protivníkom dodržiaval noblesu. A predsa bol antisemita! Takže ani dobré vzdelanie a dobré spôsoby nie sú zárukou, že človek neposlúži spoločenskému zlu. Modrú nevädzu priniesol do politiky Otto von Bismarck, jeho strana bola spočiatku slabá, svoju bezvýznamnosť kompenzovala divou agresivitou a bezuzdnou brutalitou. Na začiatku boli kvety – a na konci…
Pozor na tých pávov, pozor na tie reči. A na kvety zla.
(Text vyšiel v Pravda.sk 5. mája 2021)
