V Bielom dome je veľká olejomaľba, ktorej autor dal názov Mierotvorcovia. Je na nej prezident Lincoln na palube parníka River Queen spolu s generálmi Grantom, Shermanom a kontraadmirálom Porterom. V poslednom mesiaci občianskej vojny sa títo muži radia o stratégii, ako definitívne poraziť konfederáciu a zaviesť trvalý mier v krajine. Píše o tom vo svojej knihe Okamžiky rozhodnutí bývalý prezident Spojených štátov amerických George Walker Bush mladší. Tieto jeho pamäti boli vydané aj v našich končinách, v roku 2011 vyšli vo vydavateľstve Fortuna Libri.
Až po útoku na dvojičky a Pentagón, píše v nej Bush, som uvidel v tomto obraze, fascinujúci historický okamžik a pochopil som jeho hlbší zmysel – Lincolnov zámer a odkaz o tom, ako veľmi je dôležité viesť aj vojnu za nutnú a ušľachtilú vec. A viedol ich, ako vieme, tento muž ,neúrekom“, no ťažko dnes povedať, že každá z nich sa viedla z ušľachtilých dôvodov. Či už to bolo v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii… treba pokračovať? Ktorá z nich dnes svedčí o správnosti jeho rozhodnutia? Je vari lepšie a bezpečnejšie na svete, keď sme zvrhli Kaddáfího alebo Husajna? Kam sa podeli všetci tí, čo podporovali ušľachtilosť tohto rozhodnutia, keď sa práve z týchto, podľa Busha už slobodných krajín, valia nepretržite do Európy státisíce utečencov, namiesto toho, aby si užívali slobodu a šťastie vo vlastnej krajine, ktorú im tento dobráčisko z Bieleho domu tak nezištne vybojoval? Asi to neboli až také správne rozhodnutia, keď nepredvídal aj ich dôsledky, akým dnes musí Európa čeliť.
George P. A. Healy: Mierotvorcovia 1868 / Wikipedia.org – Public Domain
Nielen George Bush robil počas svojho prezidentovania veľké rozhodnutia. Robili tak aj iní prezidenti, ako spomína vo svojich pamätiach. Ak by tak neurobil, možno by sme si už ani nespomenuli, alebo nevedeli o tom, že aj náš bývalý prezident Rudolf Schuster, vraj s dojatím a so slzami v očiach, podpisoval v Bielom dome vojenskú podporu a považoval to za svoju česť, keď aj Slovensko mohlo poslať do Iraku svojich vojakov. Neskôr sa už k tomuto svojmu rozhodnutiu Schuster nevyjadroval. A čo náš premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý sa už tiež nevyjadruje k bombardovaniu Belehradu, keď dovolil prelety vojenským lietadlám cez naše územie a obeťami sa stali predovšetkým civilisti aj deti, školy a nemocnice? Dobre sa mu spáva? Aj on sa považuje za mierotvorcu? Možno áno a ešte i dnes s hrdosťou spomína na svoje veľké rozhodnutie, keď mu George Bush doprial posedieť si pod spomínanou olejomaľbou v Bielom dome… Možno práve tam nasiakol tou povestnou ušľachtilosťou, ktorú vyžaruje obraz. Bože, ako sa len naparoval tento náš premiér, keď sa chválil, že jeho priateľ George ho aj sponou do kravaty obdaroval. Nosí ju ešte? Mne to pripomenulo Krónera v jednej inscenácii, keď sa snažil získať priazeň Aničky, svojím povestným výrokom – Anča, pozri, ja mám nožík. A čo robí náš balkánsky hrdina dnes? Nedávno ho zopár aktivistov načapalo na prechádzke s nejakou ženou pod Hradom v Bratislave. Bolo trápne pozerať sa na tohto bohatiera, ako uteká pred kamerou a otázkami, ako sa cíti dnes, keď svet ešte nezabudol na obete bombardovania Belehradu. Nezmohol sa na jedinú odpoveď a utekal z pod Hradu ako obyčajný zbabelec. Tisíce ľudí sledovali na Internete, akého hrdinu sme to mali za premiéra. Už len kvôli tým jeho grimasám sa to dalo pozerať.
Ak je skutočne pravdou, že olejomaľba Mierotvorcovia inšpiruje každého, kto si pod ňou posedí, ísť aj do vojny za nutnú a ušľachtilú vec, potom by žiaden štátnik nemal pod týmto obrazom dlho vysedávať, aby nenasiakol myšlienkou, že iba vojna je spôsob, akým sa dá vo svete udržať mier.
