Tak sme mali zase štátne sviatky, pani Müllerová, povedal by Švejk. Na ten prvý sa chodilo na pozvánky, tisíc vyvolených ich dostalo. A rečnilo sa tam krásne, najmä o odvahe postaviť sa na odpor.
Nejakých 600-tisíc ľudí tu u nás dostalo po nose, lebo chceli referendum, ale zdalo sa, že skrotli, ani nepípli. A odrazu, na štátny sviatok, na oslavy (!) sa dovalili, nepozvaní, nepekní, nevkusne oblečení, bez móresu. Spoza plota skákali pani prezidentke a pánom ostatným do reči, dokonca na nich pískali! Nakoniec museli pristaviť limuzíny s tmavými sklami a cez policajný kordón odvážať ústavných činiteľov, lebo tá čvarga vyvolávala ich mená a chcela na nich pískať. Na pietnom mieste! Akurát tomu synovi Alexandra Dubčeka tlieskali, ten však nesadol do limuzíny…
Ale mali sme aj druhý veľký sviatok – Deň ústavy. To je tá biblia demokracie, ktorá sa myrhou slov okiadzala… Len tri dni predtým chceli podľa ústavy zvolať parlament tí zlodeji, čo stratili vo voľbách moc. Veď im ľud ukázal, že ich nechce, tak čo vyskakujú?! V tej ústave je napísané, čo musia splniť poslanci, aby sa mohla zvolať schôdza: podať návrh, a musí byť na ňom najmenej tridsať podpisov zákonodarcov. Tak oni to aj splnili, ale štyrikrát sa schôdza neotvorila. Väčšina nedala hlasy. Keď raz prehrali, tak prehrali, moc stratili a teraz majú čakať, kým ich prídu zabasnúť. Jaj, že parlament má vždy nejakú väčšinu? A že tá väčšina nikdy nesmie znemožniť fungovanie ústavných inštitúcií?
Komunistický parlament nevedel obštruovať, Václava Havla na to upozornil Marián Čalfa, keď mu objasnil, ako sa môže v komunistickom parlamente stať prezidentom, a aj sa tak stalo. No, revolúcia… Odvtedy sa parlament naučil, čo je obštrukcia, aj niektoré naše médiá vždy vedia vyrátať, koľko stojí zbytočná schôdza, ale len vtedy, keď je zbytočná podľa nich. Obštrukcia však nesmie byť útokom na fungovanie parlamentu, lebo je to útok na ústavu. A niektoré médiá nič. No, nebuďme puntičkári – veď ona tá schôdza raz bude, ale až vtedy, keď víťaz povie. Ústavu možno nečítal, ale keď raz vyhral, tak vyhral.
Žijem v prepychu, lebo každý deň si prejdem s palicami svojich 10-tisíc krokov v lese. Trošku sa mi zúžil zoom, ale stále je to zelený les, dnes dievčatko s prvými krôčikmi na neistých nôžkach, psíci s pánmi, vzduch. V mysli lúskam, čo lúska mediálny svet, chcem prísť na kĺb ich chápaniu spravodlivosti. M. Leško, M. Vagovič o tom ešte pred víťazstvom bláznov napísali knihy, ako kradol Smer, podklady im musel niekto dodávať. Možno práve tí špeciálni prokurátori, ktorí nedokážu ani dnes dodať dôkazy. Najviac nám ukradli tí, čo majetok našich mám a otcov pustili za babku – ale to sa patrilo…
A ja si tak kráčam, muška si ide obliznúť vlahu v mojom oku, včas ju zahluším a odrazu si poviem: a čo ma je po tom? Veď nech sa navzájom pohlušia. Toto nie je spravodlivý boj, tie anonymné vily, čo tu nastavali, sú iba viditeľná časť ich zboja. Všetci sú v tom, a keď nad nimi vyhráme, narobíme materské školy. Na svätého Dindy.
(Text vyšiel na Pravda.sk 8. septembra 2021)
