Voda, čo ich drží v Strednej Ázii nad vodou

V Strednej Ázii na území Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu, čo je cca 3 882 tis. km², žije zhruba 73 miliónov ľudí.[1] Pr tom počas celej histórie tento ťažko skúšaný regiónu vždy trpel nedostatkom vody (pozor, nie vodných zdrojov!). Pritom základom života  – historicky – tu bolo a je (zatiaľ) poľnohospodárstvo a chov dobytka, no a limitujúcim faktorom voda. Tam kde voda nie je, alebo čoskoro v Strednej Ázii nebude, tam nebudú ani ľudia. Tí sa pohnú z juhu na sever…

Na úvod tejto komplikovanej, ľudsky citlivej a geopoliticky dôležitej témy treba povedať, že niekoľko riek v Strednej Ázii má robustný medzištátny význam. Sú to rieky: Amudarja a Syrdarja (tečúce cez Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan), Talas Ču (Kazachstan a Kirgizsko), Ili (Kazachstan, Čína), Tarim (Tadžikistan, Kirgizsko, Čína), Irtyš (Čína, Rusko, Kazachstan), Tobol, Ural, Išim (Rusko, Kazachstan). No a treba spomenúť, že v aqua systéme regiónu dôležitú úlohu zohráva Kaspické more a umierajúce Aralské jazero (more).

Ďalej nosnou konštrukciou – chrbticou vodného systému Strednej Ázie – je okrem prírodných horských jazier predovšetkým 39 umelých vodných nádrží z obdobia sovietskej industrializácie. Len na rieke Syrdarja v kaviarňou nenávidenom období Sovietskeho zväzu vzniklo dvadsaťdva komplexov a na Amudarje sedemnásť. No a v milovanom demokratickom období, hovoríme o čase od sublimácie Sovietskeho zväzu dodnes – je to podobne ako s nájomnými bytmi na Slovensku zatiaľ – čistá nula. A ešte pre poriadok, starostlivosť o tieto komplexy je však v postsovietskej dobe minimálna a ich stav opakovane vyvoláva otázniky.
 

Kto sa pýta?

Pravidelne sa ozývajú ekológovia, seizmológovia, a, žiaľ, tieto vodné diela sú aj pod drobnohľadom teroristov. Napríklad Sazerské jazero v Tadžikistane, ktoré vzniklo v roku 1911 po zemetrasení vo výške 3 200 m nad morom, obsahuje cca 16 mld. m³ vody. V prípade, že by sa zopakovalo podobne zemetrasenie – čo nikto nevylučuje – a došlo by k deštrukcii hrádze, ktorá je vysoká 500 metrov, divoká voda z hôr by priamo ohrozila (najmä úrodnú Ferganskú dolinu), asi 10 % priestoru Strednej Ázie.

Rieka Naryň v Kirgizsku, hlavný prítok Syrdarje. Foto: Archív autora

Vážnou témou je nárast zasolenosti pôdneho fondu v Strednej Ázii, ktorý je tak de facto nepoužiteľný na poľnohospodársku výrobu. Ale o  fenoméne soli by vedel viac povedať zakladateľ a bard slovenskej pedológie, deväťdesiatnik akademik Juraj Hraško. Zasolenosť v Uzbekistane dosiahla hranicu 50 % zavlažovanej pôdy, v Turkménsku 37 %. V Kazachstane je degradovaných 179,9 mil. hektárov pôdy[2]. Ak bude proces zasoľovania pôdy pokračovať tempom z druhej polovice 20. storočia, potom sa v skorej dobe sa pôda okolo riek, doteraz využívaná na poľnohospodárske účely, stane nepoužiteľnou so všetkými geopolitickými a migračnými dôsledkami.

Degradácia prírody a sociálneho prostredia regiónu sa prejavuje v tom, že v súvislosti so znížením prítoku riečnych vôd v regióne v dôsledku vysychania Aralského mora (jazera), vznikla nová púšť o rozlohe 38 000 km². Vplyv krízy možno pozorovať na ploche takmer 300 tisíc km², čo je 8-krát viac ako samotná plocha vysychajúceho jazera. Tým sa plocha púští v stredoázijskom regióne zväčšila ešte o 30 percent.

Došlo k porušeniu prírodno-klimatickej rovnováhy. So zmenšením vodnej plochy v mnohých oblastiach povodia Aralu sa značne znížila vlhkosť. Ročné obdobie mrazov sa stalo oveľa dlhším. Všetko to negatívne vplýva na podmienky užívania pôdy, na výrobu a úrodnosť hodnotných poľnohospodárskych plodín (ryže, bavlníka). Od 1990 do 1995 roku sa výnosy hlavných poľnohospodárskych kultúr v povodí Aralu znížili 1,5- až 2-násobne. Súčasne s tým sa začalo výrazné zníženie celkovej úrodnosti v danom regióne.
 

Logický fenomén

Najzložitejšou sa v sfére medzinárodných vzťahov v regióne Strednej Ázie stala od 90-tych rokov téma využívania vody. Rieky Amudarja a Syrdarja a ich prítoky majú pre Strednú Áziu mimoriadny strategický význam. Dlhé storočia sa voda z týchto riek voľne používala na závlahy pôdy po celej dĺžke ich toku. Na to bol postupne vybudovaný systém kanálov kolektoro-drenážnej siete. Ale až počas éry Sovietskeho zväzu boli prijaté právne normy, ktoré mali do odberu vody zaviesť systém a začalo sa sledovanie a vyhodnocovanie odberu vody.

Od roku 1940 sa začali zverejňovať štatistické údaje, ktoré potvrdzujú neustály nárast spotreby vody pre potrebu monokultúrneho poľnohospodárstva – na zavlažovanie bavlníkových polí.

Systém kanálov umožňoval presun objemov vody z jednej republiky do druhej. Regulovanie vodného hospodárstva tak bolo prakticky nemožné na úrovni zväzových republík Sovietskeho zväzu. V čase jeho budovania sa nehľadelo na hranice sovietskych republík, ktoré sa neskôr stali štátnymi hranicami samostatných krajín. Ako ukázala najmodernejšia história, voda dnes je príčinou vážnych roztržiek medzi postsovietskymi republikami Strednej Ázie.
 

Jazero Issyk-Kuľ (Kirgizsko). Foto: Archív autora

V prvých rokoch sovietskej moci boli prijaté právne akty, najmä v období 1921 – 1924, ktoré mali otázku delenia a spotreby vody riešiť. Základný zákon o vodách Turkestanskej republiky, prijatý 16. apríla 1924, ktorý má de jure a aj de facto platnosť dodnes, ix rokov po zániku Sovietskeho zväzu, pričom samostatné republiky Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan už prijali vlastné legislatívne akty týkajúce sa vodných zdrojov.

Podľa pôvodného sovietskeho zákona boli závlahové systémy rozdelené a aj zodpovednosť za tieto systémy bola rozdelená, kopírujúc administratívne členenie podľa podobnej schémy s tým, že medzirepublikové systémy riadila Hlavná správa vodného hospodárstva Ministerstva poľnohospodárstva ZSSR, ktorá aj s konečnou platnosťou riešila sporné otázky, pričom v sovietskej histórii ich medzi Uzbeckou SSR a Kazanskou SSR bolo neúrekom.

V júni 1958 prijali Ústredný výbor KSSZ a Rada ministrov ZSSR uznesenie O ďalšom rozšírení a urýchlení prác pri zúrodnení stepí v Uzbeckej, Kazašskej a Tadžickej SSR.

Priam raketový nárast odberu vody z Amudarje bol zaznamenaný následne v roku 1959, keď boli spustené dva gigantické kanálové systémy: Karakumský a neskôr Amu-Bucharský, pričom došlo k paradoxu. Najväčší pestovatelia bavlny Uzbecká a Kazašská SSR potrebovali viac vody a naopak, Kirgizská a Tadžická SSR, ktoré už vtedy mali veľký energeticko-aqua potenciál začali uvažovať o šetrení vody s cieľom výroby elektrickej energie v zimných mesiacoch.

Ktoré sú problémové miesta vzťahov postsovietskych subjektov týkajúce sa vody? V prvom rade ide o energetickú a irigačnú dimenziu vody z Toktogulskej vodnej nádrže. Tá bola dobudovaná v roku 1970 na rieke Naryň (najväčší prítok Syrdarje). Pôvodným zámerom diela bolo zaistiť rovnomernú distribúciu vody z Kirgizska do Uzbekistanu a Kazachstanu na poľnohospodárske účely (75 % v letných mesiacoch apríl – september a 25 % v zimnej sezóne október – marec) a, samozrejme, výrobu elektrickej energie. V súčasnosti Kirgizsko, ktoré nemá k dispozícii vlastnú ropu či plyn, využíva vodu podľa vlastných energetických potrieb a zmenilo pomer na 45 % a 55 %. Uzbekistan a Kazachstan okamžite prejavili nevôľu a konflikt sa od roku 1992, keď boli podpísané nové zmluvné dokumenty (de facto potvrdzujúce tie sovietske), sa v podstate dodnes nepodarilo vyriešiť a ani zmenšiť jeho cyklickosť.

Táto tendencia sa zachovala aj po zániku Sovietskeho zväzu, ktorý predsa len garantoval určitú rovnováhu a systém zdržiavania konfliktného potenciálu. Nové, už nezávislé republiky ihneď začali, presadzujúc svoj národný a štátny egoizmus už nelimitovaný „regulačnou rukou Moskvy“, hľadať a upevňovať maximum výhod vo vzťahu k vodným zdrojom.

Žiaľ, nie vždy sa v modernej histórii vodné diskrepancie medzi Taškentom, Astanou, Biškekom, Dušanbe a Ašchabadom riešili mierne a mierovo. V rokoch 1969, 1974, 1989, ale aj 1990 a neskôr, vznikali uzatvorené konflikty s ľudskými obeťami a regionálnymi dôsledkami ovplyvňujúcimi (ne)stabilitu v regióne (nakoniec aj občianska vojna v Tadžikistane bola súbežne aj vojnou o prerozdelenie vody a pôdy na juhu krajiny).

Inou kapitolu je starostlivosť o pôvodné sovietske objekty, do ktorých sa za ostatných 20 rokov buď neinvestovalo do údržby, alebo len minimálne. Havárie na Toktogulskej elektrárni (Kirgizsko) sú bežné a hydroenergetický komplex v Nureku (Tadžikistan) sa z dôvodu zlého technického stavu nie úplne využíva.

Demografická situácia

Treba pripomenúť, že Stredná Ázia je charakteristická neustálym nárastom obyvateľstva. Začiatkom 20. storočia tu žilo 6 – 8 mil. obyvateľov.

Celková plocha zavlažovanej pôdy (systémy rôznej úrovne) bola okolo 3,5 milióna hektárov, pričom na jedného obyvateľa pripadalo 0,6 hektára zavlažovanej pôdy. Dnes je to 0,2 a v Uzbekistane, ktorý je početne najväčšou krajinou, len 0,17 hektára a celková zavlažovaná plocha vzrástla 2-krát; dosiahla 7,5 –7,7 miliónov hektárov.

Pritom pokračovanie v neefektívnych a extenzívnych prístupoch k využívaniu vody spôsobuje jej ďalšiu devastáciu, čoho desivým príkladom je región Aralského mora.

Samozrejme, nárast počtu obyvateľov spôsobuje aj nárast spotreby vody. Ak v Kirgizsku a Tadžikistane je v zásade vody dosť, ostatné republiky majú dlhodobý deficit.

Podľa dostupných údajov hlavnými „dodávateľmi“ povrchovej vody v Strednej Ázii (tzv. Aralaský bazén) sú: Tadžikistan 55,4 %, Kirgizsko 25,3 %, Uzbekistan 7,6 %, Kazachstan 3,9 % a Turkmenistan 2,4 % (ostatok Afganistan 5,4 %). Pritom len z rieky Syrdarja z celkového objemu odberu vody využíva Uzbekistan 50,5 %, Kazachstan 42 %, Tadžikistan 7 % a Kirgizsko 0,5 %. Čo sa týka druhej veľrieky Amudarje je pomer nasledujúci: Uzbekistan 42,2 %, Turkménsko 42,3 %, Tadžikistan 15,2 % a Kirgizsko 0,5%.

Celkovo tak odoberajú a spotrebúvajú krajiny za rok na hlavu: Uzbekistan 2 596 m³, Turkménsko 4 044 m³, Tadžikistan 1 843 m³, Kirgizsko 1 371 m³ a Kazachstan 1 943 m³. V priemere to je 2 542 m³ na rok a osobu. Údaj sa týka povrchovej vody.

V roku 2010 bola spotreba pitnej vody: Kazachstan 540 l/deň, Kirgizsko 137 l/deň, Tadžikistan 621 l/deň, Turkménsko 592 l/deň, Uzbekistan 525 l/deň.

Negatívny vplyv krízy na životné prostredie a životné podmienky obyvateľstva bol zhodnotený ešte v sedemdesiatych rokoch. Vláda bývalého Sovietskeho zväzu zriadila rôzne štátne komisie na riešenie zložitej situácie. No namiesto prijatia konkrétnych opatrení na odvrátenie ďalšieho prehlbovania krízy, navrhli projekty na doplňujúce prívody do povodia Aralského jazera na úkor sibírskych riek. Projekt predpokladal vybudovanie kanálu v celkovej dĺžke vyše 2 000 kilometrov s prietokovou kapacitou okolo 1 000 m³. Tento projekt je zatiaľ odložený, ale nie založený!

V posledných 20 rokoch sa v povodí Aralského jazera značne zhoršili zdravotné a životné podmienky, následkom čoho niekoľkonásobne vzrástli rôzne ochorenia, vrátane infekčných chorôb.

Navyše nízka vodná kultúra všeobecne má sociálny a ekonomický rozmer (vrátane ekologickej katastrofy na Arale) v Strednej Ázii. Napríklad v  Uzbekistane má prístup k vode z verejných vodovodov 89 % obyvateľov mesta a 52 % na vidieku. Kvalita tejto verejnej vody je nízka. Tento stav sa prejavuje aj v niektorých chorobách (úroveň hepatitídy A na 100 000 obyvateľov: Uzbekistan 126,9 /Bucharská oblasť 290, Namanganská oblasť 185,7, Andižanská oblasť 136/, Tadžikistan 159,1, Kirgizsko117,1, akútne brušné infekcie: Uzbekistan 151,1 /Namangan 207,9, Navojská oblasť. 218,5/, Tadžikistan 1212,9, Kirgizsko 441,4, malária: Uzbekistan 0,3 /nie je sledovaná, údaje len z 3 oblastí/, Tadžikistan 220,2, Kirgizsko 0,7 /údaje len z 2 oblastí/).
 

Aqua migranti

Hoci v súčasných medzinárodných vzťahoch dominuje fenomén ropy a plynu, voda predstavuje pre Strednú Áziu strategickejšiu surovinu.[3] Popri geopolitickom a geoekonomickom faktore sa nemenej dôležitým stal fenomén národnej bezpečnosti týchto krajín. Napriek známej tvrdohlavosti ich lídrov je odvrátenie vodných konfliktov zatiaľ možné.

A teraz k téme aqua migrantov. Podľa odhadov niektorých expertov[4], v roku 2050 bude v Strednej Ázii zhruba 2,4 mil. tzv. vnútorných klimatických migrantov, ktorí sa nemohli vo svojom pôvodnom priestore dostať k vode. V porovnaní s celkovým počtom obyvateľov Strednej Ázie sa to zdá relatívne nie vysoké číslo, ale experti nepočítajú s migráciou do (bohatej) Ruskej federácie a (vysnívanej) Európskej únie. Teda ide len o množinu ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov presunú z vysychajúci území do zatiaľ klimaticky prijateľných priestorov stále tej istej Strednej Ázie.

Tými klimaticky prijateľnými územiami sa s najväčšou pravdepodobnosťou stanú (už dnes preľudnená a etnicky pestrá) Ferganská dolina, okolie Taškentu smerom k Smarkandu, priestor južného podhorského Tadžikistanu a megapolisy severného Kazachstanu: Karaganda, Celinograd-Akmolinsk-Akmola-Astana a dnes (zatiaľ) Nur-Sultan a tiež pre nás málo známe mesto Kostanaj.
 

Odkiaľ, kam…

A odkiaľ budú stredoázijskí migranti? Presnejšie stredoázijskí klimatickí migranti, ktorí chcú sa len dostať k vode? Podľa prognózy predovšetkým z juhu Kazachstanu, ďalej z priestoru východného Turkménska, juhu Uzbekistanu (v povodie Amudarje) a tiež z Kirgizska, najmä z podhorskej platformy okolo Biškeku.

Inak v dokumente Svetovej banky „Groundswell“[5] sa uvádza, že do roku 2050 sa bude musieť z dôvodu nedostatku vody presunúť do prijateľnejších oblastí sveta cca 216 miliónov ľudí. Napr. z oblasti Sahary 86 miliónov (kam budú smerovať?) a zo Strednej Ázie (mimo vnútornej migrácie) cca 5 miliónov ľudí sa vyberie do Európy. Okrem vítacích aktivít na Slovensku chce súčasná vládna junta sprivatizovať a predať naše vodne zdroje.

Nezodpovedný prístup elít v Strednej Ázii k vode sa prejavuje aj v tom, že napríklad za ostatných 50 rokov sa zabezpečenie vodou znížilo celkom 3,5-krát! Podľa Global Water Initiative bude Stredná Ázia na kritickej úrovni – 1,7 m³ vody na osobu a rok.[6]

K tomu všetkému sa ešte pripája sucho v roku 2021. Len Uzbekistan, ktorý sa pripravuje na prezidentské voľby, hlási deficit 12 mld. m³ vody v hlavných riekach – Syrdarja a Amudarja.

Deficit vody je fixovaný v riekach na severe Ferganskej doliny. V riekach Zaravšan a hlavne Naryň. O vodných nádržiach Čirčik, alebo Achangara, ktoré sú dnes poloprázdne, nehovoriac.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

SÚVISIACE:
Peter Juza: Stredoázijská voda – problém do budúcnosti?