Koloman Sokol: „Renomé mi v Bryn Mawr stúplo až po návšteve Miloša Ruppeldta. Napísal o mne reportáž a tú zaradil do knihy. Nuž a v tej knihe boli fotografie Miloša s tými, čo o nich písau. Aj s Nehruom, aj so mnou. Ukázal som susedom, v akej spoločnosti som sa ocitou. Ako si ma vo svete cenia. Nehru, ten mau v tom čase náramnô renomé. Odvtedy ma zdravili úctivejšie. Ale nie dlho…“
Žijú medzi nami a ich svetlo nám zostáva, aj keď pozemské telo už nie. A kým tu medzi nami, ľuďmi bolo, často sme ho nevideli.
Eugena Gindla som stretávala v divadle, ale častejšie na križovatke pred Pionierskym palácom (predtým aj teraz zase Prezidentským), usmiali sme sa na seba a občas prehodili pár viet. Čítali sme sa navzájom. Venoval nám svoju knihu Koloman Sokol. Maestro de los Maestros. Začítala som sa do nej v predvečer rozlúčky s Eugenovou pozemskou púťou. V úvode spomína, ako to celé vzniklo. „V roku 1996 ma oslovil Tibor Huszár s ponukou, či by som nespracoval a nedoplnil výpovede Kolomana Sokola, ktoré Tibor spolu so synom Kolomana Sokola – Jurajom Sokolom – nahrali pomocou magnetofónu a filmovej kamery.“ Eugen Gindl súhlasil, vycestoval do Tucsonu v Arizone, kde vtedy Majster Sokol žil, text spracoval a v roku 1997 vyšla prvá kapitola v mesačníku OS. No Majster Sokol rozhodol, že celé to môže vyjsť až 10 rokov po jeho smrti. Nechcel sa nikoho svojimi spomienkami dotknúť…
Opatrujem štyri a polročnú vnučku a nedokážem si predstaviť, ako môže také malé dieťa zažiť a prežiť taký osud. Mama Kolomana Sokola sa po otcovej smrti (mal vtedy okolo štyroch rokov, ani sa na naňho nepamätá) skoro vydala, mala ďalšie dieťa, rodine sa nedarilo, a tak jednej zimnej noci vyložila z vlaku a nechala svoje štyri deti na stanici vo Važci, vzala so sebou len to posledné dieťa a s mužom odišli do Budapešti. Keď sa s ňou po dvadsiatich rokoch stretol, „nevedel som, čo jej povedať. Vyčítať som jej nechcel nič, ale ani odpustiť.“ Neviem, či bola bezcitná, ale celkom určite absolútne zúfalá… Deti pod vedením najstaršieho brata našli cestu k strýkovi, otcovi bratia si ich rozdelili ako šteniatka. Koloman putoval do Mikuláša (má tam dnes galériu), Péter báči bol policajným kapitánom, lojalitu k monarchii nemusel predstierať, mal ju v krvi, po maďarsky hovoril v službe, v kaviarni, so ženou. Iba s Kolomanom sa vždy rozprával po slovensky. „Keď som bol starší, zdalo sa mi, že aj tou slovenčinou ma chcel ponižovať.“ Ale nielen rečou. „Keď som sa vrátil domov (z ľadového karnevalu), vylepil mi Péter báči také zaucho, že sa mi v očiach zaiskrilo. Potom ma vonku, na dvore, na snehu, dokopal čižmami. Kopal ma mlčky, bez hnevu, ako konský kupec. Nechápal som, prečo je ku mne strýko taký. Prečo ma držal tak nakrátko, prečo ma bíjal. Snažil som sa urobiť všetko, čo mi kázal. Najlepšie, ako som vedel, ale dobrého slova som sa od neho nedočkal. Neraz nado mnou ako verkeľ opakoval: Nie si hodno, čo ťa tá zem nosí.“
Ach, ako sa mýlil!
Koloman Sokol mal tam kdesi, vo svojom detstve uložený ten súcit s ľuďmi, ktorí sú dokopaní, no túžia po ľudskej dôstojnosti rovnako ako deti z kaštieľov! Ako a kde sa prejavil jeho talent, ako sa z údenárskeho učňa stal Maestro de los Maestros (učiteľ učiteľov), to nám vďaka Tiborovi Huszárovi a Eugenovi Gindlovi zostalo. Odišli, ale neodišli. Odporúčam túto vzácnu knihu. Ale nielen.
Eugen Gindl: Koloman Sokol. Maestro de los Maestros
F. R. & G. Ivanka pri Dunaji 2020, 114 strán
Fotografia z výstavy diel Kolomana Sokola v sídle OSN v Ženeve v roku 2012. Zdroj Flickr, autor Eric Bridiers / U.S. and Slovak Mission sponsor exhibit of works by Koloman Sokol at the United Nations
