Redaktor Literárneho týždenníka, novinár, politológ a esejista Pavol Dinka vydal v krátkom čase po knihe esejí Stretnutia s krutým partnerom (2019) svoju ďalšiu zbierku, zostavenú z príspevkov tohto náročného útvaru, nazvanú znepokojivo Planéta na rázcestí s podtitulom Eseje spoza pandemicko-literárnej opony o Zemi a jej deťoch s kamenným srdcom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2021). Ako už zjavne naznačuje podtitul, spoločným menovateľom jedenástich brilantných esejí bude nám všetkým každodenne predkladaná, pretriasaná v nespočítateľnom množstve diskurzívnych debát vnucovaných médiami, rozporuplnými názormi laikov i odborníkov, smutná až desivo prítomná v našich životoch – problematika pandémie Covidu-19. V podstate už z titulu tejto publikácie je viac ako zrejmé, ako nepatrične vyznievajú myšlienky a tézy z napríklad veľmi známej knihy amerického politológa a filozofa Francisa Fukuyamu Koniec dejín a posledný človek z roku 1992 vzhľadom na to, čo prežíva teraz ľudstvo, akú v podstate nečakanú dejinnú etapu od vzostupu pandémie, od roku 2019. Horkýže koniec dejín! Skôr začiatok éry, ktorá ľudstvu neprinesie nič dobré.
Pavol Dinka vo svojej novej knihe veľmi erudovane využíva množstvo literárnych podnetov, podporených aj patričnými výtvarnými artefaktami z oblasti svetového maliarstva, ktoré dopĺňajú textovú časť publikácie. Napríklad veľmi známy a stále aktuálne vyznievajúci román A. Camusa Mor skrýva v sebe posolstvo, neprekvapujúco oslovujúce nás, súčasníkov. V eseji Mor nosíme stále v sebe P. Dinka približuje románovú situáciu s mesta Oran, zasiahnutého morovou epidémiou upozorňujúc na opatrenia, ktoré sme zažili a zažívame aj my dnes – zákaz vychádzania, obmedzenia komunikačných možností, izolácia (život v bubline), zmena zmýšľania ľudí pod hrozbou smrti, prehodnocovanie priorít, obavy o životy blízkych. Rozdiel je, pochopiteľne, v tom, že v súčasnosti nezažívame román, ale krutú realitu, hoci je známe, že A. Camus vychádzal zo skutočných dejinných udalostí, morová epidémia zasiahla alžírsky Oran v roku 1849. Camus si pri písaní románu do denníka poznačil: „Mor však dokazuje, že absurdita nič nenaučí. To je definitívny pokrok.“ (s. 19). Tu sa núka otázka – čo nás naučila ešte stále prebiehajúca a nekončiaca sa pandémia? Alebo – koho naučila či poučila a koho nie? Keďže je koniec pandémie, žiaľ, v nedohľadne, zrejme aj položená otázka ešte dlho (?) ostane bez uspokojujúcej odpovede. Nemenej zaujímavým podnetom je aj zmienka o románe nášho kedysi veľmi populárneho autora Joža Nižňánskeho Cholera, v ktorom tiež vychádzal z konkrétnych historických udalostí, odohrávajúcich sa u nás v roku 1831, kedy cholerová epidémia na východnom Slovensku vyústila do sedliackej vzbury. Nemalú úlohu vtedy zohrala skutočnosť, že nevzdelaný ľud začal považovať dezinfekčné medikamenty, sypané do studní v snahe zastaviť cholerovú epidémiu, za otravu. Nemôže nám to nepripomenúť spochybňovanie vakcinácie, ktoré v našej súčasnosti stále pôsobí. Vzbura bola potlačená, život sa vrátil do starých koľají. P. Dinka cituje z románu: „A sedliaci poslúchajú ako predtým. Stŕhajú klobúky pred pánmi, ponížene krotnú ich hlasy.“ (s. 41). Autor otvára či upozorňuje aj na iné témy či problémy a situácie, ktoré so sebou priniesla pandémia, taktiež na ich univerzálne pôsobenie kdekoľvek na svete, čo vyplýva aj z nasledujúceho citátu: „Koľko detí zostane osamelých? Zrátal to niekto? Vieme o štyroch sirotách po zomrelých lekároch… Kamarátka vravela o ďalších asi dvadsiatich deťoch, ktorých rodičia buď obaja zomreli, alebo sú v nemocnici či v izolácii… Za sebou nemajú horu, o ktorú sa môžu oprieť. Pomôže im niekto prekonať bolestnú stratu? Zavše natrafím na zvukový záznam, na ktorom nejaké dievčatko volá: Mami, nenechávaj ma tu, mám ťa rada! Taký hlások otrasie každou matkou.“ (s. 73) Tento autorov citát, zvolený zo svetoznámej knihy Denník z Wuhanu, však môže odrážať aj našu pandemickú realitu…
V knihe nájdeme celý rad ďalších podnetov, súvisiacich nielen s umeleckými artefaktami, ale vyplývajúcimi i z vlastných žurnalistických a politologických skúseností autora, napríklad o našom zrejmom smerovaní k entropii, čiže k chaosu a neusporiadanosti, ktorými dnes skutočne žijeme, zažívajúc často situáciu, keď naši vládnuci a zodpovední vyhlásia ráno A, na obed B a večer C… Na otázku, prečo je tomu tak, podľa esejistu odpovedal napr. americký ekonóm a filozof Jeremy Rifkin už v roku 1981 v svojej knihe Entropy konštatovaním: „Lebo to mocným vyhovuje.“ Miera egoizmu a arogancie mocných je naozaj na hrane – či už dávno za hranou?! – nás skutočne obyčajných ľudí, nielen združených v OĽANO, nemôže nepoburovať aj to, koľkokrát naši rôzni vrcholní predstavitelia konali presne podľa príslovia – Vodu kážu, víno pijú. P. Dinka sa však snaží aj o postulovanie pozitívneho stanoviska v súčasnej všeľudskej pandemickej kríze, nemožno nesúhlasiť s jeho slovami: „Nečakajme spasenie od tých hore, rešpektujme dušu trýzniace prijaté opatrenia, ale majme stále na pamäti, že najlepším liekom na každú pandémiu, aj na tú, ktorá otupuje city a empatiu, je múdrosť, zodpovednosť, solidarita a ľudskosť. Naočkujme sa preto optimizmom, vierou, že nastanú lepšie časy…“ Táto výzva, nielen morálny apel, zaznieva na konci eseje O svete vidiacich, ktorí nevidia, kde približuje odkaz, či zmysel známeho románu portugalského prozaika Josého Saramaga Slepota z roku 1995 ako výrazné podobenstvo, víziu o svete, v ktorom sú ľudia zasiahnutí neschopnosťou vnímať ozajstný svet, ale len jeho odraz či tieň. Je len na nás, ako dokážeme byť potrebne vidiacimi, načúvajúcimi a vediacimi v tomto svete, na planéte, ocitnuvšej sa na jednom z najťažších rázcestí v histórii, v dobe, evidentne vymknutej z kĺbov.
