Teraz sa všetci trasieme, či zajtra ešte budeme, lebo Rusi ukradli Ukrajincom Krym a vtedy sa to všetko začalo. A sledujeme, kto má aký nárok na aké územie a kedy komu patrilo a komu by patriť malo. Ponad naše hlavy letia hrozné správy, človek hľadá únik. Tak si čítam Zvonenie Helenky Dvořákovej, aby mi z toho nezvonilo v ušiach viac, ako je znesiteľné. U nej každá veta má cveng, ale príjemný. Kto spisovateľku pozná, začuje aj jej hlas, nezameniteľnú pôvabnú intonáciu. A uvidí aj jej stále krásnu tvár, hoci ona sama nemá problém, že má tvárí veľa. Napríklad jej ju ktosi ukradol z internetu a priradil k českej spisovateľke rovnakého mena – ibaže z devätnásteho storočia. Díva sa na tú tvár a vôbec jej neprekáža, že už nie je jej, ale tej druhej Heleny Dvořákovej.
Helena Dvořáková: Zvonenie (Môj život s mailom)
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2021, 144 strán
Autorka na snímke Violy Ivaškovej
Odkedy Helenku poznám, viem, aký bystrý, tvorivý, prenikavý um skrýva za tou peknou tvárou, ale robí sa, že nie. To asi aby sa jej rozumu muži nezľakli. Lebo ona je naozaj taká, rada dáva vyniknúť tomu druhému, počúva, vníma, vie, ale nebije sa. Chápe. Nepletie sa do vecí, ktorým nerozumie, rada žije a rada sa podelí. Teraz je napríklad tá horúca hádka o tom, čí je Krym, Helenka si spomenie, ako tam bola s dievčatami v lete 1968, v medzinárodnom pionierskom tábore volili Miss Artek a ona sa ocitla na stupienku víťaziek. Prekvapilo ju to – ona sama o to nestála, lebo rada je pozorovateľkou, zboku, nemusí byť v strede. Na tom Kryme ich sprevádzal taký vzorný chlapec, komsomolec a Helenka s dievčatami sa nad neho aj trochu povyšovali, lebo u nás bola Pražská jar – a u nich, čo?! Chlapec sa volal Ljoňa, bol plachý, pekný. A potom prišiel august, okupácia našej vlasti, Helenka cestou do bratislavskej redakcie videla v tanku podobného chlapca a tie isté vyľakané oči… Mohol za to, čo urobil Brežnev? No, a čí je teda Krym? „Hlavne, že chvíľu patril mne.“ Takto by sme mohli všetci uvažovať a hneď by bol pokoj, šlus, ganz egal, čo si kto o tom myslí.
Helenka v tej knihe je novinárka, redaktorka, spisovateľka, manželka, mama, babička, kolegyňa, gazdiná, kuchárka, chovateľka, záhradníčka, susedka, pacientka, šoférka, spoločníčka bezdomovcov ľudí, aj zvierat a horlivá užívateľka smartfónu, tabletu, počítača. Zozbierala nielen príbehy, ale aj staré prešpurácke výrazy, v poslednej kapitole ich uviedla, ale s počudovaním zisťujem, že sú to aj výrazy gelnické! Napríklad: šlajer, štrumpandla, glotky, frizúra, švung, portviš, špricovať, zicherhaicka… – žeby sme boli predmestím Bratislavy?
Helenka je obmotaná káblami, po anglicky nevie, ale hrkúta, rada sa zhovára s vecami a zvieratami, v pauzách počúva svet, slová menia obsah a tým aj skutočnosť, niekedy aj reč stratí, píše, ako jej zobák narástol, aj vôňa sa jej prihovára, počúva pokyny z vesmíru, zraňujúce slová si nepripúšťa, ak je jeseň bez internetu, vtedy aj slová viaznu, pozná traumy a triumfy z detstva. Píše, ako sa zhovárame s pamäťou, že na Nový rok býva veselo i smutno, slová sú snehom zaviate, že za našich čias sa volal kabát montgomerák, že slová môžu film aj pochovať a že ju slová zhudobňujú. Vie čítať v mestských uliciach, niekedy rozprávajú aj tričká, zvonenie môže byť aj vražedné, u lekára sa nevie vykoktať, ale ešte nepadlo posledné slovo, slovom sa môžeme aj oprať. A na záver sa jej v hlave vyrojí ten Prešpurácky slovník. Toto sú názvy kapitol a ona si ma nimi omotala, hoci sa nešmajchluje, len proste v tých kapitolách je. Šmakuje mi to fest! Najmä teraz, keď je svet v kŕči a všetci sa bojíme, kam sa to celé rúti.
