1.
Poznáme príslovie, ktoré pochádza zo zlatého fondu linqua latina: „Inter arma silent musae“ (keď hovoria zbrane, mlčia múzy – t. j. mlčí umenie, kultúra aj morálka). Právnická podoba tohto temer porekadla znie, „Keď hovoria zbrane, mlčia zákony“ (Inter arma silent leges). Uvedenú sentenciu možno vykladať aj tak, že keď je vojna, neplatí žiadne právo; platí len hrubá sila, právo silnejšieho, resp. že nastupuje bezprávie. Je to tak, ale nie je to úplne tak. Namiesto práva, ktoré platí v čase mieru, pokoja, nastupuje vojnové právo, právo, ktoré sa pokúša a usiluje regulovať vojnu, jej vznik, priebeh, postavenie vojakov, aj zachádzanie s civilným obyvateľstvo. V staroveku a v stredoveku mali takéto pravidlá formu zvyklostí, vojnových obyčajov. Od začiatku 19. storočia sa situácia v tomto vojnovom práve menila. Od krvavej bitky pri Solferine (1859) v rakúsko-taliansko-francúzskej vojne, pohľad na hekatomby mŕtvol, rozsekaných, dobitých a dostrieľaných vojakov, vojnových mrzákov, potoky krvi, akoby sa svedomie mocných pohlo. Zo surovosti sa zrodila milosrdnosť. Na bojisko sa umožnil prístup sanitárov pre poskytnutie prvej pomoci obetiam vojny, trpiacim raneným. Umožnilo sa ošetrenie pre krvácajúcich vojakov. Pre plnenie tejto pomoci sa z Medzinárodného výboru pre pomoc raneným stal stály orgán a rozvinulo sa hnutie Červeného kríža.
Po ďalšom polstoročí sa iniciovali a realizovali medzinárodné konferencie pre vypracovanie pravidiel vedenia vojenských operácií. Na základe dohôd veľmocí, štátov sveta sa začalo vytvárať už kodifikované „medzinárodné právo vojnové“. Na II. haagskej mierovej konferencii v roku 1907 prijali „dohovory o začiatku nepriateľstva“ aj „dohovor o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny“ (Poriadok pozemnej vojny). Významným sa stal ženevský dohovor z roku 1906 o zlepšení osudu ranených a chorých pri armádach v poli. Medzinárodné právo vojnové malo tak svoje všeobecné normy, kreovali sa normy pozemného vojnového práva a ďalej sa kodifikovalo vojnové právo námorné. Možno povedať, že tým sa akoby predvídavo vytvorili normy, zákony, pravidlá a obyčaje pre I. svetovú vojnu, pre prvú totálnu vojnu v histórii sveta.
Predísť vojne, obmedziť zbrojenie a priamo svet demilitarizovať, to sa vložilo okrem iného do obsahu mierovej konferencie v Paríži (1919 – 1922) do ustanovení mierových zmlúv uzavretých medzi porazenými a víťaznými štátmi, do Paktu Spoločnosti národov (1919), do protokolu o pokojnom riešení medzinárodných sporov z roku 1924 (Ženevský protokol). Určitým vyvrcholením týchto pacifistických úsilí bolo prijatie Briand-Kellogovho paktu v roku 1928. Vysoké zmluvné strany v tomto pakte slávnostne vyhlásili v mene svojich národov, že odsudzujú vojnu ako prostriedok k vyriešeniu medzinárodných nezhôd a zriekajú sa jej ako prostriedku národnej politiky vo svojich vzájomných vzťahov. Sebaobrana bola výnimkou z tohto zrieknutia sa a odsúdenia vojny. Aj keď táto zmluva o odmietnutí vojny nebola úspešná, aj keď neviedla k odvráteniu či predídeniu II. svetovej vojny, poslúžila ako právny základ pre vznik pojmu zločin, zločiny proti mieru. Na tomto právnom základe bolo veľa osôb odsúdených za zločin proti mieru, za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti v Norimberskom procese. Zákaz útočnej vojny bol potvrdený a rozšírený v Charte OSN prijatej v roku 1945.
Určitou konzekvenciou z II. svetovej vojny sa v roku 1949 stal celý balík ženevských konvencií, a to o ochrane obetí vojny; o zachádzaní s vojnovými zajatcami; o ochrane civilného obyvateľstva v čase vojny. V roku 1977 boli prijaté doplňujúce protokoly k haagským konvenciám z roku 1949, konkrétne o ochrane kultúrnych pamiatok a hodnôt, ďalej o zákaze výroby a hromadení biologických a toxických zbraní.
V priebehu storočia sa tak namiesto medzinárodného vojnového práva, jeho premenou, úsilím o jeho naplnenie ustanoveniami chrániacimi ľudský život, zdravie, materiálne hodnoty vytvorilo medzinárodné humanitárne právo, právo s prameňmi a odvetviami, ktoré zakotvili a upravili nové princípy humanizácie ozbrojených konfliktov. Obsahom tohto odvetvia práva je medzinárodnoprávna ochrana obetí vojny; obmedzenie vojnu vedúcich strán pri voľbe metód a prostriedkov vedenia vojny; ochrana civilných objektov, kultúrnych pamiatok a ochrana záujmov neutrálnych štátov.
Pri pokuse o zhrnutie tohto vývoja, vyššie citované slová, že po vypuknutí vojny mlčí právo, majú odvtedy tú podobu, že pri vojenskej konflagrácii právo nenahradzuje výlučne právo sily, právo silnejšieho, ale že začatím vojny začína platnosť medzinárodného vojnového práva, resp. podľa terminológie platnej od druhej polovice dvadsiateho storočia, začína platiť medzinárodné humanitárne právo.
2.
Aké právo platí, resp. aké právne normy, zákony a obyčaje vojny sa vzťahujú na ozbrojený konflikt, na ozbrojené operácie, ktoré sa začali na Ukrajine dňa 24. februára 2022 a prebiehajú tam už tretí týždeň? A pritom utíšenie a ukončenie tohto konfliktu, konflagrácie nemožno z hľadiska času a vôbec nie termínu predvídať .
Na prvý pohľad sa patrí poznamenať, a je to asi veľmi prekvapivé, že ani iniciátor ozbrojeného konfliktu, ani jeho adresát, nevyhlásili v priebehu týchto už troch týždňov, jeden druhému vojnu. Ako je to potom s dohovorom (konvenciou) o začatí vojenských operácií prijatým v Haagu ešte v roku 1907? Nevyhlásili si vojnu, vojnový stav preto, lebo po jej písomnou a relevantnom vyhlásení by boli viazaní všetkými ďalšími ustanoveniami a najmä obmedzeniami pri vedení ozbrojeného konfliktu a tiež článkami o zodpovednosti za vojnové zločiny? Možno usudzovať dokonca, že by sa tým chceli vyhnúť tomu, aby boli považovaní za vojnových delikventov, priamo za vojnových zločincov? Realita je však trochu iná. Vyhlásenie vojny a vypovedanie vojny je formálnym aktom (písaným alebo sa urobí formou prejavu predstaviteľa štátu). Uvedeným formálnym aktom je vyhlásený vojnový stav medzi dvomi alebo viacerými štátmi. Počiatok nepriateľstva, vypovedanie vojny je podľa menovanej haagskej konvencie verejne deklarovaný akt nepriateľstva, ktorým sa oznamuje, že medzi znepriatelenými stranami nastal vojnový stav. V roku 1945 došlo k zásadnej zmene pravidiel o začatí vojny. Charta Spojených národov prijatá v roku 1945 zakotvila a rigorózne ustanovila, že vyhlásenie vojny z iných ako obranných dôvodov je hľadiska medzinárodného práva nezákonným aktom či protiprávnym úkonom, činom. A tak sa stalo, že štáty, ktoré začali a viedli vojnu z iných ako obranných dôvodov, konali tak s rozpore s medzinárodným právom, konali tak nezákonne, porušili medzinárodné právo. Útočná vojna bola podľa Charty OSN zakázaná ako zločin proti medzinárodnému právu. Zákonnou sa stala a bola, ako jediná, výnimočná možnosť iba obranná vojna, vojna z obranných dôvodov. Tieto ustanovenia a prax po roku 1945 viedli k vytvoreniu stavu, že útočiace štáty, štáty ktoré začínajú vojnu útokom, už vojnu nevyhlasujú. Ďalším dôsledkom z toho je, že ani štáty, ktoré boli vojnou, ozbrojeným konfliktom postihnuté, stali sa jeho cieľom ani tie už vojnu nevyhlasujú. Keď im nebola vypovedaná vojna, nemajú ani právny titul, aby vyhlásili, vypovedali vojnu. Je to paradoxné, až nepochopiteľné, či vôbec absurdné. Po začatí vojnového konfliktu štáty prerušujú svoje diplomatické vzťahy, rozväzujú svoje obchodné aj osobné vzťahy, cestovanie svojich občanov do druhého štátu.
V súlade so skutočnosťou treba však povedať, že zo strany Ruskej federácie bolo takéto verejné vyhlásenie predstaviteľa štátu, dokonca hlavy štátu, urobené. Prezident RF V. Putin vystúpil vo verejnej, celoštátnej ruskej televízii, a to dňa 24. februára 2022 o 6.00 hodine, teda v skorých ranných hodinách, s prejavom s názvom „Prevolanie prezidenta RF k občanom“. Ale – nevyhlásil Ukrajinskej republike vojnu. Ale povedal, že v spojitosti s tým, že RF nemá už inú možnosť ako sa brániť, že Rusku hrozí priamo likvidácia jeho štátu, vzhľadom na nahromadenie najmodernejších zbraní a ich systémov, vzhľadom na rozšírenie priblíženie NATO až priamo na štátne hranice Ruskej federácie (od pobaltských štátov až k čiernomorským štátom k Rumunsku a Bulharsku). Vyhlásil tiež, že koná aj na žiadosť vlád Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, a ďalej, že koná v súlade s článkom 51 Charty OSN, na základe súhlasného rozhodnutia najvyšších zákonodarných orgánov Ruska. Vzhľadom k tomu všetkému uvedenému prijal V. Putin ako prezident RF rozhodnutie o vykonaní špeciálnej vojenskej operácie.
Hlava štátu, prezident RF Vladimír Putin ani nevypovedal Ukrajine vojnu, vojnový stav. Po ďalšie nevyhlásil – ani útok, útočné ozbrojené konanie proti Ukrajine. Ale vyhlásil, že Ruská federácia je ohrozená, ešte dôraznejšie, že je priamo ohrozená jej existencia. Dodal, že nie je ohrozená – iba suverenita, územná celistvosť Ruska –, ale ohrozené je jestvovanie Ruskej federácie, a to vyzbrojovaním Ukrajiny najmodernejšími zbraňami, vojenskými silami cudzích štátov, ktoré sa sústavne cvičia na jej území. Je ohrozená aj vzhľadom na krátky čas letu rakiet z Ukrajiny (napr. z Charkova) na civilné i vojenské ciele v Rusku (Moskva, Petrohrad, mestá na Urale) pritom s praktickou nemožnosťou, vzhľadom na tento krátky čas letu rakiet sa im účinne brániť. Rusko sa podľa tohto vyhlásenia dostalo do stavu NUTNEJ OBRANY. A vzhľadom na tento stav, ktorý pomenoval, podrobne identifikoval, prijal prezident RF rozhodnutie o špeciálnej vojenskej operácii. Charakterizoval ju tak, že táto operácia – nie je agresiou, útokom, inváziou, ale je to obranné opatrenie, je to SEBAOBRANA, zákonná sebaobrana – a to nie akákoľvek sebaobrana, ale sebaobrana podľa najvyššej normy medzinárodného práva, podľa Charty OSN. Pomenoval ďalej v tomto oficiálnom, verejnom vystúpení aj ciele tejto nie vojny, nie útočnej vojny, ale špeciálnej vojenskej operácie – medzi ktorými na prvom mieste uviedol ochranu ľudí trpiacich pod genocídou na Donbase (kde už bolo za osem rokov občianskej vojny zabitých 14 tisíc ľudí najmä jednotkami ukrajinských nacionalistov) a za ďalšie ciele uviedol demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. Považoval to za také opatrenia a za také ciele, ktorými sa má obmedziť, odstrániť hrozba vojenského útoku z územia Ukrajiny na teritórium Ruska.
Špeciálna vojenská operácia vyhlásená a začatá Ruskou federáciou bola odôvodnená stavom nutnej obrany, nevyhnutnosťou prijať opatrenia na sebaobranu. Ale a v tom je osobitosť realizácie tejto sebaobrany štátu – že obrana sa nezačala až potom, ako došlo k ofenzíve, k útokom ozbrojenými silami Ukrajiny na Rusko, ale predtým, ešte skôr, ako sa mohol útok začať. Začala sa v čase, keď sa tento útok pripravoval, keď bol dosiahnutý vysoký stupeň prípravy na tento útok, keď sa zo strany protivníkov čakalo už iba na najvhodnejší okamih na začatie a uskutočnenie tohto útoku raketami s bojovými hlavicami, leteckým bombardovaním. Špeciálna vojenská operácia sa vyznačuje tým, že má znaky predbežnej, preventívnej sebaobrany. Určite bude v odbornej verejnosti, v kruhoch kompetentných politikov a expertov medzinárodných právnikov posudzovaná, debatovaná. Podrobia ju určite tvrdej kritike. Bude sa viesť polemika o tom, či špeciálna vojenská operácia Ruska spĺňa tieto kritériá, všetky znaky a atribúty PREVENTÍVNEJ SEBAOBRANY štátu podľa článku 51 Charty OSN. Podľa týchto výsledkov, podľa týchto určite nekompromisných diskurzov a polemík sa bude súdiť, kvalifikovane rozhodovať, či toto konanie RF bolo alebo nebolo v súlade s medzinárodným právom. Bude sa rozhodovať a kompetentne súdiť, či ide o konanie porušujúce normy medzinárodného práva, alebo nie. Bude sa rozhodovať, či je to delikt proti medzinárodnému právu, dokonca zločin proti nemu. A bude sa ďalej aj posudzovať, či je to vojnový zločin a či tu boli spáchané aj zločiny proti ľudskosti. A prípadné súdy, že áno, je to vojnový zločin, budú sa personalizovať, budú sa individualizovať na konkrétne osoby, možno na prezidenta RF, na predstaviteľov vlády na členov ruskej generality.
Ktoré ustanovenia medzinárodného práva budú zobrané do úvahy, budú tvoriť základ, podstatu rozhodovania o týchto mimoriadne závažných otázkach? Vyšetrovať, zhromažďovať fakty a dôkazy, vyhodnocovať ich môže a pravdepodobne aj bude Medzinárodný súdny dvor. Prokuratúry, resp. štátne zastupiteľstvá jednotlivých európskych štátov prispejú tiež svojou činnosťou, vyšetrovaniu a prípadnému súdeniu páchateľov neľudskostí v týchto vojnových ozbrojených aktivít a operácií. Patrí sa dodať, že aj osoby, najmä žurnalisti, dnes pracovníci masmédií mali po druhej svetovej vojne deliktuálnu zodpovednosť (vo forme trestného činu, prečinu, previnenia proti cti) za propagovanie, verejné schvaľovanie alebo za verejné hanobenie účastníkov ozbrojeného vojnového konfliktu. Vzhľadom na to, že nielen ovplyvňujú, ale priamo tvoria verejnú mienku ich zodpovednosť je najmä profesionálna a morálna.
3.
Okrem toho, že sa dnes medzi štátmi nevyhlasuje vojna, nevypovedáva sa vojnový konflikt, pozoruhodná je aj ďalšia informácia, údaj pochádzajúci od nemeckých vojenských teoretikov, že súčasné medzinárodné právo, teda platné moderné medzinárodné právo nepoužíva pojem vojna. Pozná tento termín, ale ho nepoužíva. Nie je totiž obsiahnutý v príslušnej ženevskej konvencii. Ženevská konvencia (1949) rozlišuje pojem ozbrojený medzinárodný konflikt od iných foriem násilných konfliktov. Útok a obrana, civilistov a vojenského personálu sú pritom podstatnými kritériami pri identifikovaní, o aký konflikt ide. Konvencia rozlišuje legitímne a ilegálne vojnové konania. Ženevské dohovory však nedefinujú pojem, čo to je a aké sú znaky medzinárodného ozbrojeného konfliktu. V tomto zmysle, podľa platných noriem tohto právneho odvetvia, sa nepoužíva pojem vojna. Charta OSN a Medzinárodný trestný súd (súdny dvor) sú oprávnenými inštitúciami, ktoré môžu rozhodnúť o povahe a type ozbrojeného konfliktu a kvalifikovať ho. Sú ďalej oprávnené urobiť príslušné kroky na presadenie medzinárodného práva, aj vo vzťahu k zodpovednosti štátov a strán vedúcich vojnu.
Nie zriedka dochádza v súčasnosti k eufemistickému zastieraniu podstaty veci a pomenovaniu ozbrojeného konfliktu, ktorý spĺňa parametre vojny inými výrazmi, napr. ako „policajná akcia“, „operácia či vojna proti terorizmu“, „operácia na zaistenie bezpečnosti“, či „operácia na udržiavanie mieru“. Vojna je najčastejšie definovaná ako konflikt sprevádzaný účasťou a stretom vojenských síl minimálne jedného štátu alebo jednej a viacerých ozbrojených frakcií v danom štáte, t. j. v tomto prípade ide o vojnu občiansku. Najčastejšie sa ozbrojené konflikty delia na vojny globálne (pre nás ako súčasníkov našťastie neznáme) a vojny lokálne. Lokálne vojny sú bežným druhom konfliktov a spravidla prebiehajú medzi dvomi štátmi, alebo štátom a malou koalíciou štátov. Nie sú to výnimočné, ani nezvyklé konflikty, ale sú pomerne bežné. Iba v priebehu druhej polovice dvadsiateho storočia došlo k viac ako dvom stovkám lokálnych vojen, t .j. v každom kalendárnom roku od r. 1950 do roku 2000 , nebola ani jedna vojna svetová, ale ročne štyri lokálne vojny.
Veľkú frekvenciu aj širokú prezentáciu majú dnes v odborných pojednaniach vojenskej vedy a samozrejme v masmédiách termíny, ktorými sa označujú rozličné typy vojen, a to: totálna vojna, hybridná vojna, jadrová vojna, partizánska vojne (guerilla), ideologická vojna, informačná vojna, studená vojna, chemická, biologická, asymetrická vojna, náboženská vojna, svätá vojna, svetová vojna, občianska vojna. Špeciálna vojenská operácia na Ukrajine sa bude možno v budúcnosti posudzovať ako zmiešaný typ vojny – lokálna vojna medzi dvomi susednými štátmi, na ktorej participujú asi tri desiatky štátov dodávaním zbraní, munície jednej zo strán ozbrojeného konfliktu. Určite sa ďalej bude sa hodnotiť ako hybridná vojna so svetovými parametrami, ako ideologická a aj informačná vojna.
V medzinárodnom práve a aj v medzinárodných vzťahoch sa používa najmä a predovšetkým termín a pojem vojenský konflikt, resp. medzinárodný ozbrojený konflikt. Rozumie sa pod ním konkrétna forma vojenského násilia, ktorá podobne ako vojna má politický kontext, ale na rozdiel od nej, ciele ktoré sledujú strany konfliktu majú obmedzený alebo lokálny charakter. Príčinou vzniku a rozmachu vojenského konfliktu môžu sa stať v čiastočných rozmeroch viaceré faktory, napríklad – teritoriálne spory, národnostno-etické, religiózne protirečenia atď., ktoré iba zriedkavo majú principiálnu alebo hlbokú podstatu. Boj sa vedie o získanie niektorých ekonomických, politických alebo strategických výhod, za zmenu vojenskej a politickej rovnováhy, za zmenu jestvujúcich vzťahov medzi protivníkmi. Takýto ozbrojený konflikt je obmedzený z viacerých hľadísk: a to počtu a druhu nasadených vojenských síl, podľa toho či sa ozbrojené boje sústreďujú na pohraničné územia štátov, alebo či prebiehajú v iných regiónoch. Veľkú úlohu v tomto ozbrojenom konflikte zohrávajú špeciálne sily rýchleho reagovania (nasadenia), neregulárne, povstalecké formácie, cudzinci ako žoldnieri, atď. Pre ilustráciu možno uviesť, že aj na Ukrajine značnú vojenskú silu predstavujú neregulárne útvary (napr. batalión Azov), ktoré boli pred 24. februárom 2022 sústredné pri teritóriu vtedy tzv. samozvaných republík s útočným úmyslom. Po začatí ruskej špeciálnej ozbrojenej operácie dokázali so značnou silou odolávať ľudovým milíciám oboch republík. Vojensky tvrdo a vytrvalo odvracajú ruské útoky pri Mariupole. Civilným obyvateľom prekážajú, či priamo znemožňujú využiť mierové koridory a podľa niektorých údajov využívajú týchto ľudí ako svoje štíty proti nepriateľským ruským jednotkám. Možno povedať, že najmä vojenský odpor týchto neregulárnych vojenských síl na Ukrajine, ktoré nie sú súčasťou oficiálnej ukrajinskej armády, sťažujú postup ruských vojsk. Ruská federácia sa totiž podľa svojho vyhlásenia zaviazala, že nebude útočiť na civilné objekty, obytné domy, obyvateľstva, ale v súlade s názvom svojej aktivity ako „špeciálna vojenská operácia“ bude útočiť a likvidovať vojenské objekty, vojenskú infraštruktúru a vojenské ciele. Neregulárne vojenské sily to využívajú a zneužívajú vo svoj prospech a v prospech protiruskej propagandy. Priebeh vojnového konfliktu ukázal, že pôvodne vyhlásenia V. Putina o tom, aby ukrajinskí vojaci nebojovali a odišli do svojich domovov, výzvy, aby Ukrajinci prevzali moc do svojich rúk a zvrhli súčasný Ukrajinci režim, boli nerealistické a nepravdivé.
Špeciálna vojenská operácia, o ktorej rozhodol a ktorú vyhlásil prezident RF dňa 24. februára 2022, ako sme ju mohli sledovať už v priebehu troch týždňov, má však akosi na prvý pohľad rozsiahlejšie a významnejšie znaky a atribúty ako vojenský konflikt, charakterizovaný v predchádzajúcom odseku. Nemá iba obmedzený politický charakter, má priam globálne geopolitické znaky, najmä prejavy, dopady či rezonancie. Nie je to vojna globálna, ale má takéto prejavy. Z hľadiska toho, že ozbrojený konflikt prebieha medzi dvomi štátmi (Rusko – Ukrajina) by mohlo ísť o vojnu lokálnu. Jedna z týchto strán má však silnú podporu (politickú aj materiálnu) veľkého počtu štátu. V trestnom práve sa za páchateľa považujú iba osoba, resp. osoby, ktoré uskutočnili konanie, ktoré sa hodnotí ako trestný čin. Trestný zákon však pozná aj formy súčinnosť pri páchaní trestného činu, v podobe návodu, pomoci, organizátorstva ako formy spolupáchateľstva. Môžu sa tieto termíny, pojmy a kategórie používať aj vo vojnovom práve, resp. medzinárodnom humanitárnom práve? Sú tie štáty, ktoré dodávajú zbrane jednému zo štátov, ktorý vedie vojnu, jej spolupáchateľmi, resp. budú sa kvalifikovať ako spolupáchatelia vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti, ktoré eventuálne tento štát spácha? Vojna na Ukrajine nie je zatiaľ a, našťastie a dúfajme, že natrvalo to nebude vojna s použitím prostriedkov hromadného ničenia (jadrová, chemická, biologická). A z hľadiska rozsahu území, ktoré sú dejiskom vojny nejde o vojnu totálnu, ani svetovú, či globálnu.
Môže ísť o tzv. PREVENTÍVNU VOJNU? Čo to znamená? Pod týmto pojmom prevencia (z latinského termínu „praevenio“) sa rozumie vojna, ktorú jedna strana začína počítajúc pritom, že budúci konflikt je nevyhnutný a základným cieľom je predísť touto svojou operáciou agresívnym konaniam so strany protivníka. Preventívna vojna sa začína preto, aby protivník nemohol zaútočiť ako prvý, začína sa preto, aby sa neumožnilo protivníkovi zmeniť rovnováhu síl v jeho prospech.
Pre hrozbu špekulácií a zneužitia výkladu pojmu preventívna vojna medzinárodné právo považuje takéto vojny, za akty agresie. Preventívna vojna je podľa platného medzinárodného práva, jeho súčasného výkladu, agresiou. Často je v jednotlivých prípadoch vznikajúcich a prebiehajúcich vojenských konfliktov vo svete ťažko rozlíšiť a pochopiť, či daná vojna je agresiou alebo zákonnou sebaobranou s prvkami a momentmi preventívneho konania, smerujúceho k predídeniu útoku na vlastný štát.
Vo vyhlásení prezidenta V. Putina sa jeho „špeciálna vojenská operácia“ vo vzťahu k obom Ruskou federáciou uznaným republikám (Luhanskej a Doneckej) medzinárodnoprávne opiera o článok 51 Charty OSN, zdôvodňuje sa podľa neho ako sebaobrana Ruskej federácie. Článok 51, jeho prvá veta znie: „Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti niektorému členovi Spojených národov, nič v tejto charte nie je prekážkou na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu …“
Až donedávna jestvovali dva názory, dva pohľady na obsah práva na sebaobranu. Podľa úzkeho či striktného výkladu Charty OSN a jej článku 51, preventívne údery (ozbrojené údery) sú porušením medzinárodného práva. Tento záver, tento súd je mimoriadne dôležitý pre súčasné medzinárodné vzťahy. Významné krajiny svetového spoločenstva a dokonca svetová superveľmoc už začala a iné štáty využívajú vojenskú silu v preventívnom zmysle.
Druhé stanovisko predkladajú zástancovia práva na sebaobranu preventívneho charakteru. Zdôrazňujú, že článok 51 treba chápať a vykladať v kontexte fungovania OSN a tiež z aspektu cieľov sebaobrany vôbec, ktoré spočívajú v predídení, v predchádzaní agresie, a to tak, že sa štátom zabezpečí možnosť ochrániť seba samých až do toho času, kým nezasiahne OSN. Sebaobrana sa nemá realizovať pritom tak, aby sa poskytla útočiacemu štátu slobodu konania, iniciatívu a časovú prevahu, resp. časový predstih. Tým by sa ešte viac sťažilo postavenie krajiny, ktorá je objektom napadnutia (útoku).
Podľa Charty OSN právo na sebaobranu vzniká ako odpoveď na ozbrojené napadnutie. Ako odpoveď až na útok, na napadnutie. Teda štát môže použiť prostriedky svojej vojenskej sebaobrany, až keď bude napadnutý iným štátom. Nie skôr, aj keď má vedomosti aj dôkazy o tom, že sa proti nemu pripravuje agresia resp. vojna.
Stratégia národnej bezpečnosti USA, ktorá dostala pomenovanie podľa prezidenta USA „doktrína Busha“, predkladá tretí variant chápania a výkladu ustanovenia o sebaobrane podľa článku 51 Charty OSN. V základnom ustanovení tejto doktríny prijatej v roku 2002 vyhlásili jej autori nevyhnutnosť „novým spôsobom“ zabezpečiť bezpečnosť USA. Ústredným prvkom zahraničnopolitickej koncepcie Washingtonu sa stalo právo na zasadenie preventívneho (predchádzajúceho) úderu vo vzťahu ku každému, kto bude uznaný za nebezpečného, hoci aj potenciálne nebezpečného protivníka, t. j. že sa stane možno nebezpečným niekedy v budúcnosti, aj nie aktuálnej.
Celý rad významným vedcov internacionalistov (t. j. expertov v medzinárodnom práve) odmieta možnosť použitia preventívnej sebaobrany, sebaobrany, ktorá by predišla, predchádzala, zabránila útoku, napadnutiu. Rovnaké stanovisko zaujali aj viacerí politici a štátnici. Po tomto vyhlásení „špeciálnej vojenskej operácie“ možno povedať, resp. sa zdá, že doktrínu (preventívnej sebaobrany) použila aj Ruská federácia. Nepoužila ju proti potenciálne nebezpečnému protivníkovi. Použila ju proti protivníkovi, susednému štátu, ktorý sa už vojensky pripravoval na útok (v spolupráci so svojimi faktickými spojencami) aj prijatím príslušnej obrannej, vojenskej doktríny Ukrajiny, ktorá je známa, bola uverejnená a je dostupná. Citoval ju vo svojom prejave k občanom aj prezident Ruska. Ukrajina tu nevystupovala a nebola hodnotená ako potenciálny, možný či pravdepodobný protivník, ale výslovne, aj podľa svojho pomenovania ako „nepriateľ“, ktorý spolu so svojimi spriatelenými štátmi bol na útok už temer pripravený a iba čakal na vhodnú a výhodnú príležitosť, kedy zaútočí na Rusko.
Doktrína o „preventívnom údere“, doktrína prezidenta G. Busha z r. 2002 vznikla a rozvíjala sa v príčinnom vzťahu, v myšlienkovom kontexte s vyhlásením svetovej vojny terorizmu. Vypracoval a realizoval ju pri útoku a obsadení Iraku (2003) pre údajné podozrenie, že režim Saddáma Husajna vlastní chemické zbrane, ako zbrane hromadného ničenia. Doktrínu preventívneho úderu potom použil ako právny, medzinárodnoprávny a vojenskoprávny titul na útok a samotné obsadenie Iraku. Podľa jeho názoru, názoru USA, tento titul ho oprávňoval na preventívny zásah aj bez inak nutného medzinárodnoprávneho titulu a tým je súhlas, rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN. Inak to bola nelegálna vojna, vojna v rozpore s medzinárodným právom.
Útok na Irak podľa tohto titulu preventívneho úderu, preventívnej vojny – nie je prvým, ani jediným prípadom v dejinách vojen, ozbrojených konfliktov. Napríklad Rakúska ríša viedla preventívnu vojnu proti štátu Piemont v roku 1859, aby prekazila zjednotenie Talianska. Habsburská ríša už ako Rakúsko-Uhorsko začala v roku 1914 preventívnu vojnu proti Srbsku (využila pritom aj zámienku atentátu na následníka trónu v Sarajeve), aby zlomila či zlikvidovala silu veľkosrbského hnutia. Aj vojnové napadnutie Sovietskeho zväzu dňa 22. júna 1941 nacistická nemecká ríša zdôvodňovala tým, že ide o preventívne opatrenie proti koncentrácii sovietskych vojsk na hranici. Pred medzinárodným vojenským tribunálom túto tézu obhajoval a ďalej hlásil aj J. von Ribbentrop, minister zahraničným vecí Ríše. Pravdivosť tohto dôvodu napadnutia na ZSSR medzinárodný vojenský tribunál odmietol ako právnicky neodôvodnenú, nedokázanú a nejestvujúcu.
Záver
Na rozdiel od doby druhej svetovej vojny, keď sa vojna začínala leteckým a delostreleckým bombardovaním, útokom pechoty za podpory tankov, dnešné vybavenie vojsk raketami krátkeho, stredného doletu aj strategickými raketami a letectvom, nastoľuje absolútne iný pohľad na vojnu – na jej začiatok, na otázku jej predídenia, nie iba diplomatickou cestou, ale jej predídenia vojenskou cestou, zbrojnými systémami.
Špeciálna vojenská operácia Ruska sa v štátoch strednej a západnej Európy, v členských štátoch Severoatlantickej aliancie hodnotí temer bez výnimky ako vojenská agresia, invázia, začatie nevyprovokovanej vojny, teda ako konanie porušujúce všetky, alebo aspoň základné normy medzinárodného práva. Možno však očakávať, že čoskoro sa otvorí aj téma sebaobrany štátu podľa článku 51 Charty OSN, ako aj téma preventívneho vojenského úderu a preventívnej vojny.
Osobitnú ochranu venujú ženevské konvencie (1949) ochrane civilného obyvateľstva v čase vojny. Ukrajinu v období najmä po majdane (2014) opustilo asi 9 miliónov obyvateľov, ktorí patria do kategórie chlebovej emigrácie. Súčasná emigrácia po začatí špeciálnej vojenskej operácie Ruskom v priebehu troch týždňov sa počíta v číselnom vyjadrení 2,5 milióna ľudí. Je to už vojnová utečenecká vlna. Ukrajina sa vyľudňuje. Je vyľudnená Ukrajina výhodou pre vojnu? Exposlankyňa ukrajinského parlamentu sa v rozhovore pre TA3 vyjadrila v tom zmysle, že väčší počet utečencov najmä z miest je výhodou pre ukrajinskú armádu, ktorá bez rizika môže umiestniť v mestách svoje zbrane, zbraňové systémy. Možno to povedala v návale negatívnych citov, možno to je zúfalosť z hrôz vojny. Môže v tom byť aj motív vedomého a zámerného motivovania úteku ľudí z domova do cudziny? A tiež motív rozvíjania vojnového odporu do katastrofických rozmerov? A dodatočného vydávania týchto hrôz za výsledok, za dielo Ruska ?
Možno sa o tom v súčasnosti otvorene nehovorí, ale zreteľne sa prejavuje, že v medzinárodných vzťahoch platí obdoba výroku senátora Cata zo starovekého Ríma a to, že „mimochodom Kartágo musí byť zničené“, v upravenom znení, že dnes musí byť zlikvidované Rusko. Staroveký republikánsky Rím potreboval na dosiahnutie tohto cieľa tri púnske vojny. Koľko vojen bude treba na debeláciu (vojenskú porážku) Ruskej federácie? Vojenskú, politickú, ekonomickú, humanitárnu…
