Feri báči bol správcom ľadu. Pri novej škole už v decembri na hádzanárskom ihrisku sa celá plocha začala hadicou polievať. Glazúra pomaličky ľadovatela. Len čo mala správnu tvrdosť, Feri báči pustil z hadice ako na tortu novú tenučkú vrstvu. Polieval celú noc, kým bol mráz ostrý, okolo obeda kontroloval, či zubaté slnko nemalo priveľkú silu a či je ľad dosť tuhý, nad ľadovou plochou Gusti báči naťahal žiarovky, aby sa dalo korčuľovať aj po zotmení.
Vtedy bolo korčuľovanie „pre verejnosť“. Povinnú telesnú výchovu sme potom mávali „na ľade“, každý si mal doniesť korčule a žiaci sa striedali po hodinách. Mala som protekciu, môj strýko ma nechal korčuľovať až do poslednej minúty, keď už spolužiaci sedeli na neohobľovanej lavičke šatne, kde sa prezúvali. Korčule sme si nosili previazané šnúrkami na pleci.
Na našej ulici, ale vyššie k jazeru, býval Ďusi. Segiň, hovorili o ňom. Mal zajačí pysk, býval iba so svojou babkou a deti sa mu často posmievali. Bola som ešte dosť malá a trochu som sa ho pre ten rázštep pery bála. Ale mali sme zo školy spoločnú cestu. Najprv celý strapec roztatárených detí, keď sme prišli ku krížu, už sme zostávali na ceste sami. A vtedy Ďusi zvesil svoje korčule z pleca – a zaútočil! Krútil nimi okolo seba, no stále bližšie ku mne. S plačom som utekala a on sa smial. Vyvŕšil sa na mne za všetko, čo mu kto spôsobil. Veľmi som ho nenávidela. Každý útok sa môže vysvetliť, ale žiaden sa nesmie ospravedlniť!
Dnes sme vo vojne. Zatiaľ je za hranicou, ale čo znamená vo vojne dojednaná hranica? Veď tam, na začiatku, bola tiež hranica. Znie to triviálne, lebo veď toto sa v civilizovanej krajine a medzi kultúrnymi ľuďmi nerobí. Napríklad, že sa klame! Áno, klamali aj tí, ktorí pred devätnástimi rokmi napadli Irak… No my, ktorí sme vyrástli na úcte k antifašistom, sme dostali ranu. Rusi sa dlhé týždne smiali oznamovaným dátumom „vtrhnutia“. Nič také nemajú vraj v úmysle, majú len naplánované vojenské „učenie“ na hraniciach. No a potom vtrhli celou silou do krajiny, ktorá im nič neurobila. Takže – sme vo vojne, vyvracať klamstvá je zbytočné, pretože výrobcovia zbrane menom lož majú nejaký cieľ a ten sa napĺňa. Funguje to. Ale žiaden útok sa nikdy nesmie ospravedlňovať, žiaden darebák nie je menším darebákom len preto, lebo je „náš“.
Internet opäť ako pri pandémii koronavírusu je plný odborníkov, tentoraz na vojnu. Tých generálov, čo sa tu vynorilo! Kľúčom k budúcnosti je podľa mňa umenie. Lebo, áno, všetko tu už bolo. A my tu aj po vojne budeme musieť spolu nejako žiť. Pravda je na strane slabšieho, Ukrajinci sú Česi a Slováci v roku 1968, my, ktorí sme vtedy boli ešte mladí, si ten pocit zákernej zrady pamätáme.
Ladislav Ballek sa po okupácii Československa utiahol k písaciemu stolu a začal písať históriu nášho tichého vzdoru. „Ponížili náš dom,“ hovorieval. Dnes by sme asi mali opäť čítať. A nielen jeho, ale aj Tolstého Vojnu a mier, no možno predovšetkým – Pasternakovho Doktora Živaga.
(Text vyšiel na Pravda.sk 22. 3. 2022)
