Umelec z Košíc vďaka galeristke z Kežmarku prišiel 7. apríla do Bratislavy, do podmanivých dejinami dýchajúcich priestorov Dessewffyho paláca, aby s priaznivcami, nadšencami, obdivovateľmi a obdivovateľkami, laikmi a odborníkmi uzreli očividnú silu predvídavosti maliara Nikolaja Feďkoviča, jeho humanistickej schopnosti vystríhať a varovať.
Pätnásteho apríla uplynie sto rokov od katastrofy potopenia gigantického, najväčšieho zaoceánskeho parníka tých čias – Titanicu na palube s vyše 2 200 ľuďmi. A kurátorka Carmen Kováčová z Galérie u dobrého anjela z kežmarského Starého trhu predstavila výber fascinujúcich Feďkovičových diel, medzi nimi starší trojdielny Titanic. Jeho uvedenie sa stalo jedným z vrcholov podujatia – zavretý trojdielny obraz predstavuje scénu pokojnej plavby lode. Ale keď nechala kurátorka otvoriť ľavé a pravé krídlo obrazu pred našimi očami sa zjavila rozmerná scéna zrejme symbolicky presahujúca rozmery veľkoplošných obrazoviek ktorým sú zaplavené domácnosti i verejné priestory. A na nej vidíme Titanic hore dnom ako scénu, na ktorú z galérie v pokojnej atmosfére hľadia skupinky ľudí, páriky či rodičia s deťmi.
Titanic sa vracia.
Staršie dielo nevzniklo samozrejme k výročiu Titanicu, iba je prezentované v hlavnom slovenskom meste v tomto dátume, je to staršie dielo, ktoré prešlo kus Európy ako znamenie citlivosti, senzitivity umelca, schopnosti vycítiť. Ako konštatovala galeristka „pripomína to síce sté výročie jedinej a poslednej plavby Titanicu, ale zároveň je to výstraha a varovanie pred stratou ľudskosti a kultúrnych hodnôt“. Scéna ľudí, ktorú sú akoby vo vyhliadkovej galérii a sledujú v harmonickej atmosfére plnej rôznorodej červenej loď vyvrátenú hore dnom a dolu pod hladinou štyrmi komínmi, je tu dnu obraz toho, čo sa deje vonku. Nie vonku na ulici okolo súsošia štúrovcov, ale vôkol na obrovskom kusisku kontinentu. Alebo v našom necitlivom vnútri?
Titanic sa vracia, detail.
Druhý vrchol komorného stretnutia Feďkovičových obdivovateľov v stenách paláca na brehu Dunaja bez kamier a mikrofónov či zábleskov mobilov bol samotný príhovor bielovlasého autora s jeho typickou takrečeno nerozlučnou čiernou šiltovkou. Zatajovali sme dych, keď hľadal slová, vládlo ticho pri dlhých prestávkach, kým sa mu prestal lámať hlas alebo chytil dych. Bolo to prosté – Feďkovkič prišiel na predstavenie výberu svojho diela po päťhodinovej jazde z domovských Košíc vo vlaku plnom ľudí, najmä matiek s rákošom detí z Ukrajiny a nemohol zabrániť silným poryvom spomienok. Narodil sa 13. mája 1945 a už o niekoľko dní z rodného Užhorodu utekali, aby nepadli do nastraženej pasce, ktorá by rodinu stála život, pol roka strávil s matkou na rozhraní štátov, kým konečne železničný vagón neposunuli na československú stranu, pretože boli pred vojnou obyvatelia mesta, ktoré bolo súčasťou Československa. „Nikdy som nevidel svoju starú mamu,“ povedal maliar a pre prítomných to znelo skôr ako tichý výkrik než spomienka. Preňho je šokom, že vidí scény také, ako zažil pred vyše sedemdesiatimi rokmi a teraz sa opakuje to, čo si myslel, že sa nikdy nestane. Dramatický životný príbeh je nerozlučne spojený nielen Slovenskom, ale aj s Moravou, s Brnom, s Českom, s Prahou, Nemeckom, Kolínom. Dráma to je aj dnes – rodný dom je ešte stále tam, teraz na konci užhorodského letiska, len zopár stovák metrov od hranice so Slovenskom.
Každý obraz z toho výberu, ktorý je v Bratislave má svoj príbeh, tie obrazy majú v sebe dotyk večnosti, Feďkovič je novodobý alchymista, vie ako namiešať elixír magického sveta, hovorí pani Carmen Kováčová.
Rozmernosť pána Feďkoviča môžeme zmerať trebárs prelínaním textu a maľby z textov slovenského mesianistického básnika devätnásteho storočia Sama Bohdana Hroboňa, obrazy vznikli pred vyše desaťročím. Ak uvážime, že lúštenie svojrázneho jazyka tohto súčasníka štúrovcov, o. i. autora osemtisíc stranového denníka, ktorého jazyk i písmo treba priam dešifrovať, priniesla literárna veda prvý raz až v roku 2002 v diele V. Kovalčíka a až po prestávke v prácach J. Zambora 2018 a 2020, vidno senzitívnosť umelca, schopnosť vycítiť, nájsť aj živosť hlbín zabúdaných dejín kultúrneho prostredia v ktorom žije a tvorí.
Súkromná knižnica. Plavci v historickej krajine.
