Keď na Slovensku v roku 1946 voľby vyhrala s grandióznym výsledkom Demokratická strana (62 %), mnohí ľudia sa nádejali, že aj napriek tomu, že sme sa ocitli v záujmovej oblasti sovietskeho vplyvu, predsa sa u nás udržia princípy demokratického štátu, budú sa naďalej dodržiavať ľudské a občianske práva, budú slobodné voľby, sloboda slova a názorov, sloboda vierovyznania, bude sa rešpektovať súkromné vlastníctvo a trhové hospodárstvo. Lenže Demokratická strana vyhrala voľby, ale prehrala povolebné obdobie. Pripustila, aby sa predsedom Zboru povereníkov stal komunista Gustáv Husák a miesto povereníka vnútra obsadil nestraník, generál Mikuláš Ferjenčík, človek síce čestný, ktorý sa rozumel chovu koní, ale politicky bol úplne naivný.
Komunistická strana začala neúprosný boj, aby čo najskôr zvrátila politický vývoj na Slovensku. Už týždeň po voľbách sa v Bratislave konala manifestácia, kde výsledky volieb na Slovensku spochybnil predseda ÚV KSS Viliam Široký, neskorší podpredseda i predseda vlády, minister zahraničných vecí a keby mu NKVD nevyčítala jeho „nesúdružské“ správanie sa v mučiarňach brnianskeho gestapa, možno aj prezident republiky, hoci mal len ukončenú meštianku. V prejave, ktorý sa zachoval v archíve Slovenského rozhlasu, v podstate načrtol spôsoby neľútostného boja proti Demokratickej strane. Prejav podávam v autentickej podobe:
„Vo voľbách tá reakcia, ktorá sa pripojila k národnému povstaniu, legalizovala tú reakciu. ktorá bola národným povstaním zahnaná do podzemia. Demokratická strana umožnila reakčným silám vystúpiť proti pracujúcemu ľudu. V poslednej dobe sme svedkami týchto útokov nielen na celom Slovensku, ale najmä tuná v Bratislave. A my prehlasujeme, tie naše práva, ktoré sme v tvrdom boji v národnom povstaní vybojovali, reakcii rozbiť, odobrať, pošľapať nedáme.
Preto dneska sme jednotne vyrukovali, jednotne sme sa zišli demonštrovať proti drzosti a krvelačnosti reakcii.
Žiadame, aby vo všetkých úradoch a žiadame, aby vôbec vo verejnom živote bola reakcia odstránená, učtovaná s reakciou.
Reakcia hlavne sa usiluje o to, aby rozbil pevnú frontu Národného frontu, rozbil sily, rozleptal sily Národného frontu, tým chce útočiť proti vnútornej pevnosti našej novej ľudovodemokratickej republike.
Títo protištátne živly, ktoré zase chcú upevniť svoje pozície, v prvom rade všetkými útokmi útočia na pevnosť štátu, útočia na vymoženosti pracujúceho ľudu…
My sme prehlásili nejedno, že našich bojových protestov sa nevzdáme, keď bude nutno, tak vyrukujeme do ulíc, dneska sme vyšli, a keď bude nutno v budúcnosti (skandovanie, potlesk).
Súdruhovia, sme pripravení stát pohotove, ako dneská sme vyrukovali, zostaneme aj ďalej. Zostaneme aj ďalej, upevníme naše bojové šiky, aby sme v každom prípade, každý pokus protištátnych živlov, reakčných živlov na naše vymoženosti odrazili.“
Dňa 6. júna 1946 Ladislav Holdoš (o osem rokov odsúdený v procese proti tzv. buržoáznym nacionalistom na 13 rokov) na členskej schôdzi komunistov v Ružomberku dôverne informoval o taktike boja proti Demokratickej strane.
„Prvým bodom je, že musíme Demokratickej strane za každých okolností dokázať jej protištátnu činnosť a na základe tohto usvedčenia rozpustiť stranu ako takú.
Druhým bodom bude dokázať biskupskému zboru prácu fašistickú, ktorú ukázali pri prevádzaní volieb a všetkých zatvoriť.
Tretím bodom naším je, aby sme vedúcich činiteľov Demokratickej strany, alebo jej katolíckeho krídla usvedčili z fašizmu, nepriateľstva voči Československej republike a z podobných hriechov, a týmto titulom všetkých zatkli a postavili pred ľudové súdy, ktoré sa postarajú o to, aby nám v budúcnosti nestáli na prekážku.“
Vykonštruované protištátne sprisahanie
Komunisti začali intrigovať, organizovať provokácie proti demokratom, Štátna bezpečnosť, ktorú mali pevne v rukách, vyrábala sfalšované dôkazy o údajnej protištátnej činnosti vedúcich činiteľov Demokratickej strany a o ich stykoch s ľudáckou emigráciou. Generál Ferjenčík sa len nečinne prizeral, ako príslušníci VII. odboru Povereníctva vnútra si za jeho chrbtom robili, čo sa im zachcelo. Terčom útokov sa stal najmä najvyššie postavený funkcionár Demokratickej strany, podpredseda vlády Ján Ursíny. Ursíny na intervenciu priateľa prijal ako tlačového tajomníka Ota Obucha. Keď sa dozvedel, že Obuch za Slovenského štátu ako pracovník Úradu propagandy napísal nejaké aktivistické články, požiadal ho, aby okamžite dal výpoveď. Krátko nato Obucha zatkla Štátna bezpečnosť a obvinila ho, že od Ursínyho dostával tajné informácie, ktoré potom odovzdával ľudáckemu exilu.
Štátna bezpečnosť v septembri 1947 „odhalila“ rozsiahle protištátne sprisahanie a zatkla vykonštruovanú „sprisahaneckú“ skupinu, zloženú z činovníkov a priaznivcov Demokratickej strany. Mnohí sa navzájom ani nepoznali. Medzi nimi bol aj major Alexander Vaško z topoľčianskej vojenskej posádky, neprávom zabudnutý spisovateľ sci-fi románov. O metódach a zameraní výsluchov i o tom, ako na základe nevinného rozhovoru medzi priateľmi o politike bolo možné dostať doživotný trest, neskôr napísal:
„Keď som už ledva chodil – chodidlá som mal obuškami dotlčené, ukázali mi akúsi zápisnicu. Spísali ju s mojím priateľom, ktorého tiež zatkli. Zo zápisnice vysvitlo, že raz, keď ma niektorí priatelia navštívili v byte, hovorili sme o politickej situácii vo svete. Na stole som mal čs. noviny, ktoré sa veľkými titulkami opytovali, či bude, alebo nebude vojna. Novinové úvahy pripúšťali, že vojna môže vypuknúť každú chvíľu. Na základe tohto článku sme sa radili, že v prípade vojny, ak by vojská západných štátov obsadili naše územie, čo by sme mali robiť. Dospeli sme k názoru, že v tom prípade treba vyvinúť maximálne úsilie, aby kľúčové postavenie dostali schopní ľudia demokratického zmýšľania. Do tých čias, kým sa tieto miesta obsadia voľbami podľa zákona. Teda nič sme neplánovali proti režimu.
Denne nás bili ako divú zver a chceli, aby sme potvrdili, že podpredseda vlády (Ján Ursíny – pozn. J. B). vedel o všetkom. Okrem jedného z nás podpredsedu vlády osobne nepoznal. Po dlhých bitkách a trýznení spomenutý priateľ potvrdil, že podpredseda vlády spolupracoval na zrade. Dodnes neviem, na akej zrade.“
Vynútené svedectvá, ešte nie kajúcnikov, stačili na demisiu Jána Ursínyho i na rekonštrukciu Zboru povereníkov.
Februárový prevrat v roku 1948
Vo februári 1948 vypukla vládna kríza. Nekomunistické strany ju vyvolali úplne nepripravené a správali sa skôr ako malí chlapci než ako zodpovední politici. Najprv z 26 členov vlády nepodala demisiu nadpolovičná väčšina, len dvanásti. Na Slovensku typografi, aby zabránili šíreniu hoaxov a konšpiračných teórií, odmietli tlačiť denník Demokratickej strany Čas. Komunisti ovládli rozhlas a nedovolili povereníkovi financií Matejovi Joskovi za Demokratickú stranu, aby vystúpil s prejavom. Keď prvý (a na vyše štyridsať rokov aj jediný) demokraticky zvolený predseda Slovenskej národnej rady Jozef Lettrich chcel protestovať a zavolal do rozhlasu, predseda akčného výboru Jozef Vrabec, ktorý si uzurpoval nad rozhlasom moc, mu do telefónu povedal: „Páni, vy už viacej do našich mikrofónov hovoriť nebudete.“
A priestor vo vysielaní dostali už len šíritelia tých správnych myšlienok, aby národ náhodou nebol dezorientovaný a vystavený rôznym falošným konšpiráciám a dezinformáciám.
„Nie je pravda, že DS má dvojitú jánusovskú tvár… Kresba Štefan Bednár, Nové slovo 1948.
Takmer vôbec sa nespomína, že ráno 25. februára 1948 podali demisiu aj dvaja dovtedy váhajúci sociálnodemokratickí ministri, Václav Majer a František Tymeš, čím sa pomer zmenil na 14 : 12, čiže nadpolovičná väčšina členov vlády podala demisiu. Prezident Beneš o niekoľko hodín v rozpore s Ústavou odstupujúcich členov vlády nahradil osobami, ktoré mu predložil Klement Gottwald. Komunistická strana zvíťazila.
Bývalý podpredseda vlády Ján Ursíny poslušne doma šúchal nožičkami, kým si po neho v marci 1948 neprišla ŠTB. V apríli 1948, teda dva mesiace po prevrate, bol odsúdený ako prvá obeť politických procesov na šesť rokov väzenia. Odsúdili ho deväť mesiacov pred Heliodorom Píkom, dva roky pred Miladou Horákovou, dva a pol roka pred Viliamom Žingorom.
Krátko poslušne šúchal doma nožičkami aj Jozef Lettrich, ale keď eštebáci zabúchali na dvere jeho vily, ušiel zadným východom a emigroval. Ďalší bývalí členovia Zboru povereníkov Rudolf Fraštacký, Matej Josko, Martin Kvetko, Samuel Belluš, Emanuel Böhm a Kornel Filo už nešúchali poslušne nožičkami, ale radšej pri prvej príležitosti zdúchli na Západ. Nasledoval ich aj generál Ferjenčík, hoci za jeho nevšímavosť voči praktikám Štátnej bezpečnosti ho nová moc chcela „odmeniť“ ministerskou funkciou. Vo väzení skončili povereníci Jozef Juraj Styk a Andrej Búza. Niektorým nekomunistickým politikom (Ján Ševčík, Ján Bečko) sa nevyplatila spolupráca s komunistami, pretože v 50. rokoch boli tiež zatknutí a odsúdení na dlhoročné väzenie. Tu mi nedá neupozorniť na šlendriánsku prácu niektorých autorov hesiel v rôznych encyklopédiách (Beliana, Biografický lexikón Slovenska a p., ale aj na internetových portáloch), ktorí väznenia obetí politických procesov v 50. rokoch programovo ignorujú a obchádzajú, nepíšu o nich (v našom prípade sú to J. J. Styk a J. Bečko, v ich heslách nie je ani zmienka o ich väznení, asi pre autorov tých pár rokov v base nestojí ani za jeden riadoček). Je to len lajdáctvo, alebo zámer?
Zhrniem, ako dopadol Zbor povereníkov z rokov 1946 – 1948 – ôsmi členovia si zachránili holé životy emigráciou – Rudolf Fraštacký, Mikuláš Ferjenčík, Matej Josko, Emanuel Böhm, Martin Kvetko, Samuel Belluš, Kornel Filo, Pavol Blaho, pridajme do výpočtu aj predsedu SNR Jozefa Lettricha. Traja povereníci za nekomunistické strany – Jozef Juraj Styk, Ján Bečko a Andrej Búza skončili vo väzení – Búza dokonca trikrát! Lepšie neskončili ani povereníci z radov víťazov, v procese proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu boli odsúdení Gustáv Husák na doživotie, Ladislav Novomeský na desať rokov.
Ešte pár dní po februári 1948 sa mnohí domnievali, že onedlho prídu nové voľby, po ktorých sa to dá všetko znovu do poriadku. Rýchlo boli vyvedení z omylu, pred voľbami sa vytvorila jednotná kandidátka Národného frontu, kde okrem komunistickej strany kandidovali aj tzv. obrodené nekomunistické strany, čiže satelity riadené komunistickou stranou. Táto jednotná kandidátka Národného frontu získala vo voľbách 30. mája 1948 86,6 %, na znak nesúhlasu 13,4 % voličov vhodilo do urny biele lístky. Kandidáti Národného frontu v nasledujúcich voľbách (1954, 1960, 1964, 1971, 1976, 1981, 1986) permanentne získavali minimálne 99 % hlasov, napínavé bolo len, koľko stotín bude za číslom 99. „Najlepšie“ to dopadlo v roku 1981, keď k vysnívanej stopercentnej podpore kandidátov na poslancov SNR chýbali len dve stotiny percenta.
Politické procesy po roku 1948
Nová moc, aby si upevnila vládu, rozkrútila kolotoč politických procesov proti všetkým vrstvám obyvateľstva, nielen proti zarytým odporcom režimu, ale aj proti takým, ktorí s ňou nesúhlasili, ale boli ochotní ju akceptovať a prispôsobiť sa, ba neskôr dokonca aj proti jej fanatickým stúpencom. Cieľom súdnych procesov a krutých rozsudkov bolo predovšetkým zasiať medzi širokými vrstvami strach, že komunistická moc je všemocná, večná a nebude mať žiadne ohľady proti nikomu a ničomu. Začal sa využívať tzv. inštitút kajúcnikov, vtedy sa to tak nevolalo. Z obvinených brutálnym spôsobom vybili absurdné priznania a prinútili ich krivo svedčiť proti ostatným obvineným v procese, ale ani to ich nezachránilo pred drakonickými trestami. Národohospodár Eugen Löbl neskôr spomínal, že ho najprv sadistickými metódami nútili, aby sa priznal, že ako člen protištátnej skupiny chcel zvrhnúť generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánského a aby menoval svojich spolupáchateľov. Po istom čase zase sa musel priznávať, že bol členom Slánského sprisahaneckej skupiny, ktorá mala uchopiť moc v Československu a odstrániť Klementa Gottwalda. Vyšetrovatelia ho aj obviňovali, že pri rokovaniach so Sovietskym zväzom ako námestník ministra zahraničného obchodu uprednostňoval záujmy Československa, čím poškodzoval nášho oddaného spojenca a priateľa Sovietsky zväz.
Tzv. inštitút kajúcnikov využil v roku 1955 aj súd proti môjmu starému otcovi, Gustávovi Neštiakovi. V spomienkach píše: „Chudák Šolc dokonale, čo ja viem akými spôsobmi pripravený, trval na svojej vyšetrujúcim orgánom naučenej výpovedi a dokiaľ nedohovoril, vyšetrujúci orgán sedel za ním. Šolcovi u súdu tiekol sopeľ, bol k nepoznaniu a keď dohovoril, vyšetrujúci orgán odišiel, opustil ho. Kajúcne doznanie a moje obvinenie mu pomohlo, dostal za to iba 15 rokov! To isté aj takzvaný generál Michal Širica. Predseda senátu mjr. JUDr. Merta bol natoľko čestný, že povedal môjmu obhajcovi, že ak by bol Šolc čo len zaváhal, nebol by ma mohol odsúdiť. Šolc nezaváhal. Sľubovali mu slobodu. Jeho výpovede nie sú jeho výpovede, je to iba nabifľovaný text! Za tej situácie nemožno mu to zazlievať, účel svätil prostriedky.“
Autorov starý otec Gustáv Neštiak s dôstojníckou šabľou, 1979. Foto: Archív autora
Tu by som sa chcel trošku pristaviť. Môj starý otec, odsúdený na 19 rokov, odsedel si takmer šesť, sa nepriznal, nezlomili ho, pripustil len drobné maličkosti, ale odmietol svedčiť proti iným. Zo svojho hľadiska mal právo takto príkro súdiť spoluobvinených. Na druhej strane osobne si neviem predstaviť, že by som ja alebo niekto iný bol schopný vydržať tú brutalitu a beštialitu sadistických vyšetrujúcich eštebákov. Napokon vyšetrovaní boli sami, bez prítomnosti a pomoci advokáta, rodina môjho dedka videla prvý raz až po desiatich mesiacoch na pojednávaní, aj to z diaľky, jeden raz ho mohla ísť navštíviť moja mama, neskôr spomínala, ako ju na vrátnici v Sing-Singu (tak volala policajnú budovu na Februárke, dnešnej Račianskej), prevzala ozbrojená eskorta, viedli ju bludiskom v podzemí, hlaveň samopalu mala stále vrazený do chrbta, že ho cítila až v ľadvinách. Napokon v jednej kobke uvidela svojho otca, dobitého, vychudnutého, v zakrvavených handrách.
Podivnú úlohu vo vtedajšej justícii hrali obhajcovia. Ich práca sa veľmi nelíšila od prokurátorskej, len boli trochu umiernenejší. Môj starý otec spomína: „Dva dni pred započatím pojednávania ma predvedú pred môjho ex offo určeného obhajcu. Je to JUDr. Berta. Má pre mňa v prítomnosti bachara 10 minút času. Som silný fajčiar. Z Bratislavy (dedko bol súdený Vyšším vojenským súdom v Trenčíne – pozn. J. B.) mi ešte neprišli peniaze, nemám cigarety, tak ho prosím, aby mi doniesol v pondelok k pojednávaniu cigarety. Všetka česť, doniesol mi 20 cigariet, Bystrice, ktoré ale bachar vopred preskúmal. Neviem o tom, že by bol býval verejne vypočutý čo len jediný mnou udaný svedok. Môj obhajca, neviem, načo tam bol. Povedal iba toľko, že prosí o spravodlivý rozsudok.“
V roku 2001 som redigoval rozhlasový dokument Jána Čomaja Balada o encyklopédii, o procese proti tvorcom Príručného encyklopedického slovníka, proti A. Hirnerovi, F. Oktavcovi, J. Telgárskemu a spol. v roku 1959. Obvinenia boli viac než absurdné – dávalo sa im za vinu, že v slovníku mali byť politicky neprijateľné osobnosti, ale chýbali zaslúžilí predstavitelia komunistickej strany a robotníckeho hnutia, v encyklopédii sa venovalo informáciám o údajne reakčnom svetonázore 1 517 hesiel, kým propagácii materializmu a marxizmu-leninizmu len 641 hesiel. Veľkým zločinom bolo, že po hesle „bacil“ nasledovalo heslo „Bacílek, Karol“, čo bol vtedy prvý tajomník ÚV KSS, malo to byť zneváženie tejto významnej osobnosti robotníckeho hnutia. Ján Čomaj v spomínanom rozhlasovom dokumente píše aj o práci obhajoby v tomto procese:
„U Veselého bol obhajca štyridsať minút, potom sa obhajoby vzdal... Obhajca bol u Hirnera dvadsať minút. Ešte kratšia bola jeho obhajoba... U Eduarda Tvarožka bol obhajca štvrť hodinu za prítomnosti vyšetrovateľa Širanca. Keď z cely odchádzal, obrátil sa k Širancovi a povedal: ,Prepáč, Janík, že som ťa v tej diere tak dlho zdržal, ale povinnosť je povinnosť.“
Ako revolúcia požiera vlastné deti
Na revolúcii je aspoň z hľadiska vyššej spravodlivosti a nevinných obetí, síce nie z pohľadu práva, predsa len pozitívne, že po čase začne požierať vlastné deti. Ján Smrek prorocky napísal 29. februára 1948 tieto verše:
Žerú sa deti revolúcie,
pes zožral vlastný chvost.
Zbohom buď, sloboda.
Ach, sloboda, ty skvost.
Potopa ideí sa privalila,
človek už zatopí sa v tomto daždi.
Zbohom buď, ľudská láska,
zbohom buď navždy.
A tak ako za Francúzskej revolúcie skončili pod gilotínou osnovatelia násilia Saint-Just, Robespierre a ďalší, v Sovietskom zväze boli zase popravení mnohí čekisti, enkávedisti, kágebáci, prokurátori a sudcovia z čias Veľkej čistky, aj v Československu sa čoskoro začali procesy s vysokými komunistickými funkcionármi, napr. so sprisahaneckým centrom na čele s Rudolfom Slánským. Aj tento proces mal, ako som už spomenul, svojich kajúcnikov. Obžalovaný Šling vo väzbe výrazne schudol, a keď sa kajúcne priznával k nezmyselným a absurdným zločinom, spadli mu nohavice, zostal tam stáť len v spodkoch, čo vzbudilo smiech nielen v publiku a v senáte, ale dokonca aj medzi obžalovanými. Bol to ale šibeničný humor. Kajúcne priznania, za ktoré obžalovaným sľubovali milosť alebo mierne tresty, dokonca len fiktívne vykonanie popravy a potom ďalší život pod cudzou identitou, im nepomohli – napokon všetko sa skončilo, ako to nariadil Klement Gottwald, súd udelil jedenásť špagátov a tri doživotia. Medzi odsúdenými na smrť boli aj hlavní iniciátori násilia, ktorých zomlel povestný mlyn, ktorý sami roztáčali – Slánský, Reicin a Šváb.
Zároveň prišlo aj na ich prisluhovačov, ktorí aktívne plnili ich príkazy. Na šibenici skončil veliteľ ŠTB Osvald Závodský; jeden z hlavných osnovateľov perzekúcií po februári 1948 Josef Pavel, bývalý námestník ministra vnútra, bol odsúdený na dlhoročné väzenie, paradoxne v roku 1968 sa stal ministrom vnútra v Černíkovej vláde a mal byť garantom demokratizačného procesu a nápravy zločinov minulosti v bezpečnostných zložkách! Vysoké postavenie vtedy zastával aj Antonín Merta, ktorý presne rok pred procesom s mojím dedkom poslal do väzenia na 14 rokov i náboženského aktivistu Silvestra Krčméryho. V roku 1968 bol v hodnosti plukovníka náčelníkom kancelárie ministra národnej obrany. V roku 1996 vypovedal o situácii v noci z 20. 8. na 21. 8. 1968 na Ministerstve národnej obrany, ale za drakonické rozsudky, ktoré vyniesol v 50. rokoch sa nemusel nikdy zodpovedať. Len v procese s mojím dedkom vyniesol proti štyrom nevinným obžalovaným tresty spolu vo výške 61 rokov, z ktorých si odsedeli 26 rokov!
Krátko po odvedení špinavej práce proti demokratom, povstaleckým dôstojníkom, údajným stúpencom maršala Tita, žingorovcom a ďalším nevinným obetiam boli v roku 1950 pozatýkaní aj slovenskí dôstojníci ŠTB, príslušníci bývalého VII. odboru Povereníctva vnútra a odsúdení na dlhoročné tresty. Neboli odsúdení za hrubé násilie a porušovanie dokonca aj vtedy platných zákonov, ale v rámci boja medzi bezpečnostnými zložkami. Neskôr boli na amnestiu v roku 1960 prepustení a čoskoro rehabilitovaní. Absurdita rehabilitácií v 60. rokoch spočívala v tom, že najprv rehabilitovali strojcov a vykonávateľov zločinov a až potom, ak mali veľké šťastie, aj niektoré ich nevinné obete. Väčšina z postihnutých sa dočkala úplnej rehabilitácie až po roku 1989.
Vo svojom príspevku som priblížil, ako sa pred takmer tri štvrte storočím zlikvidovala jedna veľká a silná politická strana, ako sa na politické ciele zneužívala bezpečnosť a justícia, aké sa pri tom používali nekalé a protizákonné prostriedky a aké to malo dôsledky na spoločnosť. Chcel som poukázať na podstatu politických procesov a upozorniť, že ak sa niekto uchýli k porušovaniu základných demokratických práv a násiliu, môže sa mu to ako bumerang vrátiť. Niekedy na začiatku filmu býva titulok, že spojitosť so skutočnými postavami je úplne náhodná. Ja napíšem na záver článku alibistickú vetu – akákoľvek podobnosť so súčasnými pomermi u nás alebo niekde inde vo svete je úplne náhodná. A ak tú súvislosť niekto nebodaj tuší, tak len preto, že je milovník hoaxov a konšpiračných teórií.
