Zakladateľ prvej Československej republiky T. G. Masaryk opakovane zdôrazňoval, že podstatou demokracie je diskusia či dokonca, že demokracia je spôsob života. Pred ním i po ňom to tvrdili J. S. Mill, J. Dewey a mnohí iní teoretici demokracie. Autor konceptu ústavnej demokracie J. Habermas poukazuje na to, že bez mocensky nezaťaženého verejného diskurzu umožňujúceho, aby každý mohol vyjadriť svoj názor bez obavy z perzekúcie, nie je možné hovoriť o skutočne demokratickej spoločnosti.
Súčasťou slovenského verejného diskurzu je však skôr než snaha o dialóg osočovanie, podozrievanie a neraz dokonca aj spochybňovanie práva vyjadriť odlišný názor. Nielen v diskusiách na sociálnych sieťach, ale už aj v tradičných médiách nie je neobvyklé nájsť invektívy voči osobám, ktoré si dovolili prezentovať, ba dokonca už aj čítať iný názor, než aký za správny či prijateľný považuje redakcia či dokonca redaktor.
Ilustračné foto: pixabay
Podozrievanie ľudí s odlišným názorom, že sú platení zahraničnými tajnými službami, alebo ich označovanie za nepriateľov, luzu či spodinu, spochybňuje ústavou zaručenú „slobodu prejavu a právo na informácie“. Viacerí novinári, ktorí sa inak tohto práva dožadujú ako samozrejmosti, keď ide o nich samých, považujú pritom za normálne, že ľudí, ktorí si napríklad dovolili kritizovať ústavného činiteľa, označujú za podozrivých, kontroverzných či neprijateľných, vyskytli sa však už aj prípady, že sa ich zamestnávateľov pýtali, prečo ich vôbec zamestnali. Ak si niekto dovolí kritizovať neoimperiálnu politiku USA, či neschopnosť EÚ formulovať vlastnú bezpečnostnú politiku, ktorá by nebola len realizáciou záujmov USA, nezriedka ho označujú za ruského trolla, agenta či rovno za boľševika. A robia to neraz aj tí, čo sa oháňajú konceptom otvorenej spoločnosti. Pritom autor tohto konceptu K. R. Popper zdôrazňoval, že podstatným znakom otvorenej spoločnosti je to, že nič a nikto nie je nekritizovateľný. Naopak, všetky snahy o vyňatie niekoho alebo niečoho spod kritiky označoval ako imunizačné stratégie charakteristické pre totalitarizmus.
Charakteristické pre totalitarizmus je aj zostavovanie zoznamov verejných nepriateľov a nedôveryhodných zdrojov. V súčasnosti sa to však považuje za takú samozrejmosť, že sa nad tým už len málokto pozastavuje. Pritom takéto zoznamy sa objavili na prelome druhého a prvého storočia pred našim letopočtom v čase krízy Rímskej republiky a boli predzvesťou občianskej vojny a krvavých perzekúcií. Ultimáta, neraz formulované slovníkom pripomínajúcim situáciu pred finálnou bitkou občianskej vojny (buď – alebo), dávajú verejne nielen politici, ale aj mnohí aktivisti. Bežné je delenie občanov na tých „správnych“, teda „slušných“, a tých ostatných, ktorým tí „správni“, v lepšom prípade, „radia“, aby sa zo Slovenska odsťahovali. Autori takýchto vyhlásení si už ani neuvedomujú, že replikujú totalitnú rétoriku v duchu hesla „kto nie je s nami je proti nám“. Konkrétne napríklad – „kto nie je s EÚ a USA je s Ruskom“ – ako keby kritika nejakej politiky USA alebo EÚ automaticky znamenala podporu politiky ruskej. Toto replikovanie totalitnej rétoriky však nie je iba prejavom nedospelosti a nesamostatnosti v myslení a v konaní. Je to aj postoj, na ktorý Slovensko za posledných sto rokov už párkrát riadne doplatilo.
Uvedené javy prispievajú k tomu, že k už aj tak značnému sociálnemu napätiu, spôsobenému prudkým rastom sociálnej nerovnosti v poslednom štvrťstoročí, pribúda napätie prehlbované čoraz agresívnejšími vyjadreniami, ktoré namiesto kultivácie diskusie ako predpokladu demokracie, polarizujú verejný diskurz. To je obzvlášť nebezpečné v slovenských reáliách, v ktorých žiaden z inštitútov ústavnej demokracie nevznikol a nikdy nemal ani širšiu teoretickú ani spoločenskú podporu. Prakticky všetky inštitúty ústavnej demokracie sme prevzali a implementovali ich do prostredia, v ktorom neboli prítomné kultúrne ani sociálne predpoklady demokratického politického zriadenia. Navyše sme sa ani príliš nenamáhali s ich teoretickou reflexiou, nie to ešte s kritickou analýzou. Inými slovami, o pluralitnej spoločnosti sa stále viac hovorí, než by bola integrálnou súčasťou slovenskej politickej kultúry. Napríklad akceptovať názor, s ktorým nesúhlasím ako legitímny, je pre väčšinu spoločnosti stále nepredstaviteľné. Lenže bez skutočne pluralitnej verejnej diskusie nebude fungovať ani politická demokracia. Fakt, že sme niektoré formálne štruktúry a inštitúcie „zdedili“ po prvej ČSR, vôbec neznamená, že sa stali súčasťou našej politickej kultúry či dokonca identity. Ostatne, vývoj po Mníchove ukázal, že ani v Česku, nie to ešte na Slovensku, nestihli zapustiť dostatočne hlboké korene na to, aby neboli popreté značnou časťou spoločnosti. Čapkov osud o tom vypovedá dostatočne jasne.
Bez schopnosti a ochoty viesť skutočný dialóg a hľadať prostredníctvom neho keď už nie konsenzus, tak aspoň kompromis, budú inštitúcie a inštitúty, ktorých ústavné zakotvenie sme pred necelými troma desaťročiami považovali za demokratickú revolúciu, skôr či neskôr len formálne, a teda nefunkčné. A pokušeniu obchádzať ich bude podliehať čoraz väčšia časť politického spektra.
(Richard Sťahel, filozof, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre)
