Žijeme v čoraz zložitejšom svete – nielen na našom malom slovenskom či väčšom európskom, ale aj veľkom svetovom. Na začiatku studenej vojny sa ľudia báli atómovej vojny. Na konci už nie – dve superveľmoci mali priveľa jadrovej munície, aby ju mohli použiť a vyhrať. Zánik ľudskej civilizácie bol v takom prípade istý.
Po skončení studenej vojny nastal podivný čas – víťaz nevedel, ako sa správať a porazený nevedel, ako sa dostať zo šlamastiky. Po čase sa ukázalo, že okrem dvoch jadrových veľmocí existuje aj ďalších sedem štátov s jadrovými zbraňami. Keďže ich majú málo – načo sú? Na menší jadrový úder, možno regionálneho charakteru, ktorý by nemusel rozpútať celosvetový jadrový konflikt. USA stavili na vyššiu elektronickú kvalitu, ktorou by prevážili všetky ostatné štáty vo svete. No je tu jeden, vlastne dva sporné body.
Prvým je systém provokácií, ktoré zatiaľ nemajú žiadne pokračovanie. Turci zostrelili ruské vojenské lietadlo, Izrael podobne – a nič. Používanie chemických zbraní v Sýrii je takmer isté – no kto sú útočníci a odkiaľ majú chemické zbrane? Nedávno explodovali nejaké nálože na dopravných lodiach v medzinárodných vodách. Kto je za to zodpovedný? Toto je prvý okruh, ktorý nie je objasnený, no ak poškodení odpovedia, bude to mať ťažké dôsledky. Dobré je vždy si dávať klasickú starorímsku otázku: komu je to na prospech? Tu nepomôže demagógia, „vinník“ sa odrazu začína rysovať. Kam až sú provokácie schopné zájsť? Ide o vyprovokovanie nejakého útoku, na ktorý je pripravený masový protiútok? Bude dosť rýchly a razantný, aby nevyvolal použitie väčšieho množstva jadrových zbraní?
Ilustrácia: pixabay.com
Druhým je modernejšia verzia provokácií, ale aj útoku – kybernetický útok. Vo svete sa množia rôzne provokácie: únik osobných údajov, vlámanie sa do portálov ministerstiev, ovplyvňovanie volieb. Najsilnejšie možné dopady sú dva: heknutie energetickej siete celého štátu a heknutie jadrových nosičov – ponoriek, rakiet, ale aj satelitov. Mohutný výpadok elektriny v Argentíne, Uruguayi, ale aj okrajových častí Brazílie bol dôsledok prírodného javu (búrky), alebo si niekto vyskúšal svoje schopnosti? Nie je dôležité, čo vyhlásia úrady, pretože priznať hlbokú zraniteľnosť je vždy nepríjemné, navyše by niekto musel byť obvinený.
Jadrové zbrane a ich nosiče sú veľmi drahé a sú na očiach. Kybernetický útok je akciou menšej skupiny zdatných hekerov, ktorí sú tiež drahí, ale aj s vybavením rádovo lacnejší a menej vystopovateľní.
Americké noviny nedávno napísali, že súčasťou americkej vojenskej stratégie je kybernetický útok na ruské energetické siete (elektrina, ropa, plyn a elektrárne, najmä jadrové). Je logické, že sa veľmoci preorientúvajú na sofistikovanejšie a údernejšie formy útoku, teda aj nevyhnutnej obrany. Dokážu politici udržať vojakov na uzde?
Európska únia ukázala svoju slabosť vo fyzickej ochrane hraníc – sú deravé ako ementál, ktorý je však chutný. Energetická bezpečnosť je v Európe vecou jednotlivých štátov. Dobré by bolo vedieť, ako je zabezpečená preprava ropy a plynu cez Európu a ako bude zabezpečený podmorský koridor. Opäť v rovine mnohých akoby múdrych slov?
Európska únia je zraniteľná rôznymi spôsobmi: hranice sú priepustné, ozbrojené sily podozrivo slabé (až na 2-3 výnimky), menový systém je zavesený na tenkej niti a pri vojenskom útoku sa musí spoliehať na cudzinu (ako v celom dvadsiatom storočí).
Kybernetické útoky môžu mať rôznu povahu, určite však treba rátať s tým, že aj rôzne vlády a patriční generáli môžu mať chuť vytvoriť útočnú jednotku z hekerov, no a tých treba vyskúšať, veď nebudú platení len tak. Štábne cvičenia nikdy nemôžu ukázať všetky medzery v obrannom systéme, no kým je mier, tak to veľmi nevadí. Kyberútok však môže nastať hocikedy, môže byť iniciovaný gangstrami, vládami, generálmi, ale aj vlastnou sebaľúbosťou aktérov.
Zahrávanie si s novými „zbraňami“ je veľmi nebezpečné. Už sme spomenuli, že poškodený by mal nejako odpovedať – jednoduchý kybernetický protiútok je dosť naivný a vyžaduje si moment prekvapenia, ktorý nie je k dispozícii. Takže nejaký „mechanický“ útok, napríklad na lietadlovú loď alebo nálezisko ropy v mori?
Vo svete sa udiali viaceré podivné udalosti – od černobyľskej havárie až po menšie, ale dôkladné cunami, ktoré zdevastovalo časť indonézskeho pobrežia (veľké by malo byť vlnou vysokou od 30 do 100 metrov), už spomenuté útoky na tankery, ale aj podozrenia s manipulovaním s voľbami či zosmiešňovanie elektronickej ochrany amerických centrálnych úradov (hekeri sa tam vlámali, zanechali obrázok a nepoškodili systém).
Hollywood ponúka ešte širšiu paletu nebezpečných javov: elektronické ovládnutie jadrových základní, či „vybielenie“ bánk (v ich sejfoch už nebýva veľa peňazí), čo platí aj o centrálnych bankách a burzách. Hoci ide o umeleckú fikciu, zakladá sa na reálnych možnostiach.
História ukázala, ako krach na americkej burze spustí celosvetovú krízovú lavínu. Takže nejde o utópiu, ale o legitímnu otázku o ochrane Európskej únie, veľkých štátov sveta a významných finančných inštitúcií a, samozrejme, aj o ochranu energetických zdrojov a sietí a zbraňových systémov.
Veľmoci však vyvíjajú aj šikovnejšie nosiče kyberútoku – nové lietadlá s bohatou elektronikou. Ak nová stíhačka USA F-35 má udávanú cenu 180 – 200 miliónov dolárov, je otázkou, čo všetko dokáže. Zrejme dokáže uskutočniť takýto kyberútok za letu, pri použití 15 – 20 strojov odrazu by bol pokrytý veľký priestor a zasiahnutých viacero dôležitých uzlov. Pritom nie je potrebné vletieť do protivníkovho vzdušného priestoru. Rusi ukazujú podobné stroje a aj Číňania vyvíjajú lietadlá tejto kategórie. Ak Japonci kupujú stovku týchto lietadiel, Izrael dostal tiež zopár kusov a Turci boli na zozname kupujúcich, takisto so stovkou strojov, tak otázka znie: proti komu?
Kyberútoky už nemusia byť doménou veľkých a bohatých štátov, potrebné je mať technicky zdatných ľudí a adekvátne technické vybavenie. Tým sa rozširuje okruh potenciálnych dobrodruhov.
Svet je nielen čoraz komplikovanejší, ale sa stáva aj priestorom málo vhodným pre život (aspoň ľudí). Budú mať politici dostatok vôle vylepšiť perspektívu sveta? Bude ľudská masa ochotná pritlačiť politikov k mieru, alebo k vojne?
