Tak, konečne už je to jasné! Druhá najväčšia ekonomika a vojensky najsilnejší člen NATO v Európskej únii a silný geopolitický hráč po 47-rokoch odchádza z EÚ.
Ako je možné, že krajina, ktorá pomerne úspešne riadila svoje impérium, mala také veľké problémy spolupodieľať sa na riadení EÚ?
Väčšina komentátorov to považuje za tragédiu pre EÚ so špatnou prognózou pre celú 27-čku a jej globálne ašpirácie.
Niet však dôvodu k hystérii z odchodu Veľkej Británie z EÚ. Možno totiž dodať, že VB neodchádza z EÚ na svoje ostrovy, aby sa tam v samote vyplakala. Svoje nové ašpirácie spája s jej prirodzeným partnerom za oceánom, s ktorým má určite pripravené už nové formy partnerstva.
Je odchod dobré riešenie pre EÚ alebo pre VB?
Myslím si, že na otázku, kto je víťazom brexitu, dal najlepšiu odpoveď hlavný vyjednávač Bruselu s VB, pán M. Barnier.
Podľa jeho názoru po brexite budeme obaja slabší! Aj EÚ, aj VB!
Aby sa takáto situácia neopakovala, je nutné si položiť otázku, aké sú príčiny odchodu VB z EÚ.
Je pravdou, že na brexite má svoj podiel aj EÚ a jej neschopnosť reálne posudzovať rad problémov. Migračná kríza, neustály tlak na rozširovanie EÚ, doplnené o snahu čo najviac ju centralizovať, okamžité zatracovanie uhlia, jadra, zavádzanie hospodárskych sankcií…, to všetko boli problémy, ktoré sprevádzalo škrípanie zubov zo strany Britov. Musíme však povedať, že nielen ich!
Je viacero dôvodov, prečo bol brexit úspešný a dokonaný. Pokúsim sa v tomto článku ukázať iba na niektoré.
Kritici odchodu tvrdili, že o osude Veľkej Británie rozhodli starí, menej vzdelaní ľudia z vidieka, a preto referendum treba zopakovať. V tejto požiadavke neuspeli, i keď nové prieskumy ukázali, že prípadné druhé referendum by sa skončilo víťazstvom tých, ktorí chceli zostať v EÚ.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Hlavným argumentom reptajúcich Britov, vyzývajúcich k odchodu z EÚ, bol ich nesúhlas s politikou Bruselu a jej smerovaním. Boli hlboko presvedčení, že VB dopláca na EÚ, a že viac dáva, ako dostáva.
Ako sa po referende ukázalo, čísla, ktoré to mali dokázať boli falošné…
Myslím si, že hlavnou príčinou odchodu bol pocit Britov, že krajina, ktorá kedysi riadila pol zemegule, sa dnes stáva nedôležitou krajinou druhej triedy, o osude ktorej rozhodovali Nemci a Francúzi.
Považovali to za prejav akejsi nevďačnosti, že celý svet používa ich jazyk, kultúru a kontakty a nič z toho nemajú…
Konfrontácia minulosti s prítomnosťou bola pre mnohých Britov skľučujúca a pre mnohých návrat k Veľkej Británii znamenala iba jediná cesta, a to brexit.
Nech je averzia Britov k EÚ akákoľvek, jedno je isté, že od 1. 2. 2020 sa VB stáva, ako hovoria víťazi brexitu, opäť hrdou a slobodnou krajinou, ktorá sa nebude musieť riadiť zákonmi spoza kanála a Britom nebude nikto viac z Bruselu diktovať, ako majú žiť.
Brexit sa pre mnohých týmto stáva akýmsi novým historickým začiatkom, ktorý vráti zašlú slávu tejto ostrovnej krajine a VB bude opäť veľkou.
Ukazuje sa, že de Gaulle mal pravdu, keď blokoval vstup VB do EÚ. Uvedomoval si, že táto krajina, ktorá si zakladala na tom, že nie je súčasťou kontinentu, môže viesť v Bruseli k ťažko zvládnuteľným situáciám. Nemýlil sa!
Jadrom britskej diplomacie po niekoľko stáročí bolo, že VB sa vždy finančne, vojensky angažovala proti každému vznikajúcemu hegemónovi na kontinente, ktorý by ju mohol raz ohrozovať. So vznikom EÚ sa takáto politika ukázala zbytočnou a nebolo už ani možné štvať jedného proti druhému.
Dosiahnuť konsenzus s touto krajinou v Bruseli bol vždy ťažký proces a spočíval na špeciálnom prístupe, založenom na množstve výnimiek.
Zdá sa, že Briti sa odmietli už ďalej hádať s Junckerom a Merkelovou, nakoľko si uvedomovali, že na presadenie svojich záujmov nemajú dosť ekonomickej a ani vojenskej sily, a tak Johnson buchol dverami.
Je možný aj iný výklad brexitu, a to, že politickí zástupcovia VB neverili, že väčšina občanov sa postaví za odchod z EÚ, a tak budú môcť ukončiť reptanie svojich občanov na život v EÚ a venovať sa práci v Bruseli.
Politické elity VB sa prerátali a národ skutočne odmietol britské členstvo v EÚ.
Z neúspešnej taktiky politických elít sa na základe výsledkov referenda musel vytýčiť aj nový politický program brexitu, ktorého sa chytil premiér Johnson, a po viac ako troch rokoch ho doviedol do víťazného konca.
Nech je to už tak alebo onak, Briti sú už z EÚ von!
Mohli by sme im povedať „Chceli ste to, tak to máte a preto v mene božom choďte!“
Bol by to však príliš nezodpovedný postoj, ktorý by nám nedával odpoveď na otázku, kto je zodpovedný za brexit a aké z toho plynie poučenie pre krajiny 27-čky a i samotnú Veľkú Britániu.
Zdá sa, že odpoveď na túto otázku je veľmi ťažká, ale my si môžeme pomôcť našou skúsenosťou z exitu SR a ČR z Československej federácie a posúdiť tak hodnotu súčasných osláv brexitu.
Možno si mnohí pomyslia, prečo ešte o tom hovoriť, keď existuje dnes konsenzus, že Slovensko predstavuje úspešný príbeh?
Možno iba preto, aby sme tomuto príbehu dali aj budúcnosť…
Naša podobnosť s brexitom nespočíva iba v identickej argumentácii a obviňovaní, kto na koho doplácal v Československu. Praha na Bratislavu, alebo Bratislava na Prahu? Ale najmä to, že nakoniec rozhodli o tom politici.
V našom prípade to boli dvaja samoľúbi, arogantní politici, ktorým sa zazdalo, že to s rozlukou nemusí byť nakoniec ani taký zlý nápad. Z pohľadu ich ambícií a osobných záujmov sa nakoniec rozhodli vyriešiť otázku za nás a vytýčili fakticky nový program, že „Československo musí byť zničené!“
Základný rozdiel medzi brexitom a našimi malými exitmi z federácie spočíval v tom, že VB ako najstaršia demokracia na svete, sa musela spýtať svojich občanov, ako riešiť tento problém, na rozdiel od našich občanov, ktorí čakali, že vrchnosť spravodlivo rozhodne za nich.
Rozdelenie britskej spoločnosti vo veci členstva v EÚ, ako aj vnútorné rozdelenie v tejto veci v hlavných politických stranách ukazovalo, že ak politické elity sa nedokážu vysporiadať s touto otázkou sami, musia sa obrátiť na svojich občanov, aby rozhodli, či Veľká Británia má zostať, alebo odísť z EÚ.
Podstatným rozdielom medzi brexitom a našimi exitmi z federácie sa tak stala absencia demokratického posúdenia rozdelenia Československa a vynechanie demokratických procedúr pri tomto rozhodovaní.
Briti si to odhlasovali v referende. Na rozdiel od nás, to politici urobili za nás. Urobili tak napriek tomu, že žiadna relevantná politická strana s výnimkou 8-percentnej SNS takýto cieľ v programe ani nemala.
Obídenie demokratických procedúr a racionálne zvažovanie dôsledkov rozdelenia nahradili slovenskí politici falšovaním čísiel a vytváraním ilúzií, ako je nevyhnutné naplniť tisícročné túžby slovenského národa na vlastnú štátnosť. V záujme získania medzinárodnej podpory a legitimity sa vytvárali propagandistické bubliny, ako sa celý svet díva na nás a s obdivom a uznaním nám držia palce a závidia nám náš zamatový rozchod.
Naivné, slniečkárske predstavy úplne vylúčili z posudzovania českého i slovenského exitu jeho medzinárodno-politické dôsledky, ktoré sa v budúcnosti v krízových situáciách môžu ešte vypomstiť.
Špecifikom rozdelenia Československa bol fakt, že každá jeho obhajoba sa považovala za snahu obnoviť komunistické Československo, čo do určitej miery ospravedlňuje aj vtedajšiu politickú reprezentáciu.
S odstupom bezmála 30 rokov musíme povedať, že rozdelenie Československa prinieslo významné materiálne zlepšenie. Ak nie pre všetkých, tak určite pre viacerých.
Je rad vecí, ktoré ukazujú, že tento projekt nebol celkom bez úspechu. Môžeme cestovať za prácou i za oddychom. Stali sme sa najväčšou montážnou dielňou áut na svete…
Musím však tiež povedať, že 500 000 ľudí pracuje v zahraničí a iba na vysokých školách v ČR študuje 25 000 slovenských študentov, čo pre budúcnosť môže znamenať významné oslabenie Slovenska.
Je tiež pravdou, že nám ušli lekári, zdravotné sestry, remeselníci…
Celkové riadenie štátu, situácia v školstve, zdravotníctve, rozvrat justície, ako aj úpadok mnohých odvetví ukazuje, že „hrdé Slovensko“ sa nedokázalo vysporiadať so všetkými problémami a v mnohých parametroch sa nachádza na chvoste štatistických ukazovateľov EÚ.
Tiež si musíme všimnúť, že vymazaním Československa z mapy Európy sme uvoľnili politický priestor pre našich susedov a pre presadzovanie ich vízií, ako má EÚ vyzerať.
V eufórii budovania „hrdého Slovenska“ sme úplne zabudli na dôvody, prečo Česko-slovensko v roku 1918 vzniklo…
Politické strany v honbe za mocou a majetkom sa vzdali hľadania zmyslu slovenskej štátnosti, ako aj pokusu sformulovať slovenskú otázku, t.j., čo s našou štátnosťou a ako s ňou nakladať v každodennom živote.
Zdá sa, že politici sa starali o štát spôsobom, ako Kočner o Trnkove úspory…
Ficova predstava riešenia slovenskej otázky sa obmedzila na požiadavku, aby Slovensko bolo v tvrdom jadre. Tento koncept nie je ničím iným, iba rezignáciou na profesionálne riadenie tohto štátu a odovzdanie vlastných osudov do rúk pani Merkelovej. Cena tohto projektu spočívala v tom, aby jej autorov naďalej ponechali vládnuť Slovensku.
Ukazuje sa, že hĺbka našich problémov je taká veľká, že problém „hrdého Slovenska“ nevyriešia politici ani v nadchádzajúcich voľbách, a tak sa naši občania budú môcť rozptýliť v krajinách 27-čky, aby mohli ukázať, že Slováci sa stali prvými univerzálnymi občanmi EÚ, pretože „hrdé Slovensko“ sa niekde na pol ceste zabudlo.
Za vznik každého exitu možno považovať dve príčiny:
1. Nespokojnosť občanov s existujúcim stavom.
2. Neracionálna dôvera v politickú reprezentáciu a jej vodcov
Zvlášť brexit nám ukazuje, že aj občania sa po referende naľakali jeho dôsledkov, a preto po niekoľkoročných ťahaniciach okolo odídenia a zostania to unavení občania ponechali na rozhodnutie Johnsona. Ak by aj on zaváhal, VB by zostala v EÚ.Čo sa týka Československa, stačilo iba nekritické nadšenie pre jeho vodcov, silná mediálna propaganda a obídenie demokratických procedúr a Československo sa vymazalo z mapy Európy.
Riešením, ako predísť exitom v budúcnosti, musí byť tvrdá požiadavka zo strany všetkých občanov, predovšetkým na uplatňovanie demokratických pravidiel, a to nielen v štáte, ale aj v jednotlivých politických stranách.
