Dnes si pripomíname 75. výročie oslobodenia nacistického koncentráku Bergen-Belsen. Navždy s ním zostane spojené meno Irmy Gresovej. Tomuto mladému dievčaťu sa stalo osudným stretnutie s mladíkmi z jednotiek SS. Kým skončila v tábore Bergen-Belsen, „predviedla“ sa vo vyhladzovacom koncentračnom tábore Birkenau. Krásna modrooká blondína, vždy pekne upravená, si podľa pamätníkov ešte aj v deň smrti spievala. Dožila sa len 22 rokov.
Toto však nie je príbeh trestankyne a obete nacistického besnenia. Irma Ida Ilse Grese stála počas druhej svetovej vojny na opačnej strane barikády. Pre jej vzhľad a krutosť ju nazývali Krásna beštia, ale aj Hyena z Osvienčimu, keďže práve tam pôsobila ako dozorkyňa najdlhšie. Posledné vyše dva mesiace vojny pôsobila v tábore Bergen-Belsen a 15. apríla 1945 ju zajali britské oslobodzovacie jednotky.
Irma Grese v roku 1945. Voľné dielo.
Ak by si Irma Grese zaslúžila aspoň pochopenie (čo si nezaslúži), mohlo by tkvieť v jej detstve. Mala iba sedem rokov, keď jej matka vypila kyselinu chlorovodíkovú, lebo zistila, že ju manžel Alfred podvádza s dcérou majiteľa miestnej krčmy vo Wrechene. Podľa kanadského historika Petra Vronského v roku 1937 vstúpil do NSDAP a znovu sa oženil. Irma ako 15-ročná odišla zo školy vstúpila do Bund Deutscher Mädel, dievčenskej obdoby Hitlerjugend. Po rýchlom vystriedaní niekoľkých zamestnaní sa dostala do sanatória SS ako asistentka zdravotných sestier. Z ušľachtilosti a humanitného odkazu tohto povolania sa však na ňu nenalepilo nič. Ani smietka. V roku 1942 odtiaľ odišla, lebo vstúpila do pomocnej jednotky SS. A začala svoju hrôzostrašnú kariéru.
Skôr než mala 18 rokov, nastúpila do cvičného tábora neďaleko ženského koncentráku v Ravensbrücku. Po skončení výcviku sa doň dobrovoľne prihlásila. Koncom leta 1942 sa stala dozorkyňou. Raz to vraj opisovala otcovi a odvtedy sa nikdy do rodného domu nevrátila. Na esesákov zjavne zapôsobila, lebo už v marci 1943 ju prevelili do vyhladzovacieho tábora Osvienčim, presnejšie do pobočného tábora Birkenau. Najskôr pôsobila v telefónnej službe vedúceho bloku, potom jej plne zverili „komando“ väzňov pre stavbu ciest a ulíc a údržbu záhrad (pestovateľská činnosť). A v máji 1944 sa stala hlavnou ženskou dozorkyňou, ktorá mala „na povel“ 30-tisíc väznených žien. Koncom roka jej zverili mužských väzňov v hlavnom tábore v Osvienčime. Keď sa priblížila Červená armáda, 18. januára 1945 ju poverili viesť evakuačný transport väzňov do tábora Bergen-Belsen.
Posledné slovo: rýchlejšie
V Birkenau a Osvienčime si oprávnene vyslúžila svoje prezývky. Preživší svedkovia popísali jej nevýslovne kruté správanie. Preslávila sa najmä svojimi na mieru šitými uniformami SS. Na väzňov používala emocionálny i fyzický nátlak, väzenkyne osobne ubíjala na smrť a ukájala sa sexom s väzňami. Hladom mučila svojich psov, aby ich potom poštvala na väzňov a do posledných chvíľ osobne posielala stovky ľudí do plynových komôr. Greseová nosila ťažké čierne čižmy a vždy mala pri sebe okrem nabitej pištole aj pletený bič potiahnutý celofánom, aby sa z neho dala ľahko umyť ľudská krv. Po vojne sa na Západe písalo o jej sexuálnych úchylkách, početných sexuálnych vzťahoch s dozorcami, ba i posledným veliteľom tábora Bergen-Belsen Josefom Kramerom, milostný vzťah vraj mala aj s Josefom Mengelem. Tieto informácie sa však nikdy dôveryhodne nepotvrdili.
Oslobodenie, koncentračný tábor Bergen-Belsen. Voľné dielo.
Keď ju po mesačnom procese 17. novembra 1945 britský vojenský tribunál odsúdil na smrť, stala sa najmladšou popravenou ženou podľa britského práva v 20. storočí. Poslednú noc sa smiala a spievala o „katovom remesle“. Keď jej Albert Pierrepoint nasadzoval, slučku neprejavila žiadnu ľútosť a jej posledným slovom bolo „rýchlejšie“.
Tábor Bergen-Belsen postavili na severe Nemecka v roku 1939 ako zajatecký a najskôr v ňom väznili belgických a francúzskych vojakov. Od roku 1941 doň pribúdali sovietski zajatci, ktorých tam do konca vojny zahynulo až 50-tisíc.
Južnú časť tábora prebrala od Wermachtu v apríli 1943 SS a zriadila v nej „civilný internačný,“ neskôr „zadržiavací“ tábor. Do začiatku decembra 1944 tam umiestnili 14 700 Židov do oddelených sekcií podľa krajiny pôvodu. Šéf SS Heinrich Himmler ich chcel postupne meniť za inde internovaných Nemcov, alebo za „tvrdé valuty“. V tábore sa objavili Židia z Grécka, Francúzska, Holandska, Poľska, začiatkom decembra z Maďarska, ale aj židovskí občania nezainteresovaných krajín: z Portugalska, zo Španielska, z Turecka či Argentíny. V konečnom dôsledku ich však Nemecko opustilo len 2 560.
Medzi obeťami Anna Franková i Josef Čapek
Počet väzňov v koncentráku Bergen-Belsen sa zvyšoval presunmi z iných táborov. V marci 1944 zriadili tábor na „preliečenie“ ťažko chorých odinakiaľ, lenže väčšina ich tam zomrela. V auguste zasa zriadili pracovný tábor, do ktorého presunuli 9 000 žien a dievčat. Medzi nimi aj Margot a jej mladšiu sestru Annelies Marie „Annu“ Frankovú, holandské židovské dievča preslávené po vojne svojím denníkom, písaným v úkryte od júla 1942 do augusta 1944. Sestry zahynuli vo februári alebo v marci 1945. Celkovo v tábore zahynulo 30-tisíc Židov.
Od decembra 1944 do apríla 1945 sa počet väzňov zvýšil najskôr zo 7 300 na 15 000, vo februári na 22-tisíc a osloboditelia tam našli 60-tisíc väzňov a 13-tisíc nepochovaných tiel. V tábore pre 10-tisíc ľudí! Nečudo, že hoci v ňom neboli plynové komory, na hlad, vyčerpanie, nulovú hygienu a najmä rýchlo sa šíriace choroby v ňom hynuli desaťtisíce. Dokonca 14-tisíc napriek starostlivosti už po oslobodení, najmä na týfus.
Predpokladá sa, že táborom prešlo celkovo 120-tisíc ľudí. A hoci každá z jeho obetí si zaslúži úctu a česť, musíme osobitne spomenúť československého vlastenca, zásadového antifašistu a demokrata vynikajúceho maliara, scénického výtvarníka, knižného grafika a ilustrátora, ale aj novinára a spisovateľa Josefa Čapka, ktorého Povídaní o pejskovi a kočičce z roku 1929 si naše deti čítajú dodnes. A podľa svedectva brata Karla mu práve Josef na pomenovanie umelého človeka v dráme R.U.R navrhol slovo „robot,“ inšpirovaní slovenskými slovami robota a robotníci, ktoré dnes používa nespočetné množstvo jazykov. A je obzvlášť smutné, že Čapek, ktorý po zatknutí 1. septembra 1939 prešiel štyrmi koncentrákmi, zomrel na týfus iba pár dní pred oslobodením toho posledného.
