Mala som rada také rána: kráčam do práce a pán Machata zhrabuje opadané lístie. Po ulici kráčajú dvaja chlapi a pýtajú sa: „Nescete hnúj?“ On im tým svojím neopakovateľným hlasom odpovie: „Nie, ďakujem.“ Zastanú. Na okamih zamrú. A ten jeden potom: „Pančucha! Né, dočkajte, Bolebruch!“ hľadá v pamäti meno hrdinu z Červeného vína – to je neisté, hlas absolútne istý. Inokedy – je zima, rozbíja ostrím lopaty ľad a čistí chodník pred domom. Pozdravíme sa, hoci nemá klobúk, priam vidím, ako si ho sníma, má to gentlemanstvo v hlase. A ja poviem – pánboh pomáhaj a poľutujem, že má ťažkú robotu. „Ale nie,“ namietne, „veď je to pekné.“ Alebo inokedy – stojí s košíkom zeleniny na Vrátňanských schodoch a rozoberá s pani Vierou, aké čipky sa nosia na Horehroní. Alebo inokedy … no, už nebude inokedy. Pán Karol Machata pekne, tvorivo a plodne žil nielen na javisku. Do vysokého veku som vídala jeho vzpriamenú postavu a svižný krok. Nech mu je zem slovenská ľahká!
Karol Machata: Portrét z mladých
rokov a ako Silvester Bolebruch
v Červenom víne.
SÚVISIACE:
Vladimír Blaho: Machata, to bola iná káva!
