Mladá redaktorka z média verejnej služby chce šíriť evanjelium na stredných školách. Bude vysvetľovať žiakom, ako fungujú médiá.
Ako teda fungujú médiá? Osobitne tie, ktoré si platíme povinne všetci (rozhlas so svojimi deviatimi rádiami a televízia s dvoma vysielacími okruhmi)?
Niečo sme sa dozvedeli od Mariána Kočnera. Ale keďže je to od Kočnera, ktorý sa neštíti ničoho, tak sa žurnalisti rozhodli, že sa budú štítiť „jeho“ uniknutých mailov. Po ich objavení boli chvíľočku Diko a spol. (z RTVS) možno mierne zdesení. Ale zdesenie pominulo, lebo sa našiel spôsob, ako vec vyriešiť: zriadiť komisiu! To je veľmi osvedčený spôsob. Ako z rozprávky, kde má prísť dievčina aj nahá aj oblečená. Keďže je november a začne sa mohutne oslavovať, spomeňme si, ako sa zriadila Komisia na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989… Samozrejme, žiadna komisia nikdy nič nevyšetrila a nevyšetrí. Zahráme to dostratena. Ale keby náhodou niekto niečo, poistka zafunguje – na čelo vyšetrovacej komisie dáme človeka (editora), ktorý zodpovedá za zaradenie príspevkov do vysielania. Musel by padnúť na hlavu, ak by našiel chybu v tom, čo a komu dal zahrať!
Kontrolný výbor média verejnej služby (Rada RTVS) pod tlakom verejnosti menom svojho predsedu a podpredsedu zvolala rokovanie na tému Lipšicove stádo. Denník Sme okamžite zvolal vyšetrovanie, prečo a začo a načo: predseda Rady RTVS sa musel verejne na stránkach denníka zodpovedať ako nejaký uličník, ktorý si dovolil… No, dovolil si, lebo mu to dokonca prikazuje zákon!
Predseda mediálneho výboru parlamentu tiež na tlak svojich voličov zvolal poslancov, ktorí volia riaditeľa RTVS a mediálne rady, teda zo zákona majú povinnosť zodpovedať sa svojim voličom za vysielanie, a to nielen médií verejnej služby, ale aj tých súkromných. Výbor za veľkého záujmu mediálnej verejnosti (ktorá „stráži“ demokraciu) prerokoval, čo sa to v novinárskej obci deje, keď sa novinári spájajú s jednými politikmi proti druhým politikom a zabúdajú, že svoju hodnotovú preferenciu smú ako každý občan tohto štátu využiť v tajných voľbách za plentou, ale vo verejnom priestore sa nesmú zmocniť mikrofónu na to, aby pretláčali svoj názor a názor spriaznených politikov… Po tomto rokovaní sa mali ozvať stavovské organizácie, ktoré strážia etiku. Nič, ticho „po pěšine“. Iba mediána obec hlasno upozornila, že Kočner je mafián a uniknuté maily môžu byť skonštruované – niečo je pravda a niečo pravda nie je. Tá pravda, ktorú potvrdili dotknutí ľudia z tých špinavých únikov, sa už odtajiť nedá, ale kto dokáže, či je to pravda celá? Vyšetrovacia komisia…
Uniknuté maily majú však aj svoju nečakanú výpovednú hodnotu: ukázali, že ani v novinárskej obci nie sú všetci rovnakí. Napríklad šéfredaktorka Pravdy Nora Slišková je u Grendela „na koberci“, ako za starých čias bývali šéfredaktori na Ústrednom výbore KSS… A nedá sa!
Najhlasnejšie kričia tí, ktorí sú v tých mailoch prichytení. Lebo sa nazdávajú, že svojím krikom prehlušia rev ticha, ktoré inak zavládlo. A bude vládnuť až do ohlásenia výsledkov vyšetrovacej komisie, ktorá nič nevyšetrí, no a tak ďalej, pôjde sa ďalej.
Mladá novinárka z média verejnej služby chce teda vyučovať stredoškolákov, ako fungujú médiá.
Rada si pôjdem vypočuť jej prednášku.
Veľmi to totiž pripomína staré časy, keď pred každým kontroverzným filmom si pred kamery sadli ideologickí doktori a vysvetlili divákom, ako majú chápať to, čo uvidia. Propaganda sa to volá.
