Situácia, ktorá sa vytvorila po voľbe D. Trumpa za prezidenta USA, naznačuje dynamizáciu úpadku politických elít nielen v USA ale aj na celom Západe. Ešte nikdy nebola kampaň pred prezidentskými voľbami v USA taká vyhrotená a nedôstojná (bežne sa označovala za špinavú). Svoj podiel na tom majú obaja kandidáti, no i médiá. Ešte nikdy však neboli také ostré (až agresívne) ani reakcie na výsledky volieb, či už v médiách hlavného prúdu, medzi príslušníkmi špičiek washingtonského establišmentu, rovnako v časti verejnosti, resp. niektorých menšinách.
Došlo však aj k niečomu, čo sa podobá na to, že do USA sa vrátil mediálno-politický bumerang. Výsledky volieb vo Washingtone totiž ostro kritizovali aj viaceré spojenecké krajiny. Západné elity ani mediálno-politické kruhy dosiaľ nikdy neoznačili nastupujúceho prezidenta USA za riziko. Môže to azda znamenať, že možného nepriateľa vidia už aj vo vlastných radoch.
D. Trump pritom ani v najmenšom nespochybnil svetovú dominanciu kapitalizmu, nepovedal ani slovo o potrebe zmeniť usporiadanie sveta, ktorý preferuje nielen hodnoty, ale predovšetkým záujmy Západu. Skupina politikov (z toho mnohých už vyslúžených) mu však pre istotu už v duchu stredo- a východoeurópskej tradície napísala druhý otvorený list o „zlých“ Rusoch (prvý adresovali v auguste 2009 B. Obamovi).
Na pozadí týchto udalostí dochádza k posilňovaniu vojenskej prítomnosti USA a NATO pri ruských hraniciach. Ide o ďalšiu indíciu, že washingtonský establišment, ktorý sa dostal k moci na začiatku deväťdesiatych rokov, bol frustrovaný a mal deformovaný záujem na vytváraní chaosu a nestability na rôznych miestach.
Ide však i o znak úpadku elít akoby vystrihnutý z diela Vilfreda Pareta. Elity, ktoré si chcú zachovať moc, a už nie sú schopné urobiť nič pozitívne, sa aspoň usilujú sťažiť situáciu tým, čo by ich mohli nahradiť; neváhajú pritom rinčať zbraňami či dokonca bojovať. Vojenské aktivity USA a ich spojencov od roku 2003 viedli k dramatickému zhoršeniu bezpečnostnej situácie na Blízkom východe. K nemu možno priradiť aj zemepisne vzdialený Afganistan, kde sa bojuje od roku 2001.
Od roku 2014 sa v dôsledku ukrajinskej krízy zvyšuje napätie aj v Európe. Vyhrocuje sa na hraniciach EÚ s Ruskou federáciou (všetky štáty EÚ, ktoré hraničia s RF, sú – okrem Fínska – aj v NATO), hoci skutočné bezpečnostné hrozby pre úniu vytvárajú neprirodzená migračná vlna a terorizmus, ktoré sa vyskytujú v iných častiach kontinentu. Od vlaňajška sa stupňuje napätie aj v Juhočínskom mori. Iste môžu byť mnohé regionálne problémy, ktoré spôsobujú tieto krízy, ale to čo ich spája, je aj nadmerná vojenská prítomnosť či angažovanosť USA v uvedených oblastiach.
Nositeľ Nobelovej ceny mieru B. Obama doviedol vzťahy medzi USA a NATO na jednej strane a RF na strane druhej k rinčaniu zbraňami a na prah nových pretekov v zbrojení. Sily NATO sa nachádzajú už len 120 km od Petrohradu a 570 km od Moskvy. Dochádza k najväčšej koncentrácii vojsk a zbraní pri hraniciach RF od rozpadu bipolarity. Nečudujme sa, že to Moskvu znepokojuje a podniká kroky či protiopatrenia.
Vojnu s Ruskom si bežní ľudia v Európe napriek rusofóbnemu strašeniu, ktoré prekračuje už aj antikomunizmus a antisovietizmus z najhorších čias studenej vojny, však vôbec neželajú. A Rusi vonkoncom nechcú zažiť hrôzy novej vojny, lebo v 20. storočí ľudí, krajinu i jej infraštruktúru prikruto poznačili boje.
O posilnení východného krídla NATO sa rozhodlo ešte na varšavskom samite NATO v júli 2016. Operácia Atlantická rozhodnosť sa odohráva v dvoch smeroch. Do Európy cez nemecký prístav Bremerhaven prichádzajú do Poľska vojaci a technika 3. brigády 4. divízie pozemných síl USA. Celkom ich bude v Poľsku a Pobaltí rozmiestnených vyše 4 000. V Pobaltí ich doplnia vojaci z Kanady a niektorých európskych členských štátov NATO, ktorí budú rotovať. Bude medzi nimi aj 150 slovenských vojakov.
„Zrušiť“ NATO tak jednoducho ako dohodu o transpacifickom partnerstve D. Trump však nemôže – všetci to vedia. Ide totiž o zabehanú vojenskú, diplomatickú, ale aj byrokratickú štruktúru. Žijú z nej tisícky dobre platených zamestnancov, ktorí by prišli o prácu, navyše požiera najmä nevídané sumy, ktoré živia vojensko-priemyselný (dnes už vojensko-priemyselno-finančný) komplex. Prečo sa však NATO, ktorého členské štáty tvoria okolo 13 % obyvateľstva sveta, musí podieľať na celosvetových výdavkoch na zbrojenie podstatne viac ako ich polovicou?
Zakrátko vznikne otázka, koľko sa bude platiť za dislokáciu nových síl USA v Európe a ako narastú vojenské výdavky štátov NATO, ktoré sa na jeho posilňovaní pri ruských hraniciach aktívne zúčastňujú. Peniaze vynaložené na tento účel môžu chýbať v boji s terorizmom i nelegálnou migráciou. Je zrejmé, že NATO týmto krokom, vyvolaným tlakom atlantických militaristov na oboch brehoch oceánu, bezpečnosť EÚ nezvýši, podobne ako jej neprospeli protiruské sankcie a k ničomu neviedli. Ak sa dnes už v mnohých štátoch pripúšťa škodlivosť sankcií pre EÚ, o nezmyselnosti zvyšovania vojenskej prítomnosti NATO pri ruských hraniciach sa zaryto mlčí. Kto bude prvý, kto na to poukáže?
Je to skoro ako v rozprávke H. Ch. Andersena o cisárových nových šatách. Rozhodne o tom D. Trump, alebo sa konečne ozve EÚ? Od NATO v tomto decéniu už nič dobré neočakávame – azda okrem toho, že konečne napriek svojmu veku bezpečnostne zmúdrie…
(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)
(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 3 – 4/2017)
