Zahraničná politika spolkovej vlády pri nasadzovaní jednotiek Bundeswehru v zahraničí sa musí verejne dôsledne prediskutovať. Pri takej verejnej diskusii môže byť užitočné stanoviť si niekoľko základných princípov.
Nemecká minulosť nás musí robiť ostražitou, ale neblokovať naše počínanie v súčasnosti. Teda platí zásada: Bundeswehr je armáda bez militarizmu. V zjednotenom Nemecku sa nevyvinula vojnová kultúra a posadnutosť velikášstvom. Preto je správne, že pri nasadení v zahraničí Nemecko sa zodpovedne postaví voči vývoju vo svete.
Niet vojny bez viny
Avšak niet vojny bez viny. Kto vojensky zasahuje, preberá na seba zodpovednosť, pretože vojaci vo vojne zabíjajú a sú zabíjaní, kto sa však na to pasívne pozerá, kto pasívne k tomu pristupuje, prenecháva iných príšernému osudu. Fundamentalistickí odporcovia vojenských intervencií v zahraničí by mali preto radšej mlčať. Bilancia zásahov nie je dobrá, je frustrujúca, treba to však prekonať. Irak, Afganistan, Líbya – tam všade vojna naďalej trvá (v Iraku od roku 2003, v Afganistane od roku 2001) . Tam, kde bola intervencia ukončená, ako napríklad na Balkáne, bola a je nevyhnutná trvalá vojenská prítomnosť a masívna finančná pomoc. So zbraňami a vojakmi sa teda nedá nijako vytvoriť pokojný svet, ale najhoršie je tam, kde vzhľadom na veľké vraždenie nikto nezasiahne, ako to bolo v Rwande, alebo na začiatku v Sýrii.
Ľudskosť je faktorom v zahraničnej politike, ale tento faktor nemal by byť rozhodujúci. Žijeme totiž vo svete obrazov, obrazov ľudí v núdzi, čo pôsobí silne na naše vedomie a svedomie, emócie podnecujú diskusie, ale mali by sa viesť chladnokrvne, to znamená, že Nemecko by sa mohlo aj rozhodnúť proti účasti na humanitárnej intervencii, aj keď by to bolo trpké rozhodnutie.
Vzdať sa misionárstva Západu
Nemeckým záujmom musí byť pokiaľ čo najstabilnejší svet, to však dnes znamená vzdať sa misionárskych ideí. To znamená nasadenie nemeckých vojakov s cieľom situáciu stabilizovať a pomôcť ľuďom v núdzi, no nie s cieľom demokratizácie alebo za práva žien. Pri tom všetkom však pre Nemecko môžu byť partnermi len západne orientované sily.
Pri konflikte vo svete sa takmer vždy očakáva, že Američania usporiadajú záležitosti vojensky. Skutočne je to tak, americká vojenská moc sa zakaždým čoraz silnejšie vyžaduje. Američania chcú byť svetovou veľmocou a svetovým žandárom, Nemci a Nemecko však nie. Ale nemožno sa prizerať, tu by malo platiť veľkoryso s logistickou pomocou, pomocným zásobovaním, ale opatrne, pokiaľ ide o dodávky zbraní, pretože zbrane sa vždy môžu dostať do nesprávnych rúk, Máme byť otvorení, pokiaľ ide o vojenské nasadenie, keď nás naši partneri skutočne potrebujú a ich záujmy sú v prevažnej miere zhodné s našimi. Nemecko vstupuje na svetovú scénu len ako partner iných. Mandát OSN je najlepšou formou legitímnosti vojenských bojových zásahov, preto by sa malo Nemecko oň vždy usilovať.
Najbližší susedia sú v EÚ
USA zostávajú našim dôležitým partnerom, ale nielen kvôli NATO. Našimi najbližšími sú však susedia v Európskej únii. Zahraničnopoliticky a vojensky by mala Európska únia spoločne konanie posilniť tak, aby sa závislosť od svetovej veľmoci USA zmenšila. Najvyššia devíza, zásada pre väčšiu zodpovednosť Nemecka vo svete znie: mierumilovnosť, od Nemecka nesmie už nikdy vzísť agresia. Avšak aj mierumilovný musí byť niekedy nemierumilovný, keď ide o to vojnu ukončiť alebo potlačiť. Inak by protimierové sily získali vo svete prevahu. To sa nesmie stať. Aj v tom spočíva dnes nemecká zodpovednosť za minulosť.
V lete 2014 po prvý raz zasiahlo Nemecko priamou pomocou do vojenskej oblasti – konkrétne pomáhalo Kurdom v boji proti Islamskému štátu, Kurdistan legálnu a legitímnu časť nového Irackého štátu navštívili najvyšší predstavitelia ministerstva obrany NSR. Pri tejto príležitosti okamžite vznikla naliehavá otázka, akými zásadami sa musí riadiť nemecká zahraničná politika, pretože operáciou v Kurdistane vznikla naliehavá potreba ujasniť si preberanie väčšej nemeckej zodpovednosti vo svete.
Foto: U.S. Army Europe / Flickr
