Keď podrobne skúmame dejiny slovenskej literatúry od najstarších čias až po dnes, zistíme, že mnoho spisovateľov bolo väznených, ba dokonca aj popravených za svoje názory, politické presvedčenie a náboženské vyznanie. Prenasledovanie sa zvyšovalo najmä v období vojen a totalitných režimov, ktoré pošľapávali slobodné myslenie. Iste zaujímavý je postreh, že málo slovenských spisovateľov bolo väznených za činy vyslovene kriminálnej povahy, krádeže, lúpeže, vraždy, znásilnenia, pohlavné zneužitia a podobne. V niektorých prípadoch, najmä v päťdesiatych rokoch 20. storočia, sa popri protištátnej činnosti k vyzvedačstvu pridávali k falošným vykonštruovaným obvineniam aj žaloby za rozkrádanie štátneho majetku, v podstate tiež umelo vyrobené.
V tejto práci som sa snažil zaznamenať všetky súdne procesy so slovenskými spisovateľmi, ich väznenia, vojenské zajatia i popravy, neprihliadal som na ich náboženské vyznanie či politické presvedčenie (aj to totalitné), rozhodujúcim faktorom pre mňa bolo, že ich uväznili. Do mojej štúdie som zaradil nielen spisovateľov, prekladateľov a novinárov, ktorí v podstate pravidelne publikovali svoje literárne a publicistické diela a vyslúžili si miesto v slovníkoch a encyklopédiách slovenských literátov, ale aj politických väzňov, ktorí nie sú spisovatelia v pravom slova zmysle, ale vydali o svojej tragédii silné svedectvo vo forme pamätí, prípadne napísali za mrežami možno nie po umeleckej stránke dokonalé a hodnotné diela, ktoré majú silnú výpovednú hodnotu. Musím ešte konštatovať, že slovenská literárna história zatiaľ nespracovala komplexne problém väznených spisovateľov, zaoberala sa len čiastkovo niektorými prípadmi z najnovších dejín, najmä tzv. buržoáznymi nacionalistami (Laco Novomeský, Ivan Horváth, Daniel Okáli, Ladislav Holdoš, v istom zmysle aj Gustáv Husák, pretože jeho Svedectvo o SNP je skôr literatúra faktu ako vedecké dielo). Pôvodne som sa chcel venovať len perzekúciám spisovateľov v 50. a 60. rokoch 20. storočia, ale neskôr som sa rozhodol, že svoju štúdiu rozšírim aj o celkový historický prehľad prenasledovaní, od popravy českobratského kazateľa, proroka a vizionára Mikuláša Drábika 16. júla 1671 v Bratislave až po súd s tzv. bratislavskou päťkou v novembri 1989, ktorej členkou bola i spisovateľka Hana Ponická.
Čitateľom Slova teraz ponúkam úryvok z mojej práce, v ktorej sa venujem spisovateľom, ktorí boli väznení počas prvej ČSR a Slovenského štátu, ktorí v Povstaní padli do zajatia a viacerí boli aj popravení, ale píšem i o osudoch spisovateľov, ktorí boli súdení po druhej svetovej vojne. Snažil som sa spomenúť všetkých spisovateľov, novinárov, prekladateľov, ak mi niektoré meno uniklo, vopred sa ospravedlňujem, budem rád, ak mi čitatelia doplnia niektoré údaje, prípadne osudy.
* * *
V čase prvej Československej republiky boli súdení spisovatelia a novinári v súvislosti s ich komunistickou alebo ľudáckou politickou a publicistickou činnosťou. Tak sa ocitli neraz za mrežami komunisti Laco Novomeský, Ján Poničan, český novinár pôsobiaci na Slovensku Edo Urx, krátko aj Ján Bohúň, ale aj ľudák Karol Sidor. Tresty, väčšinou za tlačové priestupky, však v porovnaní najmä s päťdesiatymi rokmi neboli vysoké, zväčša išlo o niekoľkotýždňové, resp. niekoľkomesačné odňatia slobody alebo finančné pokuty.
Často pred súdom stál Laco Novomeský, podľa štatistík bol do roku 1937 tridsaťštyrikrát trestaný za publicistiku. V jeho básnickej zbierke Romboid z roku 1932 sa objavuje aj báseň
V obloku väznice
Smútočná vŕba za vysokým múrom
v sústrasti živej strúha poklony.
Nad vaším nešťastím:
neviestky,
tuláci,
väzni,
nik iný v smútku hlavu neskloní.
Tam dole mesto v ohni slnka horí.
Ó, jak ďaleko je od Ostravy Rím!
Pán cézar Nero, nechcem vašu lýru,
ja svoju k veľkej piesni naladím.
Edo Urx bol v rokoch 1928 – 1930 osemkrát väznený, roku 1931 bol odsúdený na 9 mesiacov, trest si neodsedel, pretože emigroval do ZSSR. Keď sa po dvoch rokoch vrátil do Československa, žil v ilegalite až do prezidentskej amnestie roku 1935. Koncom decembra 1929 súdili Petra Jilemnického za prejav na demonštrácii v Hlohovci, ale bol oslobodený.
V jeseni roku 1937 odišiel mladý básnik Rudolf Fabry, ktorý pred dvomi rokmi na seba upozornil básnickým debutom Uťaté ruky, s ilegálnym poslaním do Rumunska. Niesol materiály pre tamojšiu komunistickú mládežnícku organizáciu, ktorá pôsobila v ilegalite. Na spiatočnej ceste ho zatkla tajná rumunská polícia Siguranţa. Fabry sa priznal radšej k pašovaniu devíz ako k pašovaniu letákov, za čo ho vojenský súd odsúdil na desať rokov väzenia. Po intervencii vtedajšieho československého ministerského predsedu Milana Hodžu a na príhovor Spolku slovenských spisovateľov Fabryho po štrnástich mesiacoch z väzenia prepustili a vypovedali do Československa. Z Rumunska prepašoval správu o neľudských podmienkach v rumunských väzeniach pre Medzinárodný súd v Haagu. O pobyte Fabry informoval slovenských čitateľov v denníku Slovenské zvesti: „Hrozný a zhubný režim rumunských väzníc a najmä dvoch, Jilavy a Doftany, v ktorých sú koncentrovaní politickí väzni a najlepší synovia rumunského národa, je známy… Celý deň zavretí v pritemných izbách, bití, bez lekárskej pomoci a ošetrenia, bez pomoci zvonku, ktorá nie je dovolená, bojuje kolektív Doftany za práva politických väzňov. Z celkového počtu 300 ľudí je 30 percent tuberkulóznych, 10 percent v štádiu chrlenia krvi, 14 percent ťažko nemocných na srdce a na reumatizmus, 8 percent so zvýšenou chudokrvnosťou, 9 percent so žalúdočnými chorobami. Okrem toho 48 percent kolektívu prekoná každý rok sezónne epidémie ako diaria, dyzentéria a pelagra, a to z tej príčiny, že kukuričná strava, ktorá je jediným jedlom, je zo skazenej múky“.
Nie je bez zaujímavosti, že v rovnakom čase ako Rudolf Fabry bol v Doftane zavretý aj neskorší rumunský komunistický diktátor Nicolae Ceauşescu a vo väzení vo Vacareşti sedel dokonca v jednej cele s Ceauşescovým predchodcom Gheorgom Gheorgiu-Deiom.
Ako zodpovedný redaktor denníka Slovák bol v roku 1934 odsúdený na 50 dní väzenia Karol Sidor (autor sociálne ladených próz Kliatba nenarodených, cestopisných kníh Rozpravy o súčasnom Poľsku a Na Podkarpatskej Rusi a divadelnej hry Kysuca). Svoje väzenie opísal v knihe Sedem týždňov.
Pre úplnosť uvediem, že za tlačový delikt bol súdený aj Emo Bohúň, niekedy v tridsiatych rokoch minulého storočia sa dostal do sporu so statkárom, vplyvným senátorom Kornelom Stodolom. Vo svojom časopise uverejnil Stodolovu fotografiu, na ktorej bol medzi dvomi volmi, a v texte pod obrázkom napísal, že krížikom označený je Kornel Stodola. Stodola podal na Bohúňa žalobu pre urážku na cti. Podľa ústneho podania Bohúňovho brata Jána, fotografia vyvolala búrku rehotu v súdnej sieni a sudca po vzhliadnutí dôkazového materiálu, čiže stránky časopisu, ledva zadržiavajúc smiech, rozhodol v tomto zmysle: „Redaktor Bohúň dostál svojim povinnostiam a aby nedošlo k omylu, krížikom označil Kornela Stodolu. A keďže krížikom označený je skutočne Kornel Stodola, žaloba sa ako bezpredmetná zamieta.“
(Pokračovanie)
