Uverejňujeme druhú časť ukážok z knihy Múzy za mrežami, ktorú autor pripravuje o prenasledovaných a väznených slovenských spisovateľoch. V troch publikovaných častiach sa zaoberá osudmi spisovateľov počas prvej republiky, Slovenského štátu a krátko po oslobodení.
Počas Slovenského štátu boli väznení spisovatelia a novinári Laco Novomeský, Ján Rob Poničan, Karol Guliš, Fedor Fridrich Ruppeldt, Mieroslav Hysko, Jozef Hnitka, František Miko, na Maďarmi okupovanom území spisovateľ pre deti Pavol Štefánik a prozaik Ján Čajak ml. V zahraničí sa ocitol v internácii ako nepriateľský cudzinec Vladimír Clementis. Ako predvojnový člen KSČ a poslanec Národného zhromaždenia za túto stranu po podpísaní paktu Molotov-Ribbentrop, napriek tomu, že ho pre jeho kritiku vylúčili z komunistickej strany, bol podozrivý a zaistili ho najprv vo Francúzsku, v tábore, ktorý bol zriadený na tenisových kurtoch, kde sa dnes hrá slávny turnaj Rolland Garros. V júni 1940 sa Clementis ako príslušník exilovej československej armády dostal do Veľkej Británie, kde bol tiež približne rok internovaný, až do podpísania sovietsko-britskej spojeneckej zmluvy. Potom od roku 1941 až do marca 1945 pracoval pod pseudonymom Peter Hron v československom vysielaní BBC ako redaktor.
Ladislav Mňačko sa dvakrát snažil dostať do Sovietskeho zväzu. Najprv cez Podkarpatskú Rus, ktorá vtedy už patrila Maďarsku, kde ho zadržali, ale neskôr prepustili. V roku 1940 sa neúspešne pokúsil o prekročenie nemecko-holandských hraníc a skončil v pracovnom tábore. Svoje zážitky opísal v novele Nočný rozhovor.
Bizarný je prípad básnika, evanjelického farára Vladimíra Rolka. Za článok Vnútropolitická problematika v Národných novinách, v ktorom kritizoval režim Slovenského štátu, bol roku 1941 odsúdený na 30 dní väzenia. Po vojne bol odsúdený paradoxne za tvorbu ospevujúcu režim Slovenského štátu.
O väznení Ema Bohúňa sa zachovalo hlásenie Sicherheitsdienstu (SD), nemeckej bezpečnostnej spravodajskej služby, v ktorom SD poukazuje na benevolentný prístup bezpečnostných orgánov Slovenskej republiky proti kritikom režimu:
„Prípad redaktora Ema Bohúňa, bývalého riaditeľa Slovenskej tlačovej kancelárie, vykričaného Čechoslováka, je typický pre tento postoj slovenských bezpečnostných orgánov (t. j. zhovievavý proti kritikom režimu – pozn. J. B.). Bohúň bol zatknutý pred Veľkou nocou 1944, pretože ním vedený časopis ABC v grafologickej rubrike istému Dr. J. T., Bánovce, teda zjavne Dr. Jozefovi Tisovi, prorokoval, že je úplne mravne spustnutý a ohlúpnutý človek, a preto biedne zhynie. Za Bohúňa prepusteného skutočne ešte pred Veľkou nocou intervenoval potom generálny tajomník Zväzu novinárov Ján Adamy, pravdepodobne so súhlasom alebo na pokyn generálneho tajomníka Hlinkovej strany a šéfredaktora Slováka Dr. Aladára Kočiša. Na pokyn ministra vnútra Macha bol však Bohúň 13. 4. 1944 opätovne zadržaný a dopravený do Ilavy.“
Kým Bohúňov prípad je skôr úsmevný, poznám ho aj z ústneho podania v našej rodine, najmä jeho brata Jana Bohúňa, keď spomínal, že Emovi hrala na ceste zo železničnej stanice v Ilave do väznice cigánska plechbanda a stravu mu nosili z reštaurácie, osud židovských obyvateľov bol počas Slovenského štátu mimoriadne tragický.
V tábore v Novákoch boli internovaní pre židovský pôvod neskorší spisovatelia Leopold Lahola a Juraj Špitzer, ktorý v spomienkovej knihe Nechcel som byť žid píše, že zachránil Laholu pred transportom do koncentračného tábora, v ktorom chcel sprevádzať svoju matku. „Leopold by bol odprevadil svoju drobnú matku na poslednú cestu. Bol by sa musel dívať, ako mu hynie pred očami v preľudnenom vagóne bez toho, aby jej mohol pomôcť. Presviedčal som ho a myslel som pritom s výčitkami svedomia na svojich rodičov. Zahynuli a ja som musel ostať nažive a bol som rád, že som nebol svedkom posledných chvíľ ich života. Leopold si nedal povedať. Šťastná alebo nešťastná náhoda spôsobila, že službu v garde vykonávali aj niekoľkí moji krajania z Krupiny. Požiadal som jedného z nich, aby Leopolda oddelili od transportu, keďže nie je v evidencii. Na druhý deň, keď transport odišiel, išiel som za Leopoldom. Opľul ma.“ Obidvaja, Špitzer i Lahola, po vypuknutí Povstania, sa so zbraňou v ruke zapojili do bojov proti Nemcom.
V pracovnom tábore boli aj spisovateľ Peter Karvaš, ktorý po vypuknutí Povstania pracoval ako redaktor a hlásateľ Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, a Hela Volanská. Pôvodne vyštudovala v roku 1940 medicínu v Bratislave, pracovala v Štátnej nemocnici v Žiline, odkiaľ ju roku 1943 z rasových dôvodov internovali v pracovnom tábore Novákoch. Zúčastnila sa ako lekárka Slovenského národného povstania. Jej spomienková kniha vyšla v roku 1987 ako samizdat v edícii Petlice pod názvom Concordia, roku 1991 v českom preklade ako Cizí svadba a roku 2009 aj v slovenčine Ako na cudzej svadbe.
Neskorší autor vynikajúcej novely Obchod na korze Ladislav Grossman, podľa ktorej v šesťdesiatych rokoch nakrútili rovnomenný oscarový film, bol zaradený do vojenskej pracovnej služby bez zbrane, neúspešne sa pokúsil o útek a bol deportovaný do tábora nútených prác pri Banskej Bystrici. Arnošt Lustig v knihe 3 x 18 (Postrehy a podobizne) píše, že film Obchod na korze po premiére nemal úspech a predali ho „do Ameriky kanadskej distribútorke za 5 000 dolárov. Poslala ho do Los Angeles do súťaže, film vyhral Oscara a ona trochu zarobila – niečo vyše dvoch miliónov dolárov.“
Publicista a prekladateľ Pavel Branko bol za ilegálnu činnosť v komunistickej strane zatknutý roku 1942, pôvodne odsúdený na doživotie, v roku 1944 odvolací súd zmenil jeho rozsudok na dvanásť rokov. Po páde Povstania ho odtransportovali do Mauthausenu, prežil tragické bombardovanie pri Melku 19. februára 1945, pri ktorom zahynulo 28 príslušníkov protifašistického odboja, napríklad Ladislav Sára, hlásateľ Slovenského slobodného vysielača, Alexander Markuš, Ján Osoha a ďalší. Niekoľko desiatok zranených neskôr zomrelo, pretože im nebola poskytnutá lekárska pomoc. Do Mauthausenu, ako spomínal v rozhovore s Iris Kopcsayovou, „… prišli sme tam vo februári a bolo mínus šesť stupňov. Hneď nás prezliekli do známych páskovaných pyžám, pod nimi sme skoro nič iné nemali, o všetko nás obrali. Pritom sme ešte museli pracovať.“
Medzi obdivuhodné hrdinské činy patrí útek dvoch slovenských Židov, Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu (vlastným menom Walter Rosenberg), z koncentračného tábora Osvienčim v apríli roku 1944. Priniesli očité svedectvo o neuveriteľných zločinoch a vražednej genocíde, ktorú tam páchali nemeckí nacisti v plynových komorách na židovskom obyvateľstve. Wetzlerovi a Vrbovi sa podarilo za jedenásť dní prekonať vyše stokilometrovú vzdialenosť, prekročiť slovenskú hranicu a v Žiline nadiktovali židovským predstaviteľom 32-stranovú správu o brutálnych pomeroch a masovom vraždení v Osvienčime. Obidvaja sa ako partizáni zapojili do Povstania a bojov proti fašizmu. Neskôr po vojne, Wetzler aj Vrba, vydali o svojom úteku literárne svedectvo. Wetzler, najprv krátko po skončení vojny napísal knihy Nemecké a gardistické zverstvá (s D. Illekom) a Osvienčim, hrobka štyroch miliónov. Krátka história a život v osvienčimskom pekle, potom roku 1964 pod pseudonymom Jozef Lánik vydal knihu Čo Dante nevidel, o ktorej v doslove Alexander Matuška napísal, že „… je náš najlepší román vo svojom žánri“. Rudolf Vrba, ktorý emigroval roku 1958 do Izraela a neskôr žil vo Veľkej Británii a v Kanade, je autorom knihy Ušiel som z Osvienčimu (I escaped from Ausschwitz), ktorá, žiaľ, doteraz nevyšla v slovenčine, len v českom preklade.
Po vyhlásení Slovenského štátu muselo odísť do Protektorátu Čechy a Morava veľa českých učiteľov, úradníkov, vojakov, ale aj dvaja komunistickí novinári a spisovatelia, Peter Jilemnický a Eduard Urx. 28. októbra 1942 Jilemnického zatklo gestapo a bol odsúdený na osem rokov nútených prác v nemeckom Griebe, odkiaľ sa mu v roku 1945 podarilo ujsť. Eduard Urx sa stal predsedom prvého ilegálneho Ústredného výboru KSČ. 13. januára 1941 ho zatklo gestapo, po roku vypočúvania a mučenia ho previezli do koncentračného tábora v Mauthausene, kde ho 20. apríla 1942 popravili.
Slovenského národného povstania sa zúčastnili mnohí slovenskí spisovatelia a novinári, či už ako vojaci a partizáni alebo ilegálni odbojári, či politickí pracovníci. Tragicky sa skončil život mladých začínajúcich spisovateľov, ktorí mali svoju literárnu dráhu len pred sebou.
Devätnásťročnému Ottovi Frankovi v povstaleckom denníku Hlas národa vychádzali fejtóny a reportáže a tu publikoval aj báseň Partizánka Tamara. V januári ho zatklo gestapo a odvlieklo na neznáme miesto. Pravdepodobne sa stal obeťou represálií. Podobne zmizol bez stopy aj básnik Boris Kocúr, autor básnickej zbierky Chvenie nad rukami, ktorá vyšla ešte pred Povstaním. V novembri roku 1944 v Hornom Turčeku Nemci popravili mladého básnika Marcela Herza. Milan Mareček už ako sedemnásťročný prispieval do časopisov Nový rod a Tvorba. Po vypuknutí Povstania sa pripojil k partizánskym jednotkám, ktoré operovali v blízkosti Myjavy. 27. februára 1945 padol do nemeckého zajatia a o deň neskôr ho v Novom Meste nad Váhom popravili. Rok po jeho smrti vyšiel výber z jeho tvorby v zbierke Odkaz. Pri príležitosti 30. výročia SNP roku 1974 vydal verše týchto mladých básnikov spolu s básňami Jána Brocka, ktorý zomrel krátko po vojne na následky útrap, Ondrej Sliacky v knihe Odpusťte, mamička… Knihu nazval podľa začiatku básne Marcela Herza.
Literárna vedkyňa a prekladateľka Alžbeta Göllnerová-Gwerková (1905 – 1944), manželka maliara Edmunda Gwerka, sa v čase vojny zapojila do ilegálnej práce, zúčastnila sa Slovenského národného povstania, bola členkou Revolučného národného výboru v Banskej Štiavnici, v novembri 1944 ju nacisti zatkli a 18. decembra 1944 popravili v Kremničke.
Medzi účastníkmi SNP, ktorí padli do zajatia wehrmachtu, boli aj slovenskí spisovatelia. Vladimíra Mináča zajali pri Klenovci, potom ho odtransportovali do Nitry a odtiaľ do Mauthausenu. V knihe rozhovorov V košeli zo žihľavy s Petrom Holkom spomínal: „Boli sme v Mauthausene a niektorí boli so mnou až v Dachau. V Mauthausene ešte robili nejaké úpravy, ešte sortírovali ľudí, a tí, čo vládali najviac, išli na cestu smrti do Dachau, ktorá trvala asi štyri dni a štyri noci; počas toho času stáli sme nalepení jeden na druhom, bez jedla, bez akýchkoľvek základných potrieb. Došlo tam k dvom alebo trom prípadom ľudožrútstva, pravda, na ľuďoch, ktorí už nevládali, ktorí odpadli a boli v bezvedomí. Fakt je, že keď nás vysypali v Dachau na ihrisku, ktoré poznajú mnohí dachauskí väzni, tak sme tam ležali ako rozpučené vši.“ Vladimír Mináč zobrazil svoje spomienky na Povstanie i zajatie v románe Smrť chodí po horách.
Maliar, knižný ilustrátor a autor memoárovej literatúry Štefan Bednár v knihe Ďaleko sú fronty, ďaleko je máj spomína na udalosti po potlačení Povstania, svoje väzenie a koniec vojny. Do rúk gestapa sa dostal prozaik a básnik Anton Prídavok, bývalý riaditeľ rozhlasového štúdia v Prešove. Pred vypuknutím Povstania dal tajne premiestniť do Banskej Bystrice rozhlasovú aparatúru i literárny a hudobný archív. V januári 1945 ho zatklo gestapo. Po oslobodení ho ťažko chorého previezli do nemocnice v Ružomberku, kde na následky mučenia zomrel krátko po skončení vojny.
Ladislav Ťažký bol od roku 1943 na východnom fronte, ale po vypuknutí Slovenského národného povstania jeho jednotku Nemci odzbrojili a jej príslušníkov internovali. Potom bol v zajateckých táboroch v Rumunsku, Maďarsku a Rakúsku, naposledy v Kaisersteinbruchu, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. Svoje zážitky opísal v knihe Evanjelium čatára Matúša. V rovnakom zajateckom tábore sa ocitol aj povstalecký vojak Rudo Moric. Povstanie i jeho zajatie sú témou jeho románu Explózia.
Jozef A. Tallo sa narodil a žil v Reci, dedinke pri Senci, ktorá po Viedenskej arbitráži pripadla Maďarsku. 31. decembra 1944 bol odvedený do maďarskej armády. Po trojmesačnom výcviku odvelili jeho jednotku do Holandska k Haagu. Bojových akcií sa nezúčastnil a 2. mája 1945 ho zajala a odzbrojila americká armáda generála Pattona. Potom bol v zajateckom tábore v Dachau. Odstraňoval zboreniská v Mníchove, opravoval železničnú trať a pracoval aj v nemocnici. Američania boli na zajatcov veľmi prísni – trestali ich tak, že museli držať tehly nad hlavou. Až na zásah československej vojenskej misie v Mníchove ho prepustili.
(Pokračovanie)
