Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (7. časť)

Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. 

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (5. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (6. časť)

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993
 

2.3.3. Porubjakova vzbura a predaj kompetencií. Záver prelomového roku 1991 a ohlasy vo verejnosti. 

Práve v čase nespokojnosti VPN s postojom KDH došlo k „vzbure“ ministrov za VPN v koaličnej vláde. Dňa 19. novembra 1991 dvanásťčlenná skupina ministrov koaličnej vlády SR za ODÚ-VPN, MNI a DS, vedená podpredsedom vlády (a predsedom ODÚ-VPN) M. Porubjakom, vydala Vyhlásenie menom vlády SR, v ktorom vyjadruje presvedčenie, že okrem už dohodnutých kompetencií spoločného štátu treba mu pridať aj ďalšie (pošty, železnice, diaľkové telekomunikačné siete atď.). Vyhlásenie vlády SR, za ktoré hlasovalo 12 ministrov spomenutých strán a 8 ministrov bolo proti vrátane predsedu vlády za KDH, konštatuje, že je nespokojná s doterajšími výsledkami rokovaní o usporiadaní spoločného federálneho štátu. Neriešené problémy sa prejavujú aj v príprave rozpočtu na rok 1992 a môžu byť skôr impulzom na rozdelenie federálneho štátu, ako integrujúcim faktorom. Politické reprezentácie republík preto musia jednoznačne vyjadriť vôľu žiť v spoločnom štáte.[1] Predseda vlády, ktorej väčšina vydala vyhlásenie bez jeho účasti, zaujal prekvapujúco flegmatický postoj. Uviedol: „…myslím si, že nie je potrebné opätovne zdôrazňovať vernosť federálnemu štátu. (..). Ja osobne som odporúčal, aby sme toto stanovisko zobrali iba na vedomie. Myslím si, že to nebolo politicky šťastné tento návrh predložiť na rokovanie vláde.“[2]

Predseda SDĽ P. Weiss konštatoval, že vládne vyhlásenie môže prehĺbiť krízu, pretože vyvíja nátlak na revíziu kompetenčného zákona. Ale vládne vyhlásenie, ako aj zdanlivo nezúčastnený postoj J. Čarnogurského neboli bez širších súvislostí. V ten istý deň, t. j. 19. novembra 1991, zasadala v Bratislave tzv. Finančná rada ČSFR (V. Klaus, federálny minister financií, J. Tošovský, predseda ŠBČS a ďalší), aby riešila zdramatizovanú situáciu okolo rozpočtov na rok 1992. Predstavitelia ČR navrhli zmeniť príjmové a výdavkové pomery medzi ČR a SR z pomeru 1,91 : 1 na pomer 2,11 : 1 v neprospech Slovenska. Slovenská strana údajne zdôraznila, že ak sa nenájde kompromis, potom česká strana berie na seba zodpovednosť, že štátny rozpočet nebude a tieto republiky sa rozídu.[3]

Česká strana reagovala na vyhlásenie vlády SR hneď na druhý deň veľmi pozitívne: „Vláda ČR víta stanovisko vlády SR ku kompetenčným sporom a ich ekonomickým a sociálnym dôsledkom.“[4] Ponuka prechodu ďalších kompetencií zo strany vlády SR (ministrov za ODÚ-VPN, MNI a DS) za tichého súhlasu KDH späť do kompetencií federálu „zabrala“. Vláda ČSFR na mimoriadnom rokovaní za účasti prezidenta V. Havla 21. novembra 1991 prijala návrh na optimálne usporiadanie funkčnej federácie.[5]

Vláda ČSFR 30. novembra 1991 konštatovala, že model rozpočtovej sústavy pre rok 1992 spracovaný na stretnutí v Bratislave nebol záväznou dohodou a 4. decembra 1991 v Brne na rokovaní o federálnom a republikových rozpočtoch, ktoré viedol V. Havel, jeho účastníci prijali o. i. návrh o posilnení rozpočtov oboch republík na úkor federácie formou jednorazovej dotácie vo výške 5 miliárd Kčs, ktorá sa mala rozdeliť podľa počtu obyvateľov (3,3 mld. pre ČR a 1,7 mld. pre SR). „Tak sa všetky tri rozpočty stali politicky priechodné,“[6] Dodajme len, že sa to stalo podľa očividne starostlivo pripraveného scenára a na úkor kompetencií, ktoré pôvodne za predchádzajúcej vlády mali byť v rukách republík (ČR a SR).

Zatiaľ čo sa koalícia na jeseň 1991 pohybovala akoby v začarovanom kruhu okolo federácie a jej úprav, ktoré by spoločný štát udržali s čiastkovými úpravami v prospech republík, ale pritom zachovávajúc dominanciu federálneho centra, opozícia prezentovaná HZDS sa pridŕžala aj naďalej novej koncepcie, ktorá rátala s novou filozofiou úpravy vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov. Dôsledne zohľadňovala tak potrebu ukončenia národno-emancipačného procesu, ako aj neochotu českej strany, ale aj časti slovenskej politickej scény pristúpiť na pozíciu reálneho, konkrétneho zrovnoprávnenia Čechov a Slovákov a ich subjektivity nielen doma, ale aj v integračných pohyboch, ktoré prebiehali v Európe.

Východiskom tejto novej koncepcie bola snaha, aby Slovensko o úprave ďalšieho spolužitia s českým národom rokovalo už ako zvrchovaný subjekt, čo pochopiteľne patrilo aj druhej strane.[7]

Ako povedal V. Mečiar, „nedá sa tvoriť zmluva a nemať oprávnený subjekt. Nedá sa hovoriť o zmluve a nemať kompetencie, ktoré chcete zmluvou postúpiť, pretože aj tak patria niekomu inému. Nedá sa prejudikovať prijatie ústavy federálnej, keď nevieme, či chceme federáciu, alebo inú formu štátoprávneho usporiadania. Tieto vzťahy sa musia riešiť v postupnosti krokov, ako ich navrhovalo naše hnutie, t. j. prvé musí byť konštituovanie subjektov republík, druhým štátna zmluva, žiaden právny akt, ktorý zoslabuje charakter štátnej zmluvy, a tretím krokom kreovanie (v texte krajovanie – I. L.) spoločných orgánov, prípadne spoločnej ústavy, ak sa dohodneme na takom type usporiadania, ktorý bude spoločnú ústavu vyžadovať.“[8]

K prvému kroku, pre túto koncepciu kľúčovému, je dôležitá ústava republiky. Neskoršie sa k tomu pridáva pojem „zvrchovanosť“ a „referendum“. Išlo o skutočne iný prístup k riešeniu vzťahov Čechov a Slovákov, na ktorý česká strana a vládna koalícia SR reagovali negatívne alebo zásadnými pripomienkami.

Renomovaný autor J. Rychlík koncepciu HZDS chápe ako postupné stotožnenie sa s platformou SNS, t. j. ako samostatný štát.[9] V skutočnosti išlo v tom čase o prechodný medzičlánok medzi pôvodnou federáciou (unitárneho typu), ku ktorej sa začal vývoj od leta 1991 spätne vracať, a samotnou štátnosťou, ktorá v prípade jej prijatia nevylučovala úzke, resp. užšie spojenie SR a ČR.

„Česká reprezentácia podávala návrhy kompetencií a slovenská ustupovala (…) vznikol tak návrh, ktorý sa blíži ku silnej federácii (…) o inej forme ako federácia nebola česká reprezentácia ochotná rokovať. (..). HZDS navrhuje konfederáciu. (…) Nechceme rozbiť štát (…) prijať ústavu do konca roku a v krátkom období uzatvoriť štátnu zmluvu medzi SR a ČR. (…) Ak hovoria samotní českí politici, že v rámci federácie to nie je možné, hľadáme inú vhodnú formu štátu…“[10] – Sebaurčovacie právo sa nezískava referendom. Je to prirodzené právo každého národa. Slovenská republika chce vstúpiť s Českou republikou do spoločného zväzku, preto sme za spolužitie.“[11]

Koncepciu HZDS si osvojovala slovenská verejnosť, resp. jej väčšia časť, zo začiatku postupne, ale onedlho sa stala základom rastu jeho preferencií (spolu s negatívnou reakciou na účinky radikálnej ekonomickej reformy V. Klausa) v protiklade k haštereniu sa a k nekonečnej diskusii na oficiálnej politickej scéne SR a ČR o presunoch kompetencií raz tak a druhý raz onak. Nová koncepcia HZDS, ku ktorej sa pridávali aj početné pronárodne orientované iniciatívy (ba často práve oni boli aj impulzom jej zdokonaľovania), nasmerovala (pri neochote koalície a českej strany nielenže prijať, ale ani len o nej vážne a vecne diskutovať) vývoj verejnej mienky a spoločnosti postupne k akceptácii samostatnej demokratickej štátnosti. Obsiahla bola v tom období aj diskusia k referendu. Problém bol nájsť pre referendum vhodnú otázku.[12]

Súčasťou programového zamerania a profilácie HZDS bola aj jeho orientácia v rámci klasického rozdelenia politického spektra (ľavica – stred – pravica). Hnutie sa najprv orientovalo ako stredoľavý subjekt. Diskusia o politicko-programovej profilácii trvala dlhšie. „Práve socialisti a liberáli sú tie organizácie zo zahraničia, ktoré nám podávajú pomocnú ruku. Musíme zvážiť, či tieto rokovania budeme viesť, aby sme zase nezapríčinili rozpoltenosť hnutia, a ak áno, na akej úrovni.“[13]

Až 7. decembra 1991 orgány HZDS schválili zameranie na sociálno-demokratický charakter hnutia.[14] Nebolo to však jednoznačné, uvažovalo sa aj o liberálnom smerovaní, ktoré onedlho posilnila privatizácia,[15] takže sociálno-demokratické hodnoty a politická prax sa v hnutí ani v neskoršom období nerozšírili, ani nedominovali, aj keď pôvodné zloženie hnutia na to vytváralo predpoklady.

Hnutie sa už na jeseň 1991 začalo pripravovať na voľby 1992 a na nominačný snem (Žilina). Pokračovalo v príprave Ústavy SR, aktivizovali činnosť v zákonodarných zboroch SR a FZ, zaujímali stanoviská ku Gabčíkovu, konverzii zbrojárskej výroby a iným aktuálnym otázkam slovenskej spoločnosti. Hnutie sa snažilo posúvať od klasickej kritickej opozície do roviny politického subjektu usilujúceho o rozvoj spoločnosti. Jeho preferencie rástli, boli v tom čase, v rokoch 1991 – 1992, najvyššie.[16] 

***

Zmeny, ktoré prebiehali, napr. sociálne dôsledky radikálnej ekonomickej reformy, bezvýsledné úsilie o úpravu vzťahov Čechov a Slovákov, zhoršovanie životnej situácie veľkej časti populácie, celkový kontext transformačných zmien, našli spoločnosť nepripravenú a boli hodne vzdialené pôvodným ponovembrovým očakávaniam. To všetko ovplyvňovalo a menilo postoje a hodnotové orientácie populácie. „Učíme sa žiť s nezamestnanosťou.“ Okresy ako Veľký Krtíš, Rimavská Sobota, Čadca (16,3 %) mali najviac nezamestnaných v celej republike.[17] Na druhej strane za prvý polrok 1991 stúpol počet nových milionárov v Českej republike o 10 000 osôb.[18]

V centre pozornosti verejného života a politických strán a hnutí boli predovšetkým ich predvolebné preferencie a postoje občanov k lídrom politických strán, k stavu spoločnosti a spokojnosti s ním. Na Slovensku dochádzalo k „oslabeniu profederálnych síl“,[19] ktoré sa prejavilo aj poklesom ich popularity vo výskumoch verejnej mienky. Sympatie občanov k stranám a hnutiam začiatkom októbra 1991 podľa Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Slovenskom štatistickom úrade: HZDS takmer 29 %, KDH takmer 12 %, SNS okolo 10 %, SDĽ vyše 9 %, VPN, SZ, DS vyše 3 %, Spolužitie, Čs. strana poľnohospodárska a SDSS vyše 1 %. S nikým nesympatizovalo 23,3 % občanov.[20]

Tabuľka č. 1: Sympatie k osobnostiam politickej scény v SR:

Až na 14. mieste bol M. Porubjak (3,22), posledný na 24. mieste F. Gál (4,39).

Tabuľka č. 2: Aké by malo byť štátoprávne usporiadanie krajiny?

Tabuľka č. 3: Dokedy by sa malo zavŕšiť štátoprávne usporiadanie?

Údaje v tabuľkách č. 4 až 6 sú z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky obyvateľov Slovenska starších ako 18 rokov, uskutočnený 25. 11. – 3. 12. 1991. Skupina pre sociálnu analýzu pri HZDS. Bratislava 8. 12. 1991. Archív autora. Skupina pre sociálnu analýzu (vedúci PhDr. J. Košta, CSc.) bola samostatnou jednotkou, jej výsledky sa odlišovali od iných prieskumov spravidla v rozpätí plus – mínus 1 – 3 %. Výsledky boli potvrdené voľbami v júni 1992. Po vzniku SR sa dostala do nepriazne vedenia a zanikla.

Respondenti teda odmietli nielen unitárny štát, ale aj federáciu prezentovanú vládnymi stranami (za bolo spolu 10,4 %). Za konfederáciu, resp. za samostatnosť bola tretina opýtaných (33,8 %) a väčšina bola za federáciu s rozhodujúcimi právomocami republík (51,8 %), teda za program Šanca pre Slovensko, ktorý vládne strany opustili. Bolo len otázkou času, kedy sa k programu HZDS, ktorý vychádzal z programu VPN „Šanca…“ a bol doplnený o zvrchovanosť a medzinárodný aspekt, presunie väčšia časť podporovateľov pôvodného programu VPN. Rozhodujúci posun spolu so zbližovaním SNS sa uskutočnil k letu 1992.

Okrem toho so sociálno-ekonomickým vývojom vyjadrilo nespokojnosť stále viac občanov, ktorí odovzdali svoje hlasy opozícii. S vývojom spoločnosti bolo spokojných a až veľmi spokojných len 7,2 % populácie, nespokojných a až veľmi nespokojných 63,7 %. Pri porovnávaní svojej materiálnej situácie pred rokom a v roku 1991 (na jeseň) sa oveľa lepšie a o trochu lepšie malo len 7 % a naopak o trochu horšie a oveľa horšie až 78 % opýtaných. V poradí dôležitosti riešených problémov na prvých miestach boli ekonomické a sociálne problémy, zavŕšenie procesu štátoprávneho usporiadania sa ocitlo až na piatom mieste. Štátoprávne usporiadanie sa síce frekventovalo vo verejnosti najmä tlačou ako hlavná priorita, ale občan kládol veľký dôraz na kvalitu svojho každodenného života a svoju dôveru obracal k tým, o ktorých si myslel, že sú schopní ju riešiť v ich a slovenskom záujme aj v inovovaných riešeniach národnej otázky. 

***

Z trojice rokov 1990 – 1992 ako poslednej kapitoly našej cesty k samostatnosti bol prelomový rok 1991. Časť bývalej VPN sa odpútala od starých prístupov k riešeniu národného problému Slovákov v pôvodnom spoločnom štáte na báze unitárnej federácie a postupne prechádzala na pozície zvrchovanosti Slovenska a medzinárodnej subjektivity SR. Postupne sa kryštalizovalo poznanie o potrebe samostatnej SR, ktorá by spolu s ČR hľadala nové formy a novú podobu spolužitia Slovákov a Čechov na báze relatívnej rovnosti. Rok 1991 mnohé základné problémy vyriešil alebo len načrtol a nestihol doriešiť. Bol ako ten študent, ktorý si prenáša nesplnené úlohy a skúšky do nasledujúceho semestra či ročníka. Slovensko v roku 1991 získalo sebavedomie. Rástlo zároveň presvedčenie, že treba ísť ďalej, aby sme nezostali natrvalo sedieť v čakárni dejín ako etnická skupina a či región. Integrácia už bola na obzore a „hviezdičky“ boli vzhľadom na „počasie“ stále nedôveryhodnejšie.