Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.
Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Videozáznam z prezentácie publikácie, ktorá bola 25. mája 2017 v Univerzitnej knižnici v Bratislave: Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (5. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (6. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (7. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993
3. Rok 1992 – pokojné rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vznik nástupníckych štátov ČR a SR k 1. januáru 1993.
3. 1. Neúspech zmluvy z Milov
Rok 1992 sa začal legislatívnymi iniciatívami V. Havla a záverečnou prípravou návrhu textu zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu. Do histórie rozdelenia spoločného štátu a vzniku samostatných republík – ČR a SR – vošla ako zmluva z Milov (podľa miesta záverečného rokovania). Ako sme už uviedli, zmluva, jej charakter, význam a obsahová náplň boli predmetom diskusií a sporov nielen medzi koalíciou a opozíciou, ale predovšetkým vnútri samotnej koalície. Záverečné práce sa uskutočňovali v komisii expertov ČNR a SNR zhruba týždeň v Milovách (okres Žďár nad Sázavou). Komisia expertov ukončila prácu 8. februára 1992. Komisia sa dohodla na dvojkomorovom parlamente, ktorý by tvorili poslanecká snemovňa a senát.
Posledným sporom v komisii bol spor o tom, kto vlastne túto zmluvu uzatvára; záverečný návrh znel, že „zmluvu uzatvára ľud Českej republiky a ľud Slovenskej republiky“. Bola to zásadná zmena politickej línie (pôvodnej), ako ju formulovala slovenská strana a najmä KDH. „Slovenská koaličná reprezentácia uskutočnila jasný politický ústup z pozície od štátnej zmluvy cez zmluvu medzirepublikovú k formulácii zmluvy medzi ľudom oboch republík.“[1]
F. Mikloško pred rokovaním vyhlásil, že podstatné je, aby sa dodržiavali zásady, ktoré zastávame, „to znamená terajšie slovenské stanovisko. V tomto smere nehodláme ustúpiť.“[2] A k výsledkom rokovania zase vyhlásil: „… táto jednota však nie je absolútna. Všetky politické strany nemajú na tieto veci zhodný názor.“[3]
Prekvapujúco reálny pohľad prezentoval M. Čalfa, ktorý o návrhu zmluvy, o ktorom sa v Predsedníctve SNR v Bratislave hlasovalo až o pár dní neskôr (12. 2. 1992), povedal: „Osobne sa domnievam, že konečným riešením podoby česko-slovenskej štátnosti sa budú zaoberať až víťazi nadchádzajúcich volieb.“[4]
F. Mikloško bol tesne pred hlasovaním zas optimistický a tvrdil, že niektoré politické kluby okrem opozície by možno boli aj ochotné návrh podporiť. Koalícia s malými výnimkami bude ochotná návrh podporiť.[5]
Predsedníctvo SNR však 12. februára 1992 návrh zmluvy neoslovil (10 hlasov bolo za a 10 proti). V rozpore s tvrdením F. Mikloška až štyria poslanci za KDH, t. j. väčšina (celkový ich počet bol 6), hlasovali proti, a to menovite V. Kmeť, F. Javorský, J. Klepáč, A. Hykisch, ako aj poslanec za SDĽ M. Ftáčnik a poslanec za ODÚ-VPN, nezávislý M. Zemko.[6]
Za návrh menovite hlasovali: Proti návrhu hlasovali:
M. Kusý (ODÚ-VPN) V. Kmeť (KDH)
P. Tatár (ODÚ-VPN) F. Javorský (KDH)
V. Sládek (ODÚ-VPN) J. Klepáč (KDH)
K. Kondášová (KDH) A. Hykisch(KDH – nezávislý)
I. Čarnogurský (KDH) M. Zemko (ODÚ-VPN – nezávislý)
L. Nagy (MOS) I. Ľupták (HZDS)
I. Brndiar (DS) R. Žingor (HZDS)
M. Huba (SZ) M. Andel (SNS
R. Szabó (MKDH-Es) M. Ftáčnik (SDĽ)
Zoznam zrejme nie je úplný, alebo ide len o prítomných a hlasujúcich členov Predsedníctva SNR. Jeho členom bol napr. aj M. Sečánsky z HZDS.
F. Mikloško po zbabranom hlasovaní na otázku novinára, či by sa štátoprávne usporiadanie nemalo riešiť až po voľbách, lebo slovenská strana urobila viaceré ústupky, dosť neadekvátne – aj vzhľadom na svoje predchádzajúce vyhlásenia – povedal: „O žiadnych ústupkoch zo slovenskej strany neviem.“[7]
Tieto podrobnosti uvádzame len preto, aby bolo evidentné, že odhady a reálne politické videnie lídrov koalície bolo na veľmi nízkej úrovni a vyjadrujú ho permanentné zlyhávania (pozri kapitola 1). Ba čo viac, o niekoľko dní po hlasovaní o zmluve vznikla odštiepením sa z KDH nová opozičná strana SKDH (Slovenské kresťanskodemokratické hnutie). Okrem predsedu J. Klepáča bolo v strane tiež niekoľko ministrov vlády J. Čarnogurského za KDH (V. Oberhauser, I. Tirpák a iní).
V pléne SNR sa už o zmluve z Milov nehlasovalo. Česká strana v podstate odmietla ďalšie rokovanie s Predsedníctvom SNR ako bezpredmetné. Výsledky hlasovania znovu rozvírili verejnú mienku, považovali sa za totálny neúspech vládnej koalície a otvárali priestor novým riešeniam a výzvam, ktoré v podstate od leta 1991 tleli pod povrchom.
Zástupcovia parlamentných strán sa k zmluve vyjadrovali ešte pred hlasovaním. SNS ju odmietlo, HZDS dalo najavo, že ju nepodporí, SDĽ oznámila, že v tejto podobe ju tiež neakceptuje, ale zmluvný princíp ako princíp riešenia česko-slovenských vzťahov áno. J. Klepáč vyjadril výhrady: „Návrh z Milov bol poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár plný ústupkov zo slovenskej strany. Návrh jasne dokumentuje neochotu českej strany akceptovať Slovenskú republiku ako subjekt. Dôkazom toho je, že z návrhov vypadol najdôležitejší článok: účastníci zmluvy.“[8] Slovenská republika bola nahradená v tomto prípade neprávnickou formuláciou „ľud“, pripomínajúcou kategóriu „pracujúci ľud“. J. Čarnogurský ešte v polovici januára 1992 na pracovnom stretnutí V. Havla s koaličnými stranami v Bratislave vyhlásil: „KDH trvá na tom, aby to bola zmluva medzi ČR a SR a v tomto zmysle by to bola štátna zmluva, pretože by išlo o zmluvu medzi štátmi.“[9] Ale už o tri týždne v návrhu štátnej zmluvy boli nahradené pojmy ČR a SR ako štátov pre účely základných dokumentov vágnym pojmom „ľud“.
Koncepčné výhrady k zmluve malo HZDS. Konštatovalo, že zatiaľ „ku faktickému zrovnoprávneniu slovenského národa s českým nikdy nedošlo. Keďže federácia sa stala znova viac unitárnym štátom, ako zväzkom rovnoprávnych národov, hľadá sa nová, vhodnejšia forma, za ktorú HZDS považuje konfederáciu alebo iný podobný voľnejší zväzok. Je za to, aby vzťahy Čechov Slovákov na úrovni republík boli riešené štátnou zmluvou s neobmedzenou časovou účinnosťou, schválenou národnými radami, a to ústavným zákonom.“ Uvedený princíp, požiadavka sa v rokoch 1990 – 1992 zjavuje často ako ponaučenie z historicky (ne)prajných skúseností, napr. v rokoch 1918, 1945. „Predsedníctvo SNR síce tieto zásady v Častej-Papierničke schválilo, ale zmluva ich nerešpektuje. HZDS má výhrady k tomu, že v návrhu sa ako zmluvné subjekty uvádzajú ,ľud Českej republiky´ a ,ľud Slovenskej republiky´. Účastníci zmluvy sú neurčití a požiadavka reálnej zodpovednosti je nesplniteľná.
Subjektmi zmluvy môžu byť len republiky ako zvrchované národné štáty, zmluva sa predsa týka vzťahov medzi nimi, a preto HZDS (opakujúc svoju koncepciu) navrhuje riešiť štátnosť deklaráciou o zvrchovanosti a prijatím ústavy (obdobne v ČR) a potom uzavrieť zmluvu medzi nimi.
Návrh zmluvy (ak sa porovnáva s ústavným zákonom č. 143/68 Zb. o čs. federácii väčšinou len fixuje súčasný platný ústavný stav, ba dokonca prenáša kompetencie z republík späť na orgány federácie. Návrh zmluvy vyhovuje len časti slovenskej koalície, ale nie požiadavkám väčšiny slovenského národa.“[10]
Predseda ODÚ-VPN M. Porubjak zasa konštatoval: „Nepočul som jediný vecný argument, prečo by text zmluvy ohrozoval rovnoprávne postavenie republík. Počúvam iba zahmlené výhrady.“[11] Aj v tomto prípade je základná rôznosť pohľadu na národnú otázku Slovenska v 20. storočí evidentná.[12]
Po neúspešnom hlasovaní v P SNR uzavrelo kauzu „Milovy“ uznesenie pléna SNR z 1. apríla 1992, ovplyvnené už rozbiehajúcou sa predvolebnou kampaňou k voľbám v júni 1992. Uznesenie SNR konštatuje:
- proces prípravy Ústavy SR v tomto volebnom období považuje za skončený,
- rokovanie s ČNR o štátoprávnom usporiadaní Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v tomto období považuje tiež za skončené.
Konštatuje tiež: Ústava SR nebola prijatá pre názorovú nejednotnosť a neprijatie zmluvy. Ukončenie rokovaní s ČNR má príčiny na obidvoch stranách a „odporúča sa budúcemu slovenskému parlamentu (…) aby vychádzajúc z práva národov na sebaurčenie pokračoval po voľbách v rokovaní s ČNR o všetkých možných formách spolunažívania s Českou republikou.“ Odporúča pokračovať v príprave Ústavy SR a pri doriešení štátoprávneho usporiadania naďalej ísť ústavnou cestou.[13]
Uznesenie pléna SNR, ktoré uzatvorilo milovské obdobie a odporučilo budúcemu parlamentu, aby vychádzajúc z práva národov na sebaurčenie pokračoval v rokovaniach s ČNR o všetkých možných formách spolužitia s ČR, malo v podstate nezáväzný a všeobecný charakter.[14]
Ako „pomlčková vojna“ na začiatku roku 1990 pomohla prebudiť a posilniť národné povedomie na Slovensku, tak Milovská (ne)dohoda na Slovensku prispela k presvedčeniu aj časti váhajúcich a nerozhodných, že programovo vhodnejší je model voľnejšieho spojenia s Čechmi (s Českom), zvrchovanosť a medzinárodnoprávna subjektivita SR. A že politickou silou a nádejou na riešenie nielen štátoprávnych vzťahov s Čechmi, ale aj sociálnych problémov je HZDS. Milovský krach v daných podmienkach oveľa razantnejšie otvoril priestor pre jeho vedúce postavenie a víťazstvo v nastávajúcich voľbách v júni 1992.
„Pomlčková vojna“ a Milovská (ne)dohoda patria k tým dobovým paradoxom histórie, keď sa udalosť minie s predpokladaným účinkom a naopak, posúva dej smerom, ktorý si jej osnovatelia neželali. Príčinou takýchto paradoxov býva často „zlyhanie“ subjektívnych faktorov, nereálny odhad situácie a individualistické videnie problémov, spojené s nízkym prahom empatie – teda vlastnosti charakteristické pre mnohých intelektuálov v politike.
Odborná literatúra ani pamätníci zatiaľ nespresnili, kto rozhodol, neberúc do úvahy vyjadrenie M. Čalfu z februára 1992, aby sa riešenie postavenia Slovákov a vzťahy Čechov a Slovákov v štátoprávnej väzbe dostali do rúk víťazom budúcich volieb,[15] keď – ako sme uviedli – predvolebné preferencie „federalistov“ (VPN, KDH, DS) neprekročili 15 % – 20 % a preferencie „národniarov“ (HZDS, SNS) a SDĽ dosahovali takmer 50 %. Situácia po Milovách sa teda javila ako kapitulácia koaličných síl.[16]
Porovnanie textu návrhu zmluvy, ktorý schválilo Predsedníctvo SNR 7. januára 1992, s návrhom, ktorý bol predložený ako výsledok rokovania z Milov (8. február 1992), ukazuje, že slovenská strana (koalícia) odstúpila (vzdala sa?) od princípov, ktoré obhajovala v období po rozpade VPN a počas rokovaní s ČNR na jeseň 1991.[17] Návrh zmluvy z Milov a jej neschválenie v Predsedníctve SNR bol krachom politiky VPN, ale aj KDH (rokov 1990 – 1991).
Symptomatické je, že keď J. Rychlík opisuje rozhovor s M. Zemkom o príčinách zlyhania, resp. hlasovania proti návrhu zmluvy z Milov, dodáva, že u Zemka mu chýba odpoveď na otázku, či si on pri hlasovaní uvedomoval, „že možnosti jsou z české strany vyčerpány, protože česká veřejnost již ztratila na Československu zájem“.[18] Čím bol teda potom motivovaný záujem o spoločný štát, kto mal oňho záujem a z akých dôvodov?! To isté sa tiež dá v obrátenom garde položiť ako otázku zástancom zvrchovanosti SR.
Pri analýze uvedených udalostí bielym miestom zostávajú dôvody, pre ktoré slovenská strana odrazu cúvla a nepovažovala výsledok z Milov za tragický. Podľa D. Slobodníka by to malo súvisieť s legislatívnymi iniciatívami V. Havla, ktorými chcel udržať spoločný štát. ODA v tom čase navrhovala v rámci reorganizácie FZ zrušiť zákaz majorizácie.[19]
Medzi návrhmi V. Havla bol aj návrh, aby prezident mohol rozpustiť parlament a v tom čase mohol vydávať dekréty s platnosťou zákonných opatrení. Medzi návrhmi, ktoré odzneli na 20. spoločnej schôdzi snemovní FZ (21.1.1992) bol znovu predložený návrh, aby prezident za určitých okolností mohol vyhlásiť referendum. Ani tento návrh neprešiel.
Posledný výrazný stret medzi oboma súperiacimi stranami (česká politická scéna spolu s vládnou koalíciou na Slovensku – nazvime ich ortodoxní federalisti na strane jednej a opozičné politické subjekty na strane druhej – HZDS, SNS a sčasti aj SDĽ) sa do volieb ešte odohral vo februári a začiatkom marca 1992 na pôde FZ, keď sa prerokovával návrh zákona, ktorý pod vecným skromným názvom o rekonštrukcii parlamentnej štruktúry,[20] predpokladal, že federálne zhromaždenie sa rozdelí na dve komory – na Snemovňu (so sídlom v Prahe) a na Senát (so sídlom v Bratislave). Senát malo tvoriť 100 poslancov (50 zvolených za SR a 50 za ČR) a mal v ňom platiť zákaz majorizácie. Ibaže (podľa D. Slobodníka) sa v ňom mali prerokovávať len menej významné a menej podstatné zákony s dopadom na Slovensko. Ťažisko sa malo presunúť do Snemovne, tá by bola pozostávala z 200 poslancov, z toho 2/3 zvolených v ČR a 1/3 na Slovensku, tam by sa prerokovávali všetky dôležitejšie zákony. Zákon v Snemovni národov FZ v slovenskej časti neprešiel v prvom ani v druhom kole vďaka tomu, že vzniklo dočasné opozičné zoskupenie – HZDS, SNS, SDĽ. Poslanci ODÚ-VPN, DS, KDH a maďarských subjektov hlasovali v podstate za. Na schválenie zákona chýbali tri hlasy. Avšak rozloženie politických síl vo FZ odrážalo predchádzajúcu situáciu ešte z roku 1990 a tá bola výrazne v prospech tých, ktorí o prijatie tohto zákona usilovali (ODÚ-VPN, KDH) a nie z jesene 1991 po vzniku HZDS a SDĽ, a po Milovách, keď preferencie vládnych strán výrazne poklesli.
Verejný život na Slovensku, ale i v Čechách čerila kauza obvinenia V. Mečiara zo spolupráce s ŠtB. I. Gašparovič bol 2. marca1992 odvolaný z funkcie generálneho prokurátora ČSFR, jeho miesto zaujal M. Lauko z KDH. Dňa 12. februára 1992 Predsedníctvo SNR návrh dohody z Milov neschválilo a 16. februára 1992 už Výkonný výbor ODÚ-VPN „poveril pánov M. Porubjaka a P. Tatára, aby v jeho mene požiadali pána M. Zemka o realizáciu ním podanej demisie z miesta podpredsedu SNR a vzdania sa mandátu poslanca SNR“.[21]
V českej a slovenskej tlači sa široko komentovalo neschválenie návrhu dohody z Milov a rozoberali sa rôzne možné varianty ďalšieho osudu spoločného štátu. Väčšina predpokladala, že ČSFR sa rozpadne, ale boli aj takí optimisti, ako napríklad predseda vlády J. Čarnogurský, ktorý len približne dva týždne pred zlomovými voľbami, keď všetky prieskumy verejnej mienky dlhodobo predpovedali, že suverénnym víťazom bude v Čechách ODS a na Slovensku HZDS, konštatoval: „Ak máme byť trošku aforistickí – myslím si, že nedozrel čas pre rozdelenie štátu.[22]
V tomto období vydali Umelecký odbor Matice slovenskej, Korene, Iniciatíva 61 krokov k identite Slovenska, Štúrova spoločnosť a Syntéza vyhlásenie k príprave slovenskej ústavy. V jej preambule navrhovali deklarovať vôľu slovenského národa dovŕšiť svoju štátnosť. Ústava mala vyjadriť potrebu zvrchovaného štátu a napätie začalo eskalovať.
O rastúcej nespokojnosti so stavom riešenia vzťahov Čechov a Slovákov v období jari 1992 na Slovensku svedčí aj Kongres slovenskej inteligencie (KSI), ktorý sa konal 30. – 31. mája 1992 na Donovaloch za účasti vyše 150 predstaviteľov verejného života vrátane „veteránov“ národnej myšlienky, akými boli I. Kružliak, R. Kaliský, V. Mináč a ďalší. Vo vyhlásení KSI sa konštatuje: „Nechceme spoločný štát s vierolomným partnerom, chceme štát vlastný! S vlastným prezidentom, s vlastnou diplomaciou, s vlastnou ekonomickou politikou a s vlastnou armádou.“[23]
[1] KUBÍN, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody…, c. d., s. 80.
[2] Tamže, s. 78.
[3] Pravda, 10. 2. 1992.
[4] Tamže.
[5] Pravda, 13. 2. 1992. Pozri tiež KUBÍN, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 92.
[6] KUBÍN, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 93. Bližšie k problematike Mílov a vôbec k politike KDH pozri tiež – HYKISCH, A.: Ako chutí politika, c. d.
[7] Pravda, 13. 2. 1992. Pozri tiež KUBÍN, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 92.
[8] KUBÍN. Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody…, c. d., s. 93.
[9] Národná obroda, 18. 1. 1992.
[10] Pozri – Stanovisko HZDS k návrhu Zmluvy o štátoprávnom usporiadaní, vypracovanému komisiou Predsedníctva ČNR a SNR. Zápis z rokovania politického grémia HZDS zo 17. 2. 1992, Bratislava. Archív autora.
[11] KUBÍN. Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody…, c. d., s. 93.
[12] Ľudové porekadlo hovorí, že jeden o voze, druhý o koze.
[13] „Uznesenie Slovenskej národnej rady z 1. apríla 1992 k plneniu uznesení Slovenskej národnej rady k štátoprávnemu usporiadaniu.“ KUBÍN. Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody…, c. d., s. 96 – 97. Text: „Návrh zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu“, ktorý schválilo P SNR 7. 1. 1992 a zaujalo v ňom stanovisko k 22 sporným bodom z porady predsedníctiev národných rád v Častej-Papierničke z 11. – 12. 11. 1991. Pozri KUBÍN. Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody…, c. d., s. 63 – 76. Text: „Návrh zmluvy štátoprávneho usporiadania z 8. 2. 1992 (Predsedníctvom SNR neschválený text návrhu zmluvy z Milov – pozn. I. L.), tamže, c. d. s. 81 – 91.
[14] Historická veda doteraz nevyužila na skúmanie týchto okolností „oral history“ napriek tomu, že priami účastníci a pamätníci týchto rokovaní sú doteraz aj publikačne aktívni.
[15] Takéto riešenie sa črtalo už 10. 2. 1992, naznačené M. Čalfom.
[16] Laluha, I.: Cesta k zvrchovanosti a samostatnosti Slovenska. Pravda, 5. 1. 2013.
[17] Presnú odpoveď na otázku, prečo k tomu došlo, nemáme, len môžeme vyjadriť pravdepodobné dôvody a konštatovať, že sa tak stalo.
[18] RYCHLÍK, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 235. M. Zemko v odpovedi na otázku J. Rychlíka uvádza, že si uvedomoval, že „možnosti českej strany sú vyčerpané, ibaže nevie, či si česká strana pri podpise zmluvy z Milov uvedomovala, že takmer každý článok dokumentu skrýval potenciálnu a veľmi pravdepodobnú hrozbu nového konfliktu“. Pri analýzach obdobia rokov 1990 – 1992 je oveľa lepšie zmapovaná slovenská strana, ona je epicentrom záujmu a vinníkom neúspechu (?) rokovaní o spoločnom štáte. Česká strana je – aspoň pre naše poznanie – akoby „terén“ málo poznaný.
[19] SLOBODNÍK, D.: Proti sedemhlavému drakovi… c. d., s. 149 – 165. Vyjadruje sa k tomu aj RYCHLÍK, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 196 – 197 a 231 – 232. Havlove legislatívne návrhy sa ťahali od jesene 1991 až do januára 1992 a skončili sa s minimálnym úspechom.
[20] Pozri – SLOBODNÍK, D.: Proti sedemhlavému drakovi…, c. d., s. 161 – 165.
[21] Uznesenie Výkonného výboru ODÚ-VPN zo dňa 16. 2. 1992. Archív autora.
[22] Národná obroda, 21. 5. 1992. Ako ďalší vývoj ukázal, „zlá správa z Milov výrazne pomohla k víťazstvu vo voľbách pre ODS a HZDS a následne k rozdeleniu ČSFR“.
[23] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, II. zv., c. d., s. 574. Pozri tiež Slovenské národné noviny, č. 23/2012, s. 8. MACHALA, D.: Vyzbrojení zbraňami slova a myšlienky.
