Zmluva, ktorú podpísali predstavitelia občianskeho a komunistického odboja v decembri 1943 v bratislavskom byte Mateja Joska na Gajovej ulici, vstúpila do dejín pod názvom Vianočná dohoda. Deklarovala prípravu ozbrojeného povstania slovenského ľudu proti fašizmu i domácim pomáhačom, povojnové začlenenie Slovenska do Československej republiky a demokratickú orientáciu znovu obnoveného štátu. Vianočnú dohodu podpísali za občiansky odboj: Ján Ursíny, Jozef Lettrich a domáci pán Matej Josko; za komunistov: Karol Šmidke, Gustáv Husák a básnik Ladislav Novomeský. Na základe nej sa vytvorila aj ilegálna Slovenská národná rada a signatári dohody sa stali jej zakladajúcimi členmi. V januári 1944 sa k nim pripojili sociálny demokrat a prozaik Ivan Horváth a národohospodár Peter Zaťko.
Pamätník s reliéfom a nápisom na vchode
domu na Gajovej ulici 11 v Bratislave.
Pamätník, ktorého autorom je Ján Kulich,
odhalil v roku 1983 Gustáv Husák.
Foto: Jozef Schwarz, Emil Polák
V decembri 1944 – rok po podpísaní Vianočnej dohody – traja zakladajúci členovia SNR po čiastočnom potlačení Povstania boli odsúdení v Bratislave v neprítomnosti na dlhoročné tresty, Ján Ursíny na tridsať rokov, Jozef Lettrich na dvadsať päť a Peter Zaťko na dvadsať. Po nátlaku nemeckej strany, menovite ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa, boli v nasledujúcom súdnom pojednávaní zmenené tresty väzenia na tresty smrti a členovia senátu pôvodného súdu za nedostatočnú prísnosť internovaní v Ilave.
V decembri 1945 – dva roky po podpísaní Vianočnej dohody – zakladajúci členovia Slovenskej národnej rady obsadili kľúčové pozície v slovenskom politickom živote, len Peter Zaťko je postavený pred Národný súd a obvinený z vlastizrady. Neskôr je oslobodený.
V decembri 1948 – päť rokov po podpísaní Vianočnej dohody – po komunistickom prevrate vo februári 1948 si útekom za hranice Jozef Lettrich a Matej Josko zachraňujú holé životy, Ján Ursíny je v zmanipulovanom politickom procese odsúdený na sedem rokov, Ivan Horváth je veľvyslancom Československej republiky v Maďarsku a Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Karol Šmidke zastávajú najvyššie funkcie na Slovensku. Ich dobre informovaní spolusúdruhovia však vedia, že ich politické hviezdy nebudú už dlho žiariť a čoskoro zhasnú.
V decembri 1953 – desať rokov po podpise Vianočnej dohody – Jozef Lettrich a Matej Josko sú stále v emigrácii a nikdy už svoju rodnú zem neuvidia. Ján Ursíny je po piatich rokoch prepustený z väzenia, naopak, vo väzbe sú a na súd čakajú tzv. buržoázni nacionalisti, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Ivan Horváth. Peter Zaťko je zatiaľ na slobode, aj keď po násilnom vysťahovaní z Bratislavy v akcii B žije v malom domčeku v dvoch izbičkách s celou rodinou v Tisovci. V roku 1958 aj on bude zatknutý a o rok neskôr postavený znovu pred súd. Nečakaná smrť pravdepodobne zachránila pred represáliami Karola Šmidkeho.
Priblížme si teraz povojnové osudy ôsmich zakladajúcich členov ilegálnej Slovenskej národnej rady podrobnejšie.
Demokrati
Jozef Lettrich sa po skončení vojny stáva predsedom Slovenskej národnej rady a predsedom Demokratickej strany. Jeho strana získava vo voľbách roku 1946 62 % a Jozef Lettrich naďalej zostáva v kresle predsedu Slovenskej národnej rady. 26. februára 1948 je prinútený vzdať sa tejto funkcie, a keď Štátna bezpečnosť vydá naňho zatykač, radšej volí emigráciu a doživotný pobyt v zahraničí. Stáva sa popredným predstaviteľom slovenského demokratického exilu v USA, je členom významných spolkov a organizácií, predseda Rady slobodného Československa, neskôr vykonáva funkciu predsedu Zhromaždenia podmanených európskych národov. Zomiera 29. novembra 1968 v New Yorku.
Spolu s Jozefom Lettrichom odchádza do emigrácie aj ďalší signatár Vianočnej dohody a zakladajúci člen ilegálnej SNR Matej Josko, v čase februárového prevratu povereník financií. Ani on sa už nikdy nevráti na rodnú zem. V zahraničí pôsobil ako tajomník Rady slobodného Československa, vydával rôzne exulantské časopisy a publikácie, napr. o Masarykovi, Štefánikovi a o Milade Horákovej pri príležitosti 10. výročia jej popravy. Zomrel 11. júna 1969 vo Washingtone.
Ján Ursíny bol v čase Slovenského národného povstania predsedom Slovenskej národnej rady, potom členom jej delegácie, ktorá rokovala s Edvardom Benešom a emigrantskou londýnskou vládou. Po voľbách roku 1946 sa stal podpredsedom československej vlády. Komunistická strana Slovenska, ktorá vo voľbách získala len 30 %, prešla hneď do protiútoku.
Štátna bezpečnosť na základe falošných dôkazov obvinila vedúcich predstaviteľov Demokratickej strany, že v spojení so slovenskou ľudáckou emigráciou chceli obnoviť Slovenský štát. Ján Ursíny po zatknutí svojho tlačového tajomníka Otta Obucha v októbri 1947 podáva demisiu z funkcie podpredsedu vlády a v apríli 1948 ho odsúdili vo vykonštruovanom procese na sedem rokov. Po prepustení z väzenia pracoval ako poľnohospodársky robotník v rodnej Rakši, neskôr ako skladník Štátnych lesov v Turčianskych Tepliciach. Roku 1964 Najvyšší súd rozsudok proti nemu pre vykonštruovanosť zrušil. Ján Ursíny zomrel 8. januára 1972.
„Buržoázni nacionalisti“
Po zlikvidovaní demokratických síl po februárovom prevrate roku 1948, medzi nimi aj mnohých významných hrdinov protifašistického odboja, prišli na rad aj vysokí komunistickí povstaleckí funkcionári. Vyčítali im, že sa neuskutočnilo vyslobodenie súdruhov Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša z väzenia, aby sa mohli zapojiť ako významné autority komunistickej strany do Slovenského národného povstania, obžalovali ich z buržoázneho nacionalizmu, ako negatívum sa spomínala spolupráca s nekomunistickými buržoáznymi silami, nedostatočná revolučná rozhodnosť voči ľudáckym a reakčným silám i zrada záujmov robotníckej triedy a Sovietskeho zväzu. Podrobili ich neúprosnej kritike a Gustáva Husáka najprv odvolali z funkcie predsedu Zboru povereníkov a 6. februára 1951 ho zatkli v budove Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, v pracovni ústredného tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského. V rovnakom čase bol zatknutý aj Ladislav Novomeský. Pochybnou konštrukciou sa vytvorila skupina tzv. buržoáznych nacionalistov, v ktorej boli traja zakladajúci členovia ilegálnej Slovenskej národnej rady, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a bývalý sociálny demokrat Ivan Horváth. Toho zatkli ešte v roku 1950 v rámci akcie Monaco a pôvodne mal byť zaradený do procesu proti francúzskemu konzulovi v Bratislave. Skupinu ešte doplnili bývalý povereník vnútra Daniel Okáli a interbrigadista Ladislav Holdoš.
Všetkých zakrátko zlomili brutálnymi výsluchmi, okrem Gustáva Husáka. Ten jediný mučenie vydržal. Po počiatočných priznaniach sa spamätal, na druhý deň po výsluchu odvolal všetko, čo z neho vytĺkli. Samozrejme, takéto brutálnosti sa nevzťahovali len na neho a na vysokých komunistických funkcionárov, ale v podstate na všetky obete politických procesov päťdesiatych rokov. Husák neskôr na výsluchy spomínal:
„Tri dni a tri noci neustále stáť na nohách, raz v mraze, raz v horúčave, pod fantastickým nátlakom troch sviežich ľudí, pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku – tak mi vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrzli, srdce vynechávalo, záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý raz v živote som videl, ako vzorce koberca ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stene. Jazykom som nevedel ohýbať, sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestal fungovať rozum, vôľa sa strácala. Naraz tá jediná živočíšna túžba: na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť.“
Proces sa napokon uskutočnil v apríli 1954. Najľahšiu prácu mali vyšetrovatelia a sudcovia s Lacom Novomeským, ktorý pred súdom vypovedal takto:
„Moja nepriateľská činnosť proti ČSR a jej pracujúcemu ľudu má pôvod v buržoáznom nacionalizme. Ideologické korene tohto buržoázneho nacionalizmu siahajú do rokov 1924 – 25, keď pod vedením Vlada Clementisa i za mojej účasti začal vychádzať časopis DAV. Činnosť buržoázne nacionalistickej skupiny DAV-u bola škodlivá najmä preto, lebo tento cudzou, nepriateľskou ideológiou ovplyvňoval najmä tú časť mladej slovenskej inteligencie, ktorá v podmienkach buržoázno-demokratickej republiky hľadala cesty k robotníckej triede a socialistickému hnutiu. Naša činnosť bola naďalej škodlivá preto, lebo sme nacionálne záujmy nadraďovali nad triedne, internacionálne záujmy proletariátu, a potom tiež preto, lebo sme záujmy Slovenska vyzdvihovali nad záujmy ostatných častí republiky, čím sme jednotu záujmov čs. proletariátu zastierali. Toto nepriateľské stanovisko priviedlo buržoázno–nacionalistickú skupinu DAV neraz do jednotného frontu s ľudáckym autonomizmom a separatizmom.“
Zlomili aj ďalšieho obžalovaného, spisovateľa Ivana Horvátha. Kto neprežil brutálne metódy ŠtB, nemá dnes právo znevažovať obvinených za ich nacvičené odpovede. Niektorí historici upozorňujú na zaujímavú skutočnosť. Kým vyšetrovatelia Ústredne štátnej bezpečnosti za Slovenského štátu brutálnymi metódami sa snažili dopátrať k pravdivým informáciám o ilegálnej protifašistickej činnosti, komunistickej Štátnej bezpečnosti nešlo o zistenie skutočnosti, cieľom bolo vytĺcť za každú cenu z podozrivých priznanie, ktoré vykonštruovali nadriadené stranícke a bezpečnostné orgány. Z výpovede Ivana Horvátha:
„V prípravách Slovenského národného povstania sa táto dohoda prejavila tým, že sme vydali i v Národnej rade, i v ďalších revolučných orgánoch význačné funkcie predstaviteľom reakcie, a takto sme umožnili, aby sa do kľúčových politických i vojenských pozícií dostali títo ľudia, ktorí i predtým boli známi svojím nepriateľským postojom k pracujúcemu ľudu, a teda i Sovietskemu zväzu, takto sme sabotovali už na začiatku Slovenské národné povstanie. Konkrétne napríklad na jednej z ďalších schôdzok sme jednali o vytvorení vojenského vedenia pre Povstanie, tam sme sa dohodli na návrh Husáka a Ursínyho, že vedením má byť poverený Golian, ktorý bol na toto miesto presadzovaný Edvardom Benešom.“
Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský
Ani počas súdneho procesu to nemali s Husákom ľahké. Ako právnik odmietol obhajcu a obhajoval sa sám, vystupoval suverénne, na otázky neodpovedal pokorne, dokonca s predsedom senátu polemizoval. V súdnych spisoch sa počas Husákovej rehabilitácie našiel lístok, ktorý poslal vtedajší predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj, skrytý za plentou ako Stalin počas moskovských procesov v tridsiatych rokoch, predsedovi senátu Jurajovi Uhrínovi. „Drž nakrátko tú sviňu!“
Napokon odzneli drakonické rozsudky. Historici sa zhodujú, že len nezlomnosť Gustáva Husáka, ktorý všetky obvinenia aj napriek predbežnému priznaniu poprel, zachránila obvinených pred absolútnymi trestami. Gustáv Husák bol odsúdený na doživotie, Ivan Horváth na dvadsať dva rokov, Ladislav Novomeský na desať. Ďalší obžalovaní: Daniel Okáli dostal osemnásť rokov a Ladislav Holdoš trinásť rokov.
Ďalšie osudy zakladajúcich členov ilegálnej SNR odsúdených v procese proti buržoáznym nacionalistom sú známe. Ako prvého prepustili pred Vianocami v roku 1955 Ladislava Novomeského. Šesť rokov žil v Prahe, pracoval v Památníku národního písemníctví a mal zakázaný pobyt na Slovensku. V roku 1963 ho občiansky a stranícky rehabilitovali, začal vydávať nové zbierky poézie, dostal titul národného umelca. V roku 1968 sa stáva predsedom Matice slovenskej a ako člen ÚV KSS a ÚV KSČ dosahuje vrchol politického rebríčka. Patrí medzi žijúcich klasikov slovenskej literatúry. Zomiera po ťažkej chorobe 4. septembra 1976.
Ivan Horváth sa vo väzení správal mimoriadne statočne a získal si svojím vystupovaním autoritu. V júli 1955 podporil niekoľkodenný štrajk väzňov a protestnú hladovku. V decembri roku 1959 pre zlý zdravotný stav dostal individuálnu milosť a 6. januára 1960 ho po deviatich rokoch väzenia prepustili. Za osem mesiacov, 5. septembra 1960, na následky útrap umrel. Roku 1963 bol občiansky i politicky rehabilitovaný.
Na rozdiel od neho Gustáv Husák to vo väzení, rovnako ako aj iní vysokí komunistickí funkcionári, nemal ľahké. Podľa svedectiev správal sa k spoluväzňom odmerane, tvrdil, že skutočným politickým väzňom je on, kým ostatní sú zločinci, vlastizradcovia a kriminálnici. Husáka viackrát spoluväzni v Leopoldove zmlátili a vybili mu niekoľko zubov. O podmienkach vo väzení Gustáv Husák v roku 1968 písal na stránkach českého časopisu Kultúrní tvorba. Aj tento článok potvrdzoval názory väznených vysokých komunistických funkcionárov – my sme boli väznení nevinne, ale tí druhí tam boli oprávnene! Žiadna sebareflexia, žiadne vedomie si zodpovednosti za väznenie desaťtisícov nevinných ľudí s iným politickým názorom.
„Boli sme hodení napospas politickým sfanatizovaným, skutočným nepriateľom strany a štátu, ktorí tvorili väčšinu osadenstva väzníc a svoju nenávisť k režimu a komunizmu si vybíjali na nás, čo sme sa i naďalej hlásili k svojmu komunistickému presvedčeniu. Dni a noci prežívať v takomto prostredí, plnom zloby a nenávisti ku komunizmu a komunistom, pri vlastných starostiach a depresiách, mimoriadne sťažovalo aj tak dosť ťažké roky väznenia. Reakční väzni sa vysmievali, ponižovali. Ochrany ani pomoci nebolo. Boli sme štvancami, páriami aj medzi väzňami. Väzenské orgány sa správali neutrálne: väzeň ako väzeň. A tak reakcionári mali voľné pole pôsobnosti na provokácie a násilnosti.“
Gustáva Husáka prepúšťajú z väzenia na amnestiu roku 1960. Najprv pracuje ako robotník, neskôr sa stáva vedeckým pracovníkom Slovenskej akadémie vied. Píše knihu Svedectvo o SNP, ktorá znamená istý posun v chápaní tejto dejinnej udalosti. Priznáva zásluhy aj armáde, aj nekomunistickému odboju, ale zároveň zveličuje úlohu piateho ilegálneho ústredného vedenia Komunistickej strany Slovenska a svoje osobné zásluhy. Tvrdo bojuje za svoju rehabilitáciu a pre neprosnú kritiku Antonína Novotného a predchádzajúceho vývoja spoločnosti sa stáva mimoriadne populárnou politickou osobnosťou. V roku 1968 získava post podpredsedu československej vlády. Po okupácii Československa ho zvolia za prvého tajomníka najprv ÚV KSS a v apríli 1969 za prvého tajomníka ÚV KSČ. Postupne stráca popularitu a stáva sa z neho symbol normalizácie. Vrchol kariéry dosiahol v roku 1975, keď sa stal prezidentom Československej socialistickej republiky a v tejto najvyššej štátnej funkcii pôsobí až do 10. decembra 1989, keď je prinútený pod tlakom novembrových udalostí rezignovať. Roku 1991 zomrel.
Peter Zaťko
Peter Zaťko podpísal Vianočnú dohodu dodatočne, v januári 1944, a stal sa členom SNR. Ilegálne pripravoval hospodárske zabezpečenie Povstania, keď na stredné Slovensko presúval veľké množstvo potravín a priemyselných výrobkov. Po vypuknutí SNP prišiel do Banskej Bystrice, kde sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Ešte pred skončením vojny bol od februára do apríla spolu s Jánom Púllom povereníkom SNR pre priemysel, živnosti a zásobovania. Koniec vojny mu však nepriniesol pokojný život. Ako bývalý poslanec Snemu Slovenskej republiky bol obvinený zo zločinu domácej zrady, ale Národný súd ho roku 1946 spod obžaloby oslobodil. Ale to najhoršie ho iba čakalo.
Peter Zaťko sa musel s rodinou v roku 1952 v rámci akcie B vysťahovať do Tisovca, kde najskôr pracoval ako robotník vo vápenke. Zhodou okolností býval v dome sestry Vladimíra Clementisa. V roku 1954 sa mu podarilo získať miesto v Liptovskom Hrádku a zamestnať sa ako úradník. Zatkli ho 7. júla 1958 a o osem mesiacov, v marci 1959, stál spolu s významnými povstaleckými dôstojníkmi a protifašistickými bojovníkmi pred súdom. Rozsudky boli mimoriadne kruté: Peter Zaťko 3 roky, Imrich Karvaš 17 rokov, povstaleckí velitelia: generál Jozef Marko 14 rokov, generál Vojtech Kováč 12 rokov, plukovník Ján Malár 9 rokov, účastníci zahraničného odboja major Anton Petrák 5 rokov, major Zdeněk Gold a štábny kapitán Čechura 4 roky. V procese boli ďalej odsúdení: Dr. Sinay 10 rokov, jeho manželka 3 roky, Koromzay 6 rokov, Sirotka 2,5 roka a Zipser na 2 roky. Trinásti odsúdení, ktorí sa ani poriadne navzájom nepoznali, dostali v čase údajného odmäku tri roky po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu tresty v celkovej výške 90 rokov.
Petra Zaťka väznili v Ilave a na slobodu sa dostal na základe amnestie v máji 1960. On, ktorý rozhodoval o vysokých finančných prostriedkoch, musel živoriť zo skromného invalidného dôchodku. Keď jeho syn, ktorý dlho nemohol študovať na vysokej škole, dostal ako robotník byt v Bratislave na Riazanskej ulici, presťahoval sa k nemu. V roku 1968 bol rehabilitovaný. Zomrel 10. januára 1978.
***
Povojnové osudy účastníkov Povstania, bojovníkov, politikov, ale aj ilegálnych pracovníkov by si zaslúžili zvýšenú pozornosť historikov. Boli totiž tragické a rovnako dramatické ako v čase bojov v slovenských horách. Niektorí členovia Zboru povereníkov počas Slovenského národného povstania skončili po komunistickom prevrate roku 1948 vo väzení: Karol Markovič, Fedor Thurzo, Anton Rašla, Ján Ševčík a Jozef Juraj Styk, pred represáliami sa emigráciou zachránili Mikuláš Ferjenčík a Pavol Blaho. Niektorí ďalší ako Ivan Štefánik a Ivan Pietor prežívali v nemilosti režimu. Drvivá väčšina dôstojníckeho zboru povstaleckej armády skončila v temných symboloch komunistického teroru v Leopoldove, Jáchymove, v Bytízi, vo Valdiciach, v Boroch. Generál Vojtech Danielovič a plukovník Alexander Korda väzenie neprežili. Partizánski velitelia Viliam Žingor, Josef Trojan a ilegálny pracovník, neskôr partizán Vladimír Velecký skončili na popravisku.
Takto sa vlasť „odvďačila“ tým, ktorí bojovali za jej slobodu!!!
(Príspevok, ktorý redakcii poskytol autor, vyšiel v Literárnom týždenníku 7 – 8/2017)
