Albert Marenčin s manželkou. Foto: Peter Lajčák
Prečo ste chceli budovať socializmus? opýtal sa redaktor prílohy denníka Pravda Alberta Marenčina. „Lebo som socialista,“ odpovedal. Albert Marenčin študoval právo, filozofiu, medicínu a francúzštinu. Od októbra 1945 navštevoval Sorbonnu a filmovú školu IDEC v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pôsobil ako dramaturg, scenárista a vedúci 1. tvorivej skupiny Slovenskej filmovej tvorby. Po okupácii Československa a politických previerkach ho vyhodili z práce vo filme, vyškrtli zo Zväzu slovenských spisovateľov. S manželkou vychoval dvoch synov. Dnes žije a tvorí v Bratislave. Pozvali sme ho spolu so sociologičkou Zuzanou Kusou a podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky Miroslavom Čížom do Klubu Nového slova, aby sme spolu premýšľali nad hodnotami bratstva, rovnosti a slobody. Pán Marenčin v Klube povedal, že sa radšej vyjadruje písomne. Využili sme teda príležitosť a položili mu ešte niekoľko otázok navyše.
* * *
Ste všestranný umelec, ale najdlhšie ste sa venovali filmu. A pre mnohých možno prekvapujúco hodnotíte šesťdesiate roky vo filme takto: „Prakticky celý československý film žil vtedy s myšlienkou angažovaného umenia, so snahou pomôcť budovať socializmus. A slabí majstri sa za toto heslo nedostali.“ Pripomeňme, že na Kolibe vznikli vtedy erbové diela slovenského filmu – nakrúcali Juraj Jakubisko (Kristove roky, Siroty, vtáčkovia a blázni), Štefan Uher (Slnko v sieti), Elo Havetta (Ľalie poľné), Barabáš…
– Myslím si, že umenie je svojou podstatou angažované. Niet tvorcu, ktorý by sa neusiloval svojou tvorbou niečo dokázať (hoci len sám sebe), obhájiť (hoci len pred vlastnými pochybnosťami) či vyvrátiť alebo demonštrovať nie svoju remeselnú zručnosť, ale svoje názory, myšlienky, svoje cítenie, jednoducho prezentovať svoju ľudskú totalitu. To isté platilo aj o slovenskom filme od jeho vzniku, nielen v šesťdesiatych rokoch – ibaže každý tvorca si angažovanosť vysvetľoval a aplikoval po svojom, podľa svojich schopností, svojho presvedčenia, talentu – čo bolo najčastejšie v rozpore s oficiálnym výkladom angažovanosti a s režimovými požiadavkami plynúcimi z tohto výkladu. A vždy to záviselo od charakteru a inteligencie oboch – tých, čo požiadavky formulovali a presadzovali, a tých, čo sa ich tak i onak pokúšali plniť alebo obísť. Trvalou požiadavkou bola, samozrejme, pomoc pri budovaní socializmu – lenže za celých dvadsaťpäť rokov môjho pôsobenia vo filme som nestretol dvoch, čo by túto požiadavku boli rovnako chápali, interpretovali, presadzovali a realizovali. „Zhora“ to boli smernice, nezriedka diktát, administratívny dozor nad plnením nadiktovaných úloh a následne ich hodnotenie, kritizovanie, pochvaly, odmeny atď. a „zdola“ spravidla úsilie o diskusiu, dohodu, čestný kompromis bez zjavných ústupkov, ale aj hľadanie úniku k bezrizikovým témam. A na opačnom póle úsilie vyhovieť vrchnosti, zachádzajúca nezriedka až do servilnosti. Aj tu však – „hore“ aj „dole“ – rozhodujúcu úlohu zohrával povestný „ľudský faktor“, čiže inteligencia, charakter, odvaha, zbabelosť… Ľahko uhádnuť, čo stálo pri kolíske spomínaných „erbových“ diel. Pravda, popri nich, zo zotrvačnosti, pokračovala výroba konfekčných filmov podľa zabehaných vzorov a na požadované témy, ktoré, pravdaže, mali návštevnosť vyššiu ako tie „erbové“…
Nadriadeným ste argumentovali, že pestovaním vnútornej slobody, láskou vo filmoch pomôžete socializmu viac, ako keď budete hovoriť o lopate a fabrike. Rozumeli vám? Myslím si, že mladí neuveria. Na druhej strane je fakt, že tie filmy vznikli, premietali sa. Ako to vtedy prebiehalo?
– Každoročné hodnotiace aktívy, konferencie, festivalové aj študijné premietania a nadväzné diskusie sprevádzali slovenskú filmovú tvorbu od prvého nakrúteného filmu a prebiehali bez zjavného obmedzovania či cenzúry, zato vždy s citeľnou dávkou autocenzúry, čiže opatrnosti, často aj zbabelosti a s veľkou prevahou kritických hlasov, pričom tvoriví pracovníci neboli kritizovaní, ale postupne čoraz viac kritizujúci. Ich kritika sa v šesťdesiatych rokoch stala významnou súčasťou toho celoštátneho ozdravného prúdu, ktorý nadobúdal čoraz väčšiu váhu a čoraz výraznejšie zasahoval do politického diania, vyvolávajúc procesy, ktoré vyústili do povestnej „pražskej jari“. Aj na Kolibe prišlo k personálnym zmenám, riaditeľom filmovej tvorby sa stal Ctibor Štítnický a ja vedúcim I. výrobnej skupiny, s rozsiahlymi právomocami. Tie mi umožnili nielen slobodnú voľbu tém, ale aj spolupracovníkov, dokonca aj voľbu vlastného poradného a schvaľovacieho orgánu: vďaka tomu som mohlo pozvať na Kolibu k tvorbe celovečerných hraných filmov režisérov najmladšej generácie, ktorí dovtedy márne čakali na príležitosť, pretože na tvorbu plánovaného počtu filmov stačili tí starší, konzervatívci, ktorí si nijaké zmeny nepriali a zubami nechtami sa im bránili. Tie sa však nezadržateľne valili a zasiahli nielen Kolibu, ale aj vyššie miesta, takže aj naši politickí rezortní nadriadení zo strachu o svoje postavenie stávali sa ochotnými nielen počúvať naše kritické hlasy, ale s nami aj „konštruktívne“ diskutovať, pripúšťať kompromisy a robiť ústupky.
Do akej miery to však malo skutočný efekt? Neboli to azda stále rovnakí aparátčici?
– Povedal by som, že nielen my, ale asi aj oni zmúdreli: napríklad hotové filmy sa pred pustením do kín museli „prefiltrovať“ cez dva-tri schvaľovacie orgány. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa však čoraz častejšie ten či onen filter vypustil a keď sme nepochodili u generálneho tajomníka KSS Karola Bacílka, obrátili sme sa na vedúceho ideologického oddelenia, ktorý mal povesť liberála a otvorenej hlavy. A ten ako najvyššia autorita v oblasti umenia sa nebál schváliť aj to, čo jeho šéf zamietol: tak sa napríklad dostal do kín film Slnko v sieti. Dnes to znie neuveriteľne, ale tým osvieteným liberálom bol Vasil Biľak. Ten istý, ktorý sa o pár rokov neskôr stal jedným z vedúcich normalizátorov.
Mladí majú radi jasno: toto je čierne, toto je biele. Vy ste skúsený človek, zažili ste obdobie prvorepublikového kapitalizmu, vojnu, päťdesiate i šesťdesiate roky, sivú normalizáciu i víťaznú nežnú. Čo je podľa vás v dnešnom svete dobré a čo zlé pre perspektívy ľudstva? A zdá sa to iba mne, že medzi tými, čo vplývajú na verejnú mienku, je dnes opäť viac „uvedomelých“ ako veci znalých?
– Nerád by som svojimi odpoveďami vyvolával zdanie, že sa cítim byť odborníkom na všetko, futurológom, prognostikom, výskumníkom a znalcom verejnej mienky. Takých je dnes viac ako dosť, no ja sa medzi nich nerátam. Iba si myslím, že je v ľudskej prirodzenosti a dokonca patrí k človečenským povinnostiam myslieť nielen na svoje brucho, ale aj na okolitý svet a usilovať sa dovidieť ďalej ako na konček svojho nosa – na budúcnosť i zadné kolieska. Pre perspektívy ľudstva je dobré to, čo aj pre každého jednotlivca: menej egoizmu (individuálneho aj kolektívneho), menej obezity telesnej i duševnej a duchovnej, menej servilnosti a chytráčenia voči moci a viac statočnosti, empatie a pochopenia pre tých ostatných. Možno budú čitatelia moje slová považovať za floskuly a banality… Ale čo iné môžem povedať, keď som si vedomý, že žijem vo svete ovládanom manipulátormi a že mám minimálny podiel nielen na jeho riadení, ale aj na usporiadaní vlastného života? Súčasné civilizačné trendy, rastúca koncentrácia moci a dvojnásobne rastúca bieda, nehovoriac o globalizácii, ktorá sa valí svetom ako parný valec – a ja nie som z tých, čo by pred ním utekal alebo sa naň driapal a chcel sa na ňom zviezť…
Vo vašom profesionálnom živote boli politické čistky po okupácii zlomom. Stratili ste filmárske zamestnanie, nemohli ste publikovať, skrátka, reálnosocialistická moc vás vygumovala. Postihlo to vtedy tisíce ľudí. V Čechách a osobitne v Prahe bol tlak silnejší, a možno práve preto sa aj sformovala opozícia voči režimu. Jadrom tohto zoskupenia boli umelci: Václav Havel, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout… Ako to bolo na Slovensku? V Bratislave? Stretávali ste sa? Ako sa správali vaši bývalí kolegovia umelci?
– Je všeobecne známe, že normalizácia prebiehala na Slovensku celkom inak ako v Čechách: oproti tisíckam postihnutých Čechov dali by sa tí naši porátať na prstoch, ak nepočítam tých, ktorí boli ohľaduplne preložení do závetria. Bol som jeden z tých, ktorých podľa vtedajšieho žargónu „zmiešali s hovnom“ – bol som jednoducho vygumovaný, vylúčený z jedného spoločenstva. No o to vrúcnejšie prijatý v druhom. Ak som trpel, tak nie pre svoju „zmarenú kariéru“, nie tým, že som stratil prácu, ktorú som mal rád, že som nesmel publikovať, ale obavami o osud svojej rodiny a najmä mojich synov… No, prežili sme to, a dnes spomínam na túto etapu svojho života bez trpkosti, skôr s istým pocitom uspokojenia, ako na skúšku, v ktorej som obstál s čistými rukami a čistým svedomím, mysliac pritom najmä na prejavy solidarity a priateľstva, ktoré ma po celý čas sprevádzali. Myslím si, že takto spomína na tie roky väčšina postihnutých, najmä moji českí priatelia, „vygumovaní“ podobne ako ja. Boli sme v opozícii voči novému režimu už tým, že nás jeho stúpenci, normalizátori, sčasti aj naši bývalí kolegovia spomedzi seba vylúčili, no predovšetkým, že sme odmietli akúkoľvek sebakritiku a kolaboráciu a neuchádzali sme sa o ich priazeň. Nevystupovali sme síce tak demonštratívne ako napríklad chartisti, no vydávali sme samizdaty a publikovali sme v zahraničí rovnako ako oni. Aj stretávali sme sa a viedli diskusie ako oni, i keď nie na Hrádečku, ale v skromnejších podmienkach – u Dominika Tatarku alebo u Almy Munzovej, na pracovných stretnutiach surrealistickej skupiny u Vráťu Efferbergera alebo u Švankmajerovcov, u Adolfa Kroupu v Brne, v žilinskom ateliéri Karola Barona alebo neskôr v Hodruši, kde sme pripravovali samizdatové vydania svojich kníh a skupinových zborníkov. No nepohrdli sme ani kaviarňami, ja najmä tou jednou, na rohu Hviezdoslavovho námestia, kde som sa občas stretával s Jánom Budajom a jeho „partiou“… So svojimi bývalými filmovým kolegami som, pravda, stratil kontakt, no nevyhýbal som sa im, skôr sa oni vyhýbali mne. Dokonca dvaja-traja na mňa nevraživo gánili, akoby mi nevedeli odpustiť, že si kvôli mne pošpinili ruky a stali sa naničhodníkmi.
Traduje sa, že keď vznikla Charta 77 a v Prahe ju konšpiračne doručovali vybraným ľuďom na podpis, Juraj Špitzer text vraj rovno odniesol na bratislavské úvé (tvrdí to Hana Ponická). Boli na Slovensku, v Bratislave ľudia otvorene proti vtedajšiemu režimu? Alebo proti čomu vlastne?
– Ja som na Slovensku poznal iba štyroch signatárov Charty 77: Dominika Tatarku, Hanu Ponickú, Milana Šimečku a Miroslava Kusého. To zhruba zodpovedalo malému počtu „postihnutých“, no vonkoncom nie počtu „opozičníkov“, tých bolo mnohonásobne viac, ale tak ako v Čechách, aj na Slovensku najmä medzi mládežou a časťou inteligencie (krúžok okolo Šimečku, Čarnogurského a Mikloška, početná skupina Dubčekových stúpencov). No ako sa z opozičníkov stávali disidenti a z disidentov „chartisti“, nie je mi dodnes jasné: viem, že Tatarka podpísal Chartu na jednom zo svojich výletov v Prahe – a predpokladám, že podobne aj Šimečka a Kusý, možno aj Ponická, ktorá sa už dávnejšie predtým preslávila svojím článkom v parížskom denníku Le Monde, kde odhalila inkvizičné praktiky normalizátorov medzi spisovateľmi. Mne Chartu na podpísanie nikto neponúkol, no aj keby sa to bolo stalo, akiste by som ju nebol podpísal, keďže ako dubčekovec som sympatizoval so socialistickou opozíciou vedenou Jiřím Pelikánom (zrejme za podpory talianskych socialistov), a Charta sa mi zdala aj napriek niekoľkým komunistickým signatárom príliš pravičiarska, zameraná na prevzatie moci a na vedúcu úlohu pravice v budúcom štátnom usporiadaní. Napokon, ani Tatarka nebol bezvýhradným stúpencom Charty, aj keď ju podpísal. A tým menej Špitzer, tretí z nášho trojlístka, čo figurujeme ako trojica v Tatarkovej poviedke Sám proti noci – a možno práve preto sa o ňom rozniesla klebeta, akoby bol Chartu, dodanú mu na podpis, zaniesol rovno na Ústredný výbor KSS, čo je podľa mňa nezmysel.
Ako fungoval slovenský disent? V Prahe sa po okupácii našli v jednom polome vylúčení komunisti Pavel Kohout či Jiří Ruml alebo Ludvík Vaculík a Zdeněk Mlynář – s dôslednými odporcami komunizmu od roku 1948 profesorom Patočkom či Václavom Havlom alebo exilovým Pavlom Tigridom. Bratislava žila ako? Známi sú bývalí komunisti Milan Šimečka a Miroslav Kusý, ktorí sa po okupácii a vylúčení stali ostrými kritikmi režimu, známy je katolícky disent Jána Čarnogurského a Františka Miklošku. Stretávali ste sa na nejakej spoločnej platforme?
– Ako fungoval slovenský disent? Samozrejme opozične, no z rôznych, často protichodných pozícií: liberáli ho chápali antikomunisticky, ba aj protirusky, katolíci národno-demokraticko-kresťansky, usilujúc sa podobne ako chartisti zjednotiť národ so zreteľom na budúce prevzatie moci. Dubčekovci v duchu socializmu s ľudskou tvárou, riadiac sa myšlienkou, že niet socializmu bez demokracie ani demokracie bez socializmu. Tí mi boli najbližší, hlásil som sa k nim, aj keď som s nimi nemal nijaké konšpiračné kontakty. Stýkal som sa takmer výlučne so svojimi starými priateľmi, Tatarkom a Špitzerom, a to napriek tomu (a či vďaka tomu), že sme mali rozdielne názory, takže sme mali vždy o čom diskutovať, čo spochybňovať a v čom sa utvrdzovať. Tatarka a Špitzer dospeli k svojim postojom veľmi kľukatými cestami, takže ich nechápali ako neochvejné dogmy, ani ako istoty, ale ako súhrn skúseností a poznatkov, získaných za cenu bolestných pádov a omylov na ceste, ktorú si zvolili z presvedčenia, ale aj z blbosti (čo si s trpkosťou priznávali). Ale pre mňa bola názorovou platformou, ak môžem použiť tento výraz, surrealistická skupina, kde sme sa svoje názory (opozičné zo zásady, proti každej moci) pokúšali nielen definovať v pomere k normalizácii, ale v ich duchu aj tvoriť, aplikovať na svoju básnickú a výtvarnú tvorbu. Na „platforme“ surrealistickej skupiny vznikali individuálne aj kolektívne diela, vedecké, básnické aj výtvarné, publikované vo forme samizdatových zbierok alebo prezentované na ateliérových výstavách. Za seba môžem povedať, že tieto práce tvoria podstatnú časť toho, čo som odvtedy vydal knižne a predstavil na výstavách.
Koľko slobody zažíva človek, ktorý necíti rovnosť, koľko rovnosti má, keď je neslobodný, a koľko bratstva v sebe nájde, keď je slobodný, ale necíti sa byť rovným?
– Táto trojotázka pripomína matematickú trojčlenku alebo známu hádanku o vlkovi, koze a kapuste, ktoré treba previesť po lávke tak, aby vlk nezožral kozu, koza kapustu… Triádu revolučných postulátov slobody, rovnosti a bratstva možno totiž chápať nielen ako tri súzvučné, kompatibilné hodnoty, ale aj ako mnohoznačné veličiny, ktoré musí človek zladiť a usporiadať tak, aby nevyvolávali rozpory, ale boli zdrojmi spoločenského blaha. Zdá sa, že táto úloha je dnes, vyše dvesto rokov po francúzskej revolúcii, aktuálnejšia a naliehavejšia, ako bola v čase dobytia Bastily: ako zabrániť, aby idea rovnosti neobmedzovala slobodu jedinca, aby jedinec v mene slobody nenarúšal požiadavku rovnosti a bratstva, aby sa idea bratstva nezvrhla do podoby zbrataných záujmových skupín a skupiniek, brániacich každá to svoje…
A ako podľa vás súvisia hodnoty slobody, rovnosti a bratstva s pocitom prežívania ľudského šťastia?
– „Šťastie je v Európe novým pojmom,“ povedal pred necelými dvesto rokmi Stendhal, majúc na mysli životný pocit generácie, pred ktorou sa v tých rokoch vo Francúzsku otváral svet s porevolučnými vymoženosťami. Dnes sa tento pojem považuje skôr za starý, ba zastaraný a devalvovaný. Ešte tak vyhrať milión alebo kúpiť za symbolickú korunu fabriku a za milióny ju predať, nepoviem, ale čo je to vlastne šťastie v labilnom svete bez existenčných istôt, ovládanom skepsou, atómovou hrozbou a strachom o budúcnosť… Za svoj život som pochopil: nemôže byť jedinec šťastný medzi nešťastnými, ani slobodný medzi neslobodnými. A city aj pocity zohrávajú pritom oveľa väčšiu úlohu ako rozum. Empatia, náklonnosť, sympatie a pocity spolupatričnosti zavážia viac ako racionálny a logický argument. Ani myšlienku „socializmu s ľudskou tvárou“ neumlčali logické argumenty ekonómov a politológov, ale tanky. Aj to len na čas…
Vyznali ste sa, že ste socialista, idem vás trochu provokovať: český novinár Karel Hvížďala v knihe-rozhovore Dálkový výslech s Václavom Havlom v roku 1985 – 86 sa vtedajšieho disidenta pýta: Vám sa nezdá, že by sme sa mali po tom všetkom, čo sa stalo, tých sociálnych bludov o socializme a rovnosti už raz zbaviť?
– Hvížďala nebol sám, ani jediný, čo nazval socializmus a rovnosť bludmi: takéto epitetá sprevádzali socializmus od prvých pokusov realizovať túto myšlienku v praxi. Je celkom prirodzené, že takto „vedecky“ zdôvodňovali svoj odpor k socializmu najmä tí, čo sa ním cítili ohrození. Nehovoriac o tých, ktorí aj dnes stotožňujú socializmus s pokleskami, charakterovými chybami a nedostatkami jeho vodcov.
Zostaňme ešte pri Václavovi Havlovi. Istý čas sa vydával za socialistu, ale – ako sám hovorí – socializmus bol pre neho skôr kategóriou ľudskou, mravnou, pocitovou. Citujem: „Boli proste časy, keď sa za socialistu vydával každý, kto bol na strane utláčaných a ponížených, nie na strane pánov, kto bol odporcom nezaslúžených výsad, zdedených privilégií, vysávania bezmocných, sociálnych nespravodlivostí a nemravných priehrad ponižujúcich človeka, odsúdeného k služobnému postaveniu.“ Václav Havel dodáva, že takým pocitovým, mravným socialistom teda bol a je ním dodnes, len s tým rozdielom, že svoj postoj už týmto slovom neoznačuje. (Dodnes v tomto prípade znamená roky 1985 – 86.) Vy ste sa v nedávnom rozhovore pre Kumšt (Pravda 9. septembra 2006) k socializmu otvorene prihlásili teraz. „Po tom všetkom“ – vyhŕkol by nejaký novodobý inkvizítor…
– Aj mňa socializmus zaujal a získal si ma ako kategória ľudská, pocitová, mravná. Iba na rozdiel od Havla ho takto chápem aj po tom, čo som si ho previedol do roviny racionálnej a politickej. Chápem ho totiž ako ľudské dielo inšpirované ideou, ktorú aj on vyznáva a ktorú si podľa mňa každý národ realizuje podľa svojho obrazu a svojich možností. Zatiaľ čo Havel ho chápe predovšetkým ako ekonomicko-politický systém, ktorý túto ideu svojimi mocenskými prostriedkami zdeformoval, mumifikoval tak, že je nereformovateľný, takže aj jeho dubčekovský variant „s ľudskou tvárou“ prirodzene odmieta ako naivnú masku… Viem, že svojimi názormi môžem niekoho provokovať, ale nad tým si nelámem hlavu. Spomínam si, ako krátko po „zamatovom“ prevrate mi redaktor českých Literárnych novín, do ktorých som vtedy dosť pravidelne prispieval, dobromyseľne poradil, aby som slovo „socializmus“ v pozitívnych súvislostiach radšej nespomínal, lebo v Čechách to znie ako provokácia alebo nadávka. Myslím si však, že také pojmy ako socializmus, ale aj rovnosť a solidarita treba rehabilitovať, očistiť od nánosov. A pripomenúť, že tí, čo sa k týmto myšlienkam hlásia, nikdy neboli stúpencami teroru, ani obhajcami koncentračných táborov, antisemitizmu, rasizmu či fašizmu, ale boli prvými a často aj jedinými, čo tieto deviácie odhaľovali a dodnes proti nim bojujú. Myslím si, že to treba znova a znova pripomínať, lebo zdá sa, že pamäť národa, najmä tá inštitucionalizovaná, je príliš krátka. Siaha nanajvýš po zväzky ŠtB a sviečkovú manifestáciu, ktorá sa vydáva div že nie za počiatok našich novodobých dejín. A čo bolo predtým? Dvadsaťročné normalizačné temno a ešte predtým nič – ani fašizmus, ani vojna, ani národné povstanie? Len Tiso, ktorý čnie na tejto púšti ako maják?
Predpokladali ste taký mohutný návrat k individualizmu a odmietaniu solidarity, aké dnes zažívame na Slovensku? Akú šancu majú hodnoty rovnosti, bratstva, slobody, keď najmä mladí mienkotvorní ľudia sa až desia slova socializmus?
– Rozhodne nie, najmä nie v takých podobách, s akými sa stretávame. Bol som zrejme príliš naivný, keď som si myslel, že po páde „totality“ bude pokračovať násilne pretrhnutý demokratizačný proces. Mýlil som sa. Nielenže sa vývin zvrtol iným smerom, ale aj to, čo eufemisticky nazývate individualizmom, sa dnes v každodennej praxi prejavu ináč, ako by som bol čakal: predovšetkým ako egocentrizmus, bezohľadnosť, chamtivosť, široké lakte, surovosť, čo má zhubný vplyv nielen na fungovanie spoločnosti, ale i na život každého jednotlivca – keďže každý je nielen obeťou týchto deviácií, ale postupne sa stáva aj ich nositeľom a šíriteľom. Takže nákaza potom postihuje nielen tých slabých, čo jej podľahnú, ale aj tých mocných, čo sa jej prispôsobia. A čo je najhoršie, to, čo sa nám dnes ešte javí ako deviácia, začína sa považovať div že nie za pozitívnu črtu jednej spoločenskej vrstvy (verím, že nie celej nastupujúcej generácie). Za dôkaz jej životaschopnosti, zdravej dravosti, nebojácnosti, bojovnosti a odvahy, čiže za vlastnosti, bez ktorých sa vraj jedinec v dnešnom svete nemôže uplatniť, ba dokonca ani existovať. Myslím si, že v tomto kontexte slávna revolučná triáda znie mnohým ako fráza, ktorá ani nestojí za reč.
Na rozdiel od povojnových rokov, keď intelektuálna časť spoločnosti sa identifikovala s ľavicou, je dnes situácia úplne opačná. Hlásiť sa k ľavici znamená až akúsi úchylku. Mnohí bývalí členovia komunistickej strany, (neraz jej funkcionári), vplynuli do novému mainstreamu. Mienkotvorné médiá sú jednofarebné, iba na pohľad názorovo pluralitné. Čo si myslíte, prečo humanisticky založení ľudia zo súčasnej slovenskej duchovnej elity primkli sa k pravici? Opustili svoj ľud, alebo ľud do ich výšky nedorástol?
– Myslím si, že „humanisticky založení ľudia“ bývajú často sentimentálni a naivní, takže ľahko podľahnú ilúziám a naletia politikárskym šarlatánom, a to bez ohľadu na to, či ich zaraďujeme medzi duchovnú elitu, alebo sami sa k nej hlásia. No ak sa dnes primkýnajú k pravici, potom zrejme z tých istých pohnútok, z akých sa predtým primkli k ľavici: nemám, pravda, na mysli vrtichvostov kade vietor tade plášť, ale čestných ľudí, ktorí sa, žiaľ, mýlia častejšie ako darebáci a dnes si myslia, že už nie ľavica ale pravica je držiteľkou a garanciou tých polozabudnutých cností, na ktoré si už dnes len nostalgicky spomíname. No ani ľud si neidealizujem, viem, že v zápase o prácu a čestné prežitie, neraz aj o holú existenciu, nemá čas ani myšlienky na to, aby popri tom všetkom ešte aj slúžil bezradnej duchovnej elite ako maják, ukazujúci jej správnu cestu k spáse.
V posledných rokoch najväčší rozmach s spoločenskom živote zaznamenali klebety a manipulácie. Sú všade – v médiách i v rodinách, vnucuje sa nám pohľad, že život je iba zábava, nezáväzná a prázdna. Slovenská spoločnosť je ako z Jesenského. Akú šancu má kultúra v tomto marazme?
– Na Slovensku je kultúra už dobrých pár rokov na chvoste a predošlé vlády robili všetko, aby ju nenápadne presunuli pod (svoj) chvost. Verím, že dnes už toto nebezpečenstvo nehrozí, no aj tak je predovšetkým na nás, na každom z nás, aby sme ju chránili pred postupujúcou barbarizáciou a ďalej rozvíjali. Kedysi sa vravievalo: pomôž si sám, aj pánboh ti pomôže. Neviem, či sa toto želanie niekedy splnilo, v každom prípade dnes už neplatí, pánboh má dnes celkom iné starosti.
Pán Marenčin, ste optimista?
– Nič iné mi nezostáva.
Tento rozhovor bol pre mňa potešením, za Klub Nového slova ďakujem.
SÚVISIACE:
Albert Marenčin: Freud stále príťažlivý a aktuálny
Peter Macsovszky: Túžba po tvorbe
Peter Macsovszky: Rečník, ktorý ma nadchol
Albert Marenčin: Za Almou Münzovou
Albert Marenčin: Čo číta, čo nedočítal
Albert Marenčin:n„Osemašesťdesiatnici“
Martina Pavlíková:Nestačí oslobodiť ducha, treba aj telo
Martina Pavlíková: Profesionálna literárna komunita nie je až taká homogénna
Albert Marenčin: Storaké tváre bádateľa
Albert Marenčin: Dva triumfálne návraty
Albert Marenčin: K surrealizmu – bez hraníc a bez fráz
Eduard Chmelár: Ľavicové princípy sú princípy trvalého odporu
