Sú výročia, pri ktorých hreje srdce a sú aj výročia vzbudzujúce smútok či rozhorčenie. K tým druhým patrí aj dátum vstupu sovietskych vojsk na územie Československa pred takmer päťdesiatimi rokmi. Dátum 21. august 1968 zostáva traumou predovšetkým pre tých, ktorí na vlastnej koži zažili hučanie sovietskych tankov a koniec nádejí, ktoré vkladali do budovania „socializmu s ľudskou tvárou“. Hoci s odstupom času to vyzerá tak, že onen pokus bol od začiatku odsúdený na neúspech, lebo nevyhovoval ani jednej z dvoch superveľmocí. (Poučení Američania oveľa rafinovanejšie ukončili podobný Allendeho pokus v Čile).
Ako každá významná udalosť minulosti aj zmarenie snahy o vytvorenie demokratického socializmu sa časom stáva zmesou právd a mýtov. O jeden sa najnovšie pokúsil český herec (syn ešte slávnejšie herca), ktorý vyhlásil, že keby sme boli v roku 1968 v Európskej únii, k nijakej okupácii by nemohlo dôjsť. Nielenže zabudol, že vtedy Európa bola ešte na míle vzdialená od integrácie, ale ak by sme podobne narábali s hypotetickými úvahami, mohli by sme tvrdiť, že keby Červená armáda neoslobodila koncom vojny Československo, Česi by už dnes rozprávali po nemecky. Iným mýtom je tvrdenie (odznelo v komentári Slovenského rozhlasu), že v obrodnom procese sa konečne mohli v divadlách hrať hry západných autorov. Pritom od konca päťdesiatych rokov sa hojne hrali v našich divadlách hry Dürrenmatta, Williamsa, Millera, Albeeho, Sartra, Camusa, absurdné drámy Mrozeka, Becketta, Pintera a v SND aj dve hry (1964 a 1966) neskoršieho disidenta Václava Havla.
A ako by sa vývoj „dubčekovského pokusu“ uberal bez vojenskej intervencie, tiež zostáva len vo hviezdach. Na rozdiel od Slovenska, kde antikomunizmus nikdy nezapustil hlboké korene, v obrodnom procese v Čechách bolo cítiť aj veľa reminiscencií po Masarykovej prvej republike. Tým nechcem nijako zľahčovať flagrantné porušenie suverenity nášho štátu, ktoré v nasledujúcich rokoch znamenalo pre mnohých našich občanov rôzne druhy perzekúcie, pokiaľ sa ako „politickí utečenci“, hoci v skutočnosti skôr ekonomickí migranti, neuchýlili do emigrácie.
Neviem, ako sa pozerá na august 1968 mladá generácia kŕmená len veľmi jednostrannými informáciami. Pritom práve toto výročie je pre niektorých stratégov len zámienkou, ako ho využiť na ďalšie odsúdenie „zločineckého režimu“. Mladí, pokiaľ nepočúvajú v rádiu Filana alebo Lasicu, nemajú predstavu o „zlatých šesťdesiatych rokoch“, ktoré napriek vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti boli v kultúre liberálnejšie, než je tomu dnes. Pravda, v ekonomickej sfére nemohlo existovať súkromné vlastníctvo, ktoré sa po roku 1989 stalo modlou a ktoré je podhubím pre extrémny individualizmus a stratu solidarity medzi ľuďmi, ako aj pre dnes tak odsudzovanú korupciu. Isteže to nebola idyla. Osobne som v rokoch 1961– 1963 musel robiť robotníka, aby som sa po odmäku v roku 1963 (kedy už dekan mal väčšie slova ako kádrovák) konečne dostal na Filozofickú fakultu UK.
Ak však mladým hovoríme o štyridsiatich rokoch zločineckého režimu, je to hrubé zavádzanie. Pomenovanie možno vzťahovať na päťdesiate roky s politickými procesmi, prenasledovaním cirkví a brutálnym nútením roľníkov vstupovať do JRD (zhodou okolností potom oveľa výkonnejších než poľské poľnohospodárstvo ponechané na súkromnom vlastníctve). Preto keď vidím na televíznej obrazovke starcov, ktorí v uvedenom období trpeli a dnes manifestujú svoje postoje pod Devínom, nerobí mi problém sa s nimi solidarizovať. Pravda, až na niektoré výnimky. Jeden z oslovených totiž vysvetľoval, že bol odsúdený do väzenia za členstvo v organizácii, ktorá dodávala informácie do zahraničia. Neviem, ktorý politický režim by takéto konanie interpretoval inak ako špionáž. Ak na jednej strane chápem pocity i zášť väčšiny z týchto ukrivdených, nerozumiem mladým. V tých istých televíznych správach ich ukázali, ako sa zhromaždili pred Ústavom pamäti národa a v rukách mali fotografie perzekvovaných spred sedemdesiatich rokov. Je dobré, že učíme aj mladých nezabúdať na minulosť, ale čo títo mladí ľudia môžu vedieť o onej dobe okrem strohých informácií, ktoré im ktosi vtĺka do hlavy? Zato o pozadí „zlodejskej“ privatizácie zrejme nevedia nič. Vôbec mi nejde o adoráciu minulého režimu (mamin bratanec, konzul Benešovej exilovej vlády v Chicagu, sedel sedem rokov na Pankráci za „krčmové reči“), no mládež by sa mala dozvedieť veci v súvislostiach. Ale nie v takých prekrútených ako v článku o slávnom americkom scenáristovi (autorovi scenára známych Prázdnin v Ríme) so zákazom publikovať zo strany Výboru pre neamerickú činnosť. V ňom autor vyčíta filmárovi tvrdohlavosť a šialenú kampaň senátora McCarthyho v USA ospravedlňuje tým, že bola reakciou na informácie o beštialite stalinského režimu. Ani tento pisateľ nevie počítať, pretože komplexný pohľad na Stalinove zločiny priniesol Chruščov až osem rokov po tom, čo americký senátor (ktorý videl komunistov nielen v Chaplinovi, Bernsteinovi, Arthurovi Millerovi atď., ale aj vo vláde, armádnych špičkách a na Ministerstve zahraničných vecí USA) začal s „honom na ľavičiarov“.
O sovietskej okupácii treba hovoriť. Ale nemala by mať nič spoločné so v súčasnosti módnou „rusofóbiou“ a nemala by byť tiež len ďalšou zámienkou, aby sme si „kopli“ do mŕtveho stalinského komunizmu, ktorý s Marxovým komunizmom ani nemal nič spoločné.
Foto: Autor: The Central Intelligence Agency – 10 Soviet Invasion of Czechoslovakia, Voľné dielo, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=29195095
