Trianonská mierová dohoda z roku 1920 je základný dokument, ktorý zakreslil po prvýkrát v dejinách slovenský štátoprávny priestor na mapu sveta – dnešnú Slovenskú republiku. Pred 70 rokmi nastala jediná zmena. Slovensko ako súčasť Československej republiky v roku 1947 posunulo svoje hranice na tzv. bratislavskom predmostí.
Pri určovaní hraníc ČSR po jej vzniku roku 1918 aj keď sa jej predstavitelia usilovali o zabezpečenie širšieho predmostia Bratislavy tak z bezpečnostného ako aj hospodárskeho hľadiska, neboli úspešní. Bratislava, hlavné mesto Slovenska, bola z jeho pravého brehu Dunaja obnažená. Hranice susedných štátov Rakúska a Maďarska boli takpovediac na „dostrel“. V mierových časoch a pri dobrých susedských vzťahoch by to problém nebol. Ale revizionistická politika horthyovského Maďarska a nevyspytateľné Rakúsko tomu nenasvedčovali. A aj preto československá vláda, keď sa nad Európou začal vznášať tieň fašizmu, nehľadela na svoj záväzok, ktorý dala Rakúsku, že na pravom brehu Dunaja nebude budovať žiadne pevnostné opevnenia, vydala v roku 1933, teda po nástupe Hitlera k moci, prostredníctvom Krajského vojenského veliteľstva v Bratislave pokyn na výstavbu prvých pevností-pechotných zrubov. A neboli tam len na okrasu. Namontovali do nich 6 kanónov, 103 guľometov a pridelili k nim 1 500 vojakov. Celá príprava však vyšla nazmar. V čase, keď mali slúžiť svojmu cieľu, obrane republiky, mocnosti na Mníchovskej konferencii v roku 1938 rozhodli inak. Celé predmostie bolo pripojené k Nemecku! Následne si opevnenia prišiel pozrieť aj sám Hitler. Tak to bolo až do skončenia druhej svetovej vojny a oslobodenia ČSR Sovietskou armádou.
Povojnová obnova ČSR ako štátu na strane víťazov umožňovala predstaviteľom vtedajšej vlády nastoliť na medzinárodné riešenie aj otázku predmostia.
Československá vláda ešte na jar, v máji 1946, v rámci pripomienok k mierovej zmluve s Maďarskom predložila Rade zahraničných ministrov (víťazných mocností – J. P.) požiadavky, medzi ktorými hneď na druhom mieste bola úprava hraníc pri Bratislave. Boli to zatiaľ len požiadavky, o ktorých mala definitívne rozhodnúť schválením mierovej zmluvy s Maďarskom chystaná parížska mierová konferencia.
Československo požadovalo rozšírenie predmostia celkove o päť obcí, a to Rusovce (Oroszvár), Čunovo (Dunacsún), Jarovce (Horváthjárfalu), Rajka a Bezenye.
Hore: Pohľad na zalesnené bratislavské predmostie a Dunajský most z roku 1890, ktorý slúžil pre železničnú, električkovú, aj cestnú dopravu. Linka električky viedla cez Petržalku až do Viedne.
Dolu vľavo: Československo-maďarsko-rakúsky trojštátny hraničný pilier na východ od rakúskej obci Kittsee.
Dolu vpravo: Príslušníci československej finančnej stráže s maďarským kolegom vedľa trojštátneho pilieru na dunajskom pravobrežnom predmostí.
Mierová konferencia začala rokovať o československých požiadavkách 4. septembra 1946. Ako prvá z požiadaviek sa prerokovávala otázka tzv. bratislavského predmostia, ktorú československá vláda avizovala, ako sme spomenuli veľmociam a Rade ministrov zahraničia ešte na jar. Táto požiadavka bola logická tak z hľadiska bezpečnosti ako aj predpokladaného rozvoja Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska. Nešlo o rozsiahle územie, podľa názoru zástupcu Nového Zélandu a zároveň hovorcu subkomisie Costella išlo o „rozlohu jednej lepšej ovčej farmy“, no v skutočnosti s vyše 14 000 ha (150 štvorcových kilometrov) pôdy a s približne 9 000 obyvateľmi. Ako vidieť, na Novom Zélande sa o nejaký ten štvorcový meter „nehandrkujú“. Maďarská vláda sa už na začiatku konferencie ohradila proti tomuto návrhu s tým, že toto územie nemalo nikdy slovenský národnostný charakter, a preto ani mierová konferencia v roku 1919 nepririekla toto územie Československu. Ďalej dôvodila ekonomickými a inými národohospodárskymi príčinami, pre ktoré niet dôvodu žiadať toto územie, pričom tamojšie obyvateľstvo sa „vzpiera odlúčeniu“! Tým viac, že je proti zmyslu „žiadať ďalšie územie a súčasne sa ČSR chce zbaviť 200 000 Maďarov“. Proti tvrdeniu maďarského delegáta o neslovenskosti tohto územia vystúpil československý veľvyslanec Slávik tvrdiac, že ide o územie s prevahou slovenského živlu v pomere 2:3 v jeho prospech. Keby im bol vtedy niekto povedal, že o pár rokov to bude celkom iné, sotva by tomu uverili. Veď dnes aj Rajka, ktorá ostala v Maďarsku, je viac slovenská ako maďarská. Maďarská pohraničná obec Rajka sa teší obľube Slovákov, ktorí tam vo veľkom kupujú byty a stavajú domy, keďže je len pár kilometrov od Bratislavy. Došlo to až tak ďaleko, že v dedine žije viac Slovákov ako Maďarov. Podľa starostu má Rajka 5 000 obyvateľov, z toho až 3 000 Slovákov. Nuž tak sa časy menia!
Slávik opäť pripomenul, že rozšírenie predmostia bude mať aj veľký hospodársky a medzinárodný význam, keďže sa zvýši obrat bratislavského prístavu, z čoho bude mať osoh nielen Československo, ale aj celá stredná Európa. Vidiac, že v danej otázke nie je Foreign Office naklonené otázku riešiť samostatne, ale spolu s ďalšou československou požiadavkou, ktorou bol transfer, usiluje sa maďarská delegácia svoj zámer „s ľuďmi aj pôdu“ spojiť s prerokovávaním otázky transferu s otázkami hraníc. Z tohto hľadiska sa javí ako zásadné vystúpenie generála Bedel Smitha na deviatom zasadnutí dňa 9. septembra 1946, v ktorom vyložil stanovisko USA (a dá sa povedať aj Veľkej Británie). Požiadavku predmostia neodmietol, pokladal však požadované územie, za „rozsiahlejšie, ako by to ospravedlňoval normálny rozvoj, ku ktorému je Bratislava predurčená“. Pripomenul, že československá delegácia oznámila predložiť komisii ďalší dodatok „smerujúci k transferu 200 000 osôb maďarskej národnosti z československého územia na maďarské územie. Podľa nášho hľadiska tvoria tieto dva československé dodatky časť oveľa širšieho problému, dosiaľ nevyriešeného, ktorý vznikol medzi týmito dvoma krajinami. Mali by byť skúmané súčasne...“ Prihováral sa za to, aby sa veci riešili vzájomným rokovaním Československa a Maďarska, pričom by sa mohla riešiť aj „úprava hraníc, ktorá by mala za následok zníženie počtu osôb, ktoré majú byť vytrhnuté z ich terajšieho domova“. Zároveň v prejave vyhlásil, že „delegácia Spojených štátov je pevne presvedčená, že v mierovej zmluve nebudú použité zásady núteného transferu obyvateľstva“.Po dlhšej debate hovorca Castello, navrhol, aby sa namiesto 5 obcí zaradili do predmostia iba tri. Šlo o:Rusovce, Čunovo a Jarovce.
Pretože návrh bolo potrebné prerokovať aj s maďarskou delegáciou, záverečné rozhodovanie o bratislavskom predmostí sa predĺžilo až do konca septembra a na začiatok októbra 1946; 28.septembra 1946 subkomisia odsúhlasila stanovisko, v ktorom odporučila postúpiť len tri obce, a to Rusovce (Oroszvár), Jarovce (Horvátjárfalu) a Čunovo (Dunacsún). Až 3. októbra 1946 na poslednej schôdzi politicko-teritoriálnej komisie, potom ako došlo k schváleniu textu čl. 4. B o transfere, bol prijatý aj „amandmán“ o rozšírení predmostia. „Podľa uznesenia komisie pléna parížskej konferencie sa navrhlo, aby ČSR dostala tri spomenuté obce; Rusovce, Jarovce a Čunovo s územím v rozlohe 6.157 ha, tj, 61,5 km2 s približne 3 210 obyvateľmi.“ Prešli aj návrhy týkajúce sa vyhlásenia nulity Viedenskej arbitráže z roku 1938 a tým aj k potvrdeniu trianonských hraníc Slovenska po druhej svetovej vojne. Bol to jediný problém, pri ktorom sa prejavila vzácna zhoda všetkých štyroch mocností pokiaľ ide o čs. požiadavky!
Tento rok si pripomíname 70. výročie tejto historicky výnimočnej udalosti – 15. októbra si ju pripomenú na spoločnom zhromaždení aj miestni občania. Tento deň preto, že v ňom pred sedemdesiatimi rokmi boli oficiálne spomenuté obce pričlenené k obnovenému Československu. Napriek tomu, že akt pričlenenia obcí bol zakotvený v mierovej zmluve s Maďarskom, slávnostný akt preberania obcí Rusovce, Jarovce a Čunovo a časti katastrálneho územia Rajka do správy československých úradov 15. októbra 1947 zostal na okraji pozornosti vtedajších ústredných orgánov v Prahe! Vtedajšia vláda nielenže účasť na tomto akte na pozvanie zo strany Zboru povereníkov SNR, odmietla, ale zároveň požiadala aj predsedníctvo ÚNZ (Ústavodarného národného zhromaždenia), a predsedníctvo zahraničného výboru ÚNZ, aby revidovali svoje rozhodnutie a nevysielali na avizovaný akt prevzatia územia „oficiálnu delegáciu“. Údajne preto, aby sa nenarušili „dobré susedské styky s Maďarskom“. Vzdialene to pripomína rok 1992 pri stavbe Gabčíkova, kedy federálne úrady postupovali obdobne. Mimochodom naše „jednostranné“ prehradenie Dunaja v Čunove bolo možné len zásluhou zmeny hraníc v roku 1947.
Prešli roky a desaťročia, tento významný akt prešiel takmer do zabudnutia. A treba len uvítať a podporiť iniciatívu niektorých miestnych ľudí z obce a slovenskej verejnosti, čo si ju práve tento 15. október v Rusovciach opätovne a s hrdosťou pripomenú.
(Časť textu použitý z pripravovanej monografie autora)
Foto: codyprint.cz
