Sto rokov po Októbrovej revolúcii (aj keď jubileá nemajú viac zmyslu,než príležitosť pripomenúť si ich) možno jednoznačne konštatovať: minulý režim nebol komunistický, nebola to diktatúra proletariátu, nebol to robotnícky štát a nebol naplnením marxistickej vízie. Čo to ale potom bolo? Na označenie tej spoločnosti neexistuje „objektívny“ výraz, pretože ho každý nazýval pojmami „socializmus“ alebo „komunizmus“. Čo však isté je, že to bol režim byrokratickej diktatúry nad proletariátom v riadení plánovaného hospodárstva ako aj v politike. Pôvod k vývoju tohto systému leží v „stalinistickej degenerácii“ – v procese v rokov 1918 – 1927/33. Dôvody pre tento „úspešný“ proces boli zaostalosť krajiny, izolácia, politické a ekonomické podmienky po Občianskej vojne a v existencii strany ako jedinej legálnej strany s chýbajúcou vnútrostraníckou demokraciou (z toho druhá vlastnosť je charakteristická aj pre dnešné „liberálne demokracie“).
Kontrarevolučný charakter stalinizmu, ktorý politicky vyvlastnil proletariát, sa najlepšie ukazuje tam, kde bol hlavnou silou pri reštaurácii kapitalizmu, teda vo východnej Európe, no najmä v Číne a vo Vietname, kde vyvlastnil proletariát definitívne aj ekonomicky. Stalinizmus ako reálne hnutie a spoločnosť (v zostávajúcich dvoch krajinách) je spolu so sociálnou demokraciou singulárny dôvod pre zlyhanie komunizmu v posledných sto rokoch a pre udržanie triednej spoločnosti. Jeho spoznanie a analýza je preto inštrumentálna pri vytvorení systémovej alternatívy pre budúcnosť.
Stalinizmus v trockistickej teórii označuje politický a ekonomický systém byrokratickej diktatúry, aká existovala v Sovietskom zväze od obdobia 1923/8 až do roku 1989 a následne vo všetkých satelitných, resp. sesterských stalinistických štátoch, teda vo východnom bloku, v Juhoslávii, Albánsku, Číne a vo Vietname (so zmeneným ekonomickým systémom od obdobia 1978/1993) a dodnes na Kube a v Severnej Kórei. Označuje presný opak marxistického pojmu diktatúry proletariátu, ktorá má byť realizovaná prostredníctvom demokratických orgánov fungujúcich vo viacstraníckom systéme s imperatívnym mandátom delegátov a slobodou prejavu, zhromažďovania a tlače. Tiež označuje opak „zdravého“ robotníckeho štátu, prechodnej spoločnosti a „socializmu“ (v zmysle prvej fázy komunistickej spoločnosti), ktorý má byť v pokročilom štádiu rozpadu štátu, najmä represívneho aparátu.
Napriek tomu to nie je kapitalizmus, ako mnohí pokračovatelia trockizmu tvrdili a tvrdia, a nie je to triedna spoločnosť v marxistickom zmysle, byrokracia nie je nová buržoázia, „spoločný kapitalista“ alebo podobné, ale je to výsledok veľmi rozporuplného vývoja z Ruskej revolúcie a Občianskej vojny, v ktorej došlo k vyvlastneniu kapitalistov, ale nedošlo k dlhodobej politickej vláde proletariátu a konsolidácie tejto politickej revolúcie. Práve naopak, došlo k vzniku novej „kasty“ alebo „polovičnej vládnucej triedy“, ktorá politicky vládla nad proletariátom, riadila hospodárstvo, no nevykorisťovala tak ako kapitalisti.
(Autor je študentom na Viedenskej univerzite)
