MICHAL ZÁLETA
Úsmev
Ak ostane ti úsmev aj navečer,
neodlož ho do pohára
ako tretie zuby.
A ubi
v sebe nutkanie, človeče,
zahodiť ho do smetí,
nech tam zhára,
nech sa pachom zdochlín navlečie.
Len zhasni,
nech všetkým, nielen vlastným,
zasvieti.
Je rubín:
pre starcov i pre deti.
Alebo ho zaves na oblohu,
nenechaj ho sliepňať kdesi v rohu.
Ak sa ti to podarí,
urob to hneď, od jari,
a modli sa, aby tam vydržal do konca zím.
Potom ho sním
a zaves nový,
hocikde a hocikam:
nad mestom, ba hoci aj v kroví,
na pery starcov
alebo mladých dám.
Ak nevládzeš sám,
ak sa ti minie,
uľahne v prašivine,
vyhľadaj darcov.
Ak sa aj ten nový unaví
a upadne do letargickej mdloby,
nehoď ho ľahkovážne do trávy:
ulož ho tam,
kde si sám,
nech sa s tebou opäť zotaví
a unikne znalcom na choroby.
Potom ho vráť opäť svetu v zdraví.
A v trvácnej viere
zaves ho na odomknuté dvere
a otvorené brány.
Najprv si však over, či je pravý:
niektorý je totiž z odvrátenej strany
syslí,
kyslý,
popolavý,
slaný:
vie oklamať zmysly
a rozjatruje rany.
Utajený
Kdeže a ako hľadať lom,
v ktorom nastal skrytý zlom,
až sa stal aj zjavným zlom,
a človek ušiel s dieťaťom?
Kde teda hľadať človeka,
čo vie smiať sa i nariekať
a nosiť v sebe osud ľudí
ako svoj vlastný – a nie cudzí?
Kam za ním ísť, do akých končín
zutekal osamelý človek,
akýže to spáchal zločin,
že ho niet? A kohokoľvek
sa naňho opýtaš,
akoby si lial vodu do sita.
Záľahy ľudí. Viac než kvetov
uprostred júnového leta,
planéta sa stresom zmieta
ako pri masovej poprave:
hlava na hlave.
Len človeka nieto.
Aj keby si schodil tisíc svetov,
na človeka: veto.
Kto ho ukryl, kto ho ukradol,
kto spreneveril mu človečiu tvár,
kto si uzurpoval jeho dvor,
kto mu implantoval až do hrobu
zlobu,
ľahostajnosť či žlčovitý svár?
No ani v takej chvíli,
nedaj sa zmýliť.
Človek je tu,
len päsť má zovretú:
je mu zima,
preto ťa neobjíma.
Je tu – pri tebe, vedľa teba,
hoc zavše sťaby blízo neba.
Lenže pri Kelvinovej nule,
v priestore a čase absolútneho chladu
a pri vyhasnutých pahrebách,
podobá sa žule.
Preto sa bojí zjaviť a vystúpiť z radu,
nieto ešte zo seba.
Keď sa mu však privravíš,
ak sa mu ozveš dychom človeka,
nezmizne ako myš,
nezuteká.
Človek je plyš
i zlatonosná rieka.
Je tvoja nádej i zábezpeka.
Nežiadaj však od neho nič na úver.
Iba mu uver,
a vystúpi z jaskýň samoty.
Je ako ty.
Veď si to ty,
trochu otlčený, trochu ustatý,
také sú, ver, jeho tajné návraty,
so stratou i bez straty,
k sebe.
A popritom – zazrie sa aj v tebe.
Nie sme teda na pohrebe,
ale naopak:
človek je tu – a pochybnosť je vrak.
Vraj
Noc bola vraj ako igelitka,
šušťavá a plytká,
len ty si vraj bola hlboká,
keď si mu padla do oka,
zvysoka i z nedovidnej hĺbky
na jeho smädné ruky.
Chvíľami bol vraj aj na vážkach:
Noc bola vraj priťažká,
no ty si vraj bola svieža
a hľadala si v ňom ježa,
hoc nechcel prísť o pichliače.
Vraj bez nich v ňom stále čosi plače.
Bola si vraj nekonečne nežná,
vraj ako pobrežná
hliadka, keď kriesi utopenca.
Vzdal sa aj víťazného venca
a v tvojej vyhni dračej,
jak v dome obesenca,
natrafil na bodľačie.
Cítil vraj oťažievať liace,
na miliardy rokov od seba
vzdialený.
Pradávne ozveny
ožili v ňom ešte viacej
i menlivo, ako améba:
z prahôr, ba až z genómu,
čím bližšie bol od teba,
až od prvého stromu,
zo zosunutých jaskýň
a z vyprahnutých saván.
A zo všetkých prasklín
ohlášal sa závan
prvobytia –
vrátane gorilieho vytia,
víťazných prsných tĺkov.
Vraj že bol ako mača
i svorka hladných vlkov,
i piskot holých vtáčat.
Bol vraj tebou absolútne spitý,
zabúdal na úsvity.
Stala sa však zvláštna vec:
vraj vytriezvel nakoniec .
A takmer ako vždycky,
veľmi nebásnicky:
Áno,
vraj ráno.
(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)
