Pred pár dňami som počas prechádzky po modernom miliónovom hlavnom meste, kde nehľadiac na klauzulu, že ide o sekulárny štát (aspoň tak je to uvedené v ich Ústave…), stavajú mešity za štátne peniaze a imanizácia, spolu s plazivou derusifikáciou (teda deslovanizáciou) pokračuje neuveriteľným tempom, navštívil miestny hlavný pravoslávny chrám. (Slovensko – ako slovanský element – tento postup, ktorý sa prieči jeho logickej budúcnosti, legitimizuje svojím individuálnym pritakávaním na medzinárodných fórach).
Na jeho pôde, pôde katolíckeho – pravoslávneho chrámu je okrem kiosku zo sakrálnymi predmetmi aj maličká predajňa časopisov a knižnej produkcie.
Sám seba som sa spýtal (ako J. Werich v dialógu s M. Horníčkom): „Čo čítať? (v rámci korektnosti: „Co číst?“). Akosi automaticky som siahol po knihe: Рассадин, С. Е.: Первые Славяне (Rassadin, S. E.: Prvý Slovania, BPC Minsk 2009, ISBN 978-985-511-129-1).
V prepočte bola jej cena 1,10 € (koľko stojí taký módny časopis, plný „myšlienok“ a inzercie zameraný na čitateľa považujúceho bulvárne vydania za pravdu na Slovensku?).
Inak – pre záujemcov – po príslušnej registrácii je možné si knihu stiahnuť.
Podľa nedávneho vydania The Telegraph, kde bola zverejnená mapa religiozity, je táto krajina (kde som si kúpil knihu) so 64 % samoidetifikovanými veriacimi (islam) ďaleko pred náboženskou kresťanskou samoidentifikáciou na Slovensku (47 %). Ak neveríte, dokument si možno pozrieť.
Absencia „predvedomej“ koordinácie, ako ju popisuje ruský emigrant, filozof a zakladateľ intuitívneho realizmu N. O. Losskij (In.: Losskij N. O.: Filozofia intuitivizmu, Christiania, 2000, ISBN 80-967301-8- ) u bojovníkov proti vlastnému historickému poznaniu, sa javí ako nebezpečná tendencia deslovanizácie a vôbec dehistorizácie spojenej s hamburgerizáciou mládeže.
Samotná otázka – odkiaľ sa vzali Slovania – je kľúčová a aj najdiskutovanejšia nielen v rámci slovanistiky. Preto informácia o ľubovoľnej práci, ktorá sa týka tejto témy, navyše ak obsahuje originálne myšlienky schopné vysvetliť to zásadné „odkiaľ?“, je o to príťažlivejšia.
Kniha spomínaného bieloruského autora S. E. Rassadina si určite zaslúži našu pozornosť, ak už pre nič iné, tak minimálne pre kategóriu „slovanogenéza“, čo je modifikácia gumiľovskej osobitnej kategórie a teórie „etnogenézy“, v rámci ktorej prepojil prírodné a spoločenské vedy. Tu odporúčam, kvôli rozšíreniu si obzoru, prelistovať knihu slovenského autora Pavla Mačalu: Etnogenéza Slovanov v archeológii (In: SLOVO,1995, ISBN 80-8529131).
Samotná kniha S. E. Rassadina (288 strán) popisuje a rozvíja tzv. „lesnú“ hypotézu slovanskej etnogenézy, teda koncepcie, že pravlasťou Slovanov sú lesné masívy východnej Európy, čo potvrdzujú archeologické nálezy – nálezy slovanskej keramiky.
Táto „lesná“ hypotéza je kritizovaná (objektívne), ale model ostáva.
Ostáva, po prečítaní knihy, aj fundamentálna otázka. Dokázal S. E. Rassadin v tejto práci zosumarizovať dostatok argumentov na prekonanie odporu voči „lesnej“ koncepcii?
Myslím si, že otázky ostávajú, ale „lesná“ hypotéza, nehľadiac na slabé miesta, má právo na život v kontexte s tým, že sa dotýka aj používania (a v knihe ú identifikovaní nositelia) praslovanského jazyku.
V roku 2018 oslavuje Slovenská republika 25 rokov svojej existencie. Pritom je jasné, že myšlienka nezávislosti a samostatnosti Slovenska je omnoho staršia. Jej horizont sa tiahne celou históriou Slovanstva. Prečo? Pretože tradícia slobody a nezávislosti sa k nám do dnešných dní presunula od našich – slovanských predkov – cez mnohé pokolenia.
Dnes, v čase narastania tendencií zabúdania svojich dejín, je upevnenie samostatnosti a štátnosti garancia bezpečnosti pre štát a jeho občanov.
No formálne oznámenie o prítomnosti nového štátu vo svetovom systéme je potrebné, okrem veľkohubých vyhlásení a podliezania sa komukoľvek z neslovanského prostredia, upevniť národnou jednotou – bez výkrikov o mafiánskom štáte – snahou o pevné a stabilné prekvitanie.
Preto nie je možné a prípustné dopustiť ďalšiu devalváciu duchovných hodnôt, nárast cynizmu v slovenskej spoločnosti, agresie bez motivácie a klaňať sa deformovanému pojmu individualizmu.
Inak kategória národného povedomia a patriotizmu nebola nikdy Slovákom, ako Slovanom, cudzia. Áno, patriotizmus môže prerásť, pokiaľ sa patriotizmus nekultivuje, do nacionalizmu. Lenže skutočný slovanský patriotizmus, ako základ života a spôsobilosti štátu, v danom prípade Slovenskej republiky, funguje ako mobilizujúci faktor pozitívneho rozvoja spoločnosti.
V tomto kontexte Slovensko potrebuje myšlienky, idey, ktoré posunú patriotizmus z pozície ad hoc, do polohy sústavnej prítomnosti v bytí Slovenska a Slovákov a to napriek (a proti) presakujúcej tekutej modernite bez zázemia.
Podľa môjho názoru, môže byť takou myšlienkou korektný záujem o naše slovanské (preto spomínam knihu Первые Славяне), slovenské a vlastné dejiny.
Ak sa nebudeme venovať štúdiu vlastnej histórie, nevysvetlíme si dnes vlastné dejiny v rámci diskusie, potom sa stretneme s ťažkosťami, ako sa zaradiť do kontextu súčasnej informačno-technologickej civilizácie. Je paradoxálnym poznaním, že multikulturisti de facto bránia kultúrnemu rozvoju ľubovoľného (aj slovanského) národa.
Je potrebné zvýšiť záujem o nové poznania našich dejín. Nielen Slovenska, ale Slovanstva. Len vtedy môže byť, čo je dôležité z pohľadu metodológie, rozumné štúdium našich dejín a môže sa táto téma stať zaujímavá nielen pre Slovákov, ale aj pre všetky etniká žijúce na Slovensku.
Inak povedané, je dôležité prebudiť vo všetkých skupinách spoločnosti na Slovensku záujem k vlastným – slávnym, ale aj komplikovaným – dejinám.
Možno, ak poznanie vlastnej histórie bude prestížnou súčasťou vzdelania, ak poznanie vlastnej histórie bude intelektuálnym predpokladom, potom možno… Potom bude možno Slovensko vysoko vzdelanou krajinou s kultúrnymi ľuďmi, ktorí majú radi svoju vlasť a sú patriotmi! Pričom práve masívne presadzovanie neintegrovateľných migrantov dáva tento koncept do polohy veľmi nepravdepodobného!
Vo svojich slovanských dejinách Slováci vždy čerpali silu zo zdroja národných múdrostí.
Ak chceš poznať svoju históriu, svoje dejiny, vyzbrojuj sa súčasnými vedomosťami a vtedy bude Slovensko pripravené osláviť aj svoje ďalšie okrúhle výročia.
Autor je vysokoškolský učiteľ
