Oceňujem vysokú agitačnú a publikačnú činnosť pána Blahu a jeho snahu okamžite reagovať na stále sa meniacu situáciu počas marcovej politickej krízy. Jeho nasadenie bolo blízko tomu, čo robili vojnoví spravodajcovia počas vojny v zákopoch a na bojisku. Myslím si, že práve to môže ospravedlniť niektoré obsahové i politické nepresnosti v komentovaní týchto udalostí.
V zásade možno súhlasiť s jeho politickým hodnotením, že išlo o konflikt troch ideologických prúdov, a to liberálov, konzervatívcov a socialistov.
Čo však môže platiť všeobecne, nemusí platiť konkrétne. Tento konflikt sa neudial niekde v mimozemskom priestore, ale v konkrétnych slovenských podmienkach s konkrétnymi aktérmi, ktorí túto krízu aj vyvolali. Nie je to teda len konflikt liberálnych, konzervatívnych a socialistických ideí a hesiel, ale skrývajú sa za tým reálne záujmy jednotlivcov i celých skupín. Politicky a ideologicky bol tento konflikt prezentovaný ako konflikt medzi vládou a prezidentom. Na jednej strane ho moderoval prezident so silnou podporou opozície a neziskoviek a na strane druhej premiér koaličnej vlády. Ostatne, koaličné alebo opozičné strany robili skôr pozadie tohto konfliktu. Avšak ani tu nemožno povedať, že išlo o stret liberála so socialistom, pretože v tom bolo možno viacej osobnej animozity ako nejakej ideológie.
Ak by toto autor priznal, nemohol by písať s takým dešpektom o ulici a o protestujúcich občanoch, s iróniou, že fakticky aj tak nič nedosiahli. Je predsa nespochybniteľným faktom, že premiér nakoniec splnil viac, ako požadovali protestujúci občania po vypuknutí krízy a ťažko túto prehru možno dnes považovať za politické víťazstvo Smeru. Smer prehral jednu vážnu bitku v ešte neskončenej vojne o svoju existenciu. Treba však povedať, že ak to nepovie jasne sám, tak prehrá aj celú vojnu o svoju existenciu.
Snahy o interpretovanie politickej krízy, že Smer ju zdolal bravúrne, zodpovedne a dokonca, že vyhral, nemajú iný cieľ iba vrátiť všetko do predkrízového stavu. Slovensko sa však zmenilo a je iné!!! Program návratu do minulosti by bol iba programom, ktorý dovedie Smer tam, kam zmizlo HZDS a aj SDKÚ…
Myslím si, že pre ľavičiara, akým p. Blaha nesporne je, by nemalo byť ideologickou prekážkou, že ľudia vyšli do ulíc, pretože boli nespokojní s tým, ako je riadený ich vlastný štát.
Úvaha, že liberáli tým, že mobilizovali masy si „vykopali vlastnú jamu“, do ktorej môžu čoskoro padnúť oni sami, je neakceptovateľná. Je totiž snahou presvedčiť liberálov, že protesty proti vláde sa časom môžu obrátiť aj proti nim.
Zdá sa, akoby dohováral liberálom, že tolerovať masám takéto protesty sa môže aj im v budúcnosti vypomstiť, a preto by sa viac ľavičiari tešili nejakej tichej dohode s liberálmi, aby sa takéto veci neopakovali, pretože to ohrozuje oboch. Takáto pozícia je nielen z ľavicových pozícií silne revizionistická, ale je aj základom toho, čo je dnes odmietané a kritizované miliónmi občanov v EÚ, t. j. vznik politického mainstreamu ako akejsi dohody ľavičiarov s pravičiarmi v neprospech vlastných občanov.
Posmievanie sa desiatkam tisíc občanov, ktorí vyšli do ulíc, že nič nedosiahli, je nebezpečné nielen z ideologického hľadiska, ale aj zo straty objektivity.
Dôkazom pre túto jeho pozíciu je jeho „triedna analýza“ účastníkov protestov na námestiach. Podľa jeho názoru išlo prevažne o liberálov, ktorí boli organizovaní domácimi a zahraničnými mimovládkami a, samozrejme, šialenou opozíciou. Slepí, hlúpi, zmanipulovaní občania spolu s bratislavskou kaviarňou predstavujú pre neho minoritu, ktorá nie je schopná dať viacej ako dve percentá voličských preferencií, a ktorých svet sa končí na výpadovke pri Zlatých pieskoch.
Prečo potom demisia vlády, keď tento nesvojprávny dav je z voličského pohľadu úplne bezvýznamný???
Takýmto spôsobom usudzovania sa však pán poslanec nemôže dostať k žiadnemu objektívnemu záveru a jeho hodnotenie má iba propagandistický význam, ktorý nikomu – a ani vlastnej strane – nepomôže.
Protestné kolektívne vystúpenia občanov aj proti vlastnej vláde nemôžu byť považované za pokus o nejaký fašistický prevrat, ale sú legálne a ústavou chráneným právom občanov. Zo strany ľavičiara je preto neprijateľné pozerať na takýto typ protestu ako na politický folklór a ako na vyvolanie „romantickej atmošky“ pre podvedených a manipulovateľných ľudí.
Rovnako nie je možné za každým protestom vidieť začiatok nejakého majdanu a strašiť ľudí prevratom. A to aj napriek tomu, že v mnohých krajinách EÚ sa odrazu akosi veľa zjavuje radikálnych protestov proti ich vládam. Myslím si však, že dnes aj bývalé socialistické krajiny, ktoré sú členmi EÚ, nemajú sa kam prepadnúť. Nik na námestiach nevolá po navrátení socialistickej minulosti a rovnako nie je ani záujem o nastolenie nejakej anarchistickej multikulturálnej, genderovej budúcej globálnej spoločnosti. A to i napriek tomu, že je nespochybniteľnou pravdou, že existujú také neziskovky, ktoré majú na takéto ciele svojich sponzorov…
Občania akoby dozreli a žiadajú iba profesionálne vedenie štátu, ktoré sa bude starať v prvom rade o životnú úroveň vlastných občanov, a nie vládu so skupinovými záujmami, ktoré sú v rozpore s ich záujmami.
Možno povedať, že marcové protesty občanov sú plne akceptovateľné a legálne. Rovnaké protesty prebiehajú v celej EÚ a nikto to nepovažuje za prípravu štátneho prevratu.
Dokonca prebehli kultúrnejšie ako mnohé iné v západných krajinách EÚ. Žiadne rozbité výklady, žiadne horiace autá, žiadne bitky s policajtmi …
Čo nás ale od Západu oddeľuje, to sú príčiny nespokojnosti našich občanov, a tým je korupcia a lajdácke vedenie štátu.
Pán Blaha si však nemyslí iba to, že prehrala ulica, ale podľa neho aj pravica, pretože jej víťazstvo spočíva iba v oslabení parlamentnej demokracie. Za príčinu jej politickej prehry považuje to, že „liberáli a konzervatívci na Slovensku nedokážu spolupracovať“ zatiaľ čo „socialisti, či už toho európskeho alebo vlasteneckého razenia to dokázali“
O víťazstve socialistov by sme mohli možno hovoriť iba vtedy, keby si aj oni osvojili dobrovoľne myšlienku pádu vlády, čo sa mi zdá príliš nadsadené…
Ak by sme predsa len chceli pracovať s myšlienkou víťazstva socialistov, tak iba v tom prípade, že neprišlo k najhoršiemu scenáru, t. j., k vytvoreniu akejsi úradníckej vlády. K tomu však vôbec neprispeli socialisti, ale katastrofálna situácia na strane opozície.
Hlavný organizátor a mediálny bojovník marcových udalostí p. Matovič musí naháňať so svojím hnutím každému občanovi strach, ak si uvedomí, že táto politická sila má iba 18 členov a jej predseda osobne disponuje s 3 mil. eur, ktoré patria tejto malej skupinke politikov. Pokým sa takýto politický subjekt bude usilovať o pád vlády, resp. jej prevzatie, každý triezvy občan sa musí desiť takéhoto dna.
Aj druhý predseda najsilnejšej politickej strany, p. Sulík, namiesto toho, aby sa venoval domácej politike a vlastnej strane, hlasuje v Európskom parlamente a dáva tak asi prednosť lepším diétam…
Čo teda vlastne spôsobilo túto krízu? Bol to boj ideí, ako hovorí pán Blaha, alebo korupčné pozadie viacerých politikov, alebo vražda dvoch mladých ľudí???
Myslím si, že všetko akosi vytvorilo podmienky preto, aby ľudia vyšli do ulíc. Musíme povedať, že nech to vyzerá akokoľvek cynicky, ale ani vražda novinára nikde v EÚ a ani vo svete nespôsobila pád vlády a asi to nebol ani zámer objednávateľov vraždy.
Ako je potom možné, že práve u nás sa požiadavka pádu vlády objavila?
Mnohým čitateľom sa to zrejme páčiť (môžu napísať!), ale myslím si, že na eskalácii krízy má možno najväčší podiel práve Smer.
Je to najmä dlhoročné zakrývanie rôznych káuz a korupcie, ktorých korene často siahali až na úroveň vlády, čo malo za následok, že ľudia zapochybovali, že personálne zloženie ministerstva vnútra bude mať záujem o vyšetrenie týchto vrážd, vyslovili nedôveru ministrovi vnútra a žiadali jeho odchod, ako aj odchod policajného prezidenta. Ľudia sa obávali, že ak zavraždený Kuciak pracoval na odhalení prepojenia mafie či organizovaného zločinu s najvyššími politikmi štátu, tak výsledok tejto citlivej kauzy bude s najväčšou pravdepodobnosťou ukončený ako aj v iných kauzách, t. j., skutok sa nestal.
Potiaľto to boli skutočnosti, ktoré sa v demokratickej spoločnosti môžu stať často. Ale musí byť ochota vecne na ne reagovať. Ak by takýmto otázkam venoval pozornosť celý Smer, nemuselo to dospieť až do takého štádia. Preto ani konkrétna požiadavka na personálne zmeny na ministerstve a jej odmietnutie zo strany Smeru nemusela byť podnetom k eskalovaniu krízy a mohla sa uskutočniť práve tak, ako to aj nakoniec skončilo, ale bez abdikácie premiéra.
Čo teda bolo príčinou, ktorá vyhnala nespokojných občanov do ulíc a začali žiadať predčasné voľby alebo zásadnú rekonštrukciu vlády???
Mojou odpoveďou je, že Smer na svojom decembrovom sneme prijal agresívnu politickú líniu, s ktorou chcel bojovať proti všetkým nepriateľom. V decembri minulého roka po tomto sneme som napísal článok do Slova „Koľko kameňov treba hodiť do Smeru aby sa prebral???“, v ktorom som kritizoval schválenú politickú líniu, ktorá ohlasovala nový štýl straníckej práce, t. j., „kto do teba kameňom ty doňho dvoma“.
Práve táto nová stranícka línia je to, čo má najväčší podiel na eskalácii a nezvládnutí celej krízy.
Neviem, kde sa inšpirovali autori touto nesprávne vyloženou parafrázou citátu zo 4. knihy Evanjelia, ale je dosť podobná metódam Donalda Trumpa.
Treba povedať, že takýto spôsob politického boja vytvára svet, v ktorom sa nedá a ani nebude dať žiť.
Útoky na všetky svetové strany, prezidenta, opozíciu, médiá, Sorosa, mimovládky doma a v zahraničí na jednej strane a chvály o tom, že Slovensko má najlepšieho ministra vnútra, akého kedy malo, a ako premiér vyšetrí vraždy dvoch mladých ľudí, to sú tie hlavne príčiny eskalovania a nakoniec i nezvládnutia celej krízy.
Táto posadnutosť Smeru chrliť kamene na svojich oponentov ho čoraz viac vťahovala do celej krízy a stala sa tým, čo zlomilo väzy pánovi premiérovi a čo ho prinútilo aj s celou vládou zdvihnúť ruky.
Neriešenie dlhodobo hnijúcich personálnych problémov, programová vyčerpanosť… všetko mali nahradiť útoky a silné slová, a to na každého, kto nezdieľal rovnaké názory ako vedenie strany.
Sebapreceňovanie a zakrývanie reálneho stavu v strane a plniť kameňomety (pretože v tejto situácii už dva kamene nestačili) to je tá hlavná príčina marcovej krízy a neschopnosti Smeru politicky ju zvládnuť.
Preto by som aj Ľubošovi radil, aby prestal metať kamene na prezidenta, aby prestal burcovať ľudí za jeho odvolanie, pretože problém nie je v Prezidentskom paláci (prezident iba využil to, čo mu Smer ponúkol), ale v jeho strane a v úpadku jej demokratického fungovania.
Strana Smer prehrala jednu vážnu bitku ale vojna ešte neskončila. Držme jej palce!
Menu
Menu
Menu
