Pred päťdesiatimi rokmi, v pondelok 8. apríla 1968, sa v zasadacej sieni bývalej (dnes už opäť) YMCY v Bratislave, konalo stretnutie mladej inteligencie Slovenska. Uskutočnilo sa z iniciatívy redakcie denníka Smena a skupiny umelcov, vedcov a publicistov. Zhromaždenie pripravovala pracovná skupina v zložení: Viktor Pavlenda, 40-ročný vedecký pracovník, ekonóm, Pavol Števček, 36-ročný literárny kritik, publicista, Anton Hykisch, 36-ročný spisovateľ, Štefan Drug, 37-ročný literárny historik, publicista, Eduard Grečner, 37-ročný filmový režisér, Juraj Sever, 41-ročný redaktor rozhlasu, prozaik a za redakciu Smeny Richard Blech, 38-ročný novinár, filmový publicista a kritik. Pracovná skupina mala tvoriť aj pracovné predsedníctvo zhromaždenia, o čom hlasovaním rozhodovali jeho účastníci. Juraja Severu za člena predsedníctva neschválili, získal iba tri hlasy. Za ďalších členov predsedníctva boli zvolení: Michal Gáfrik, 37-ročný literárny vedec, Stanislav Barabáš, 44-ročný filmový režisér, a Jaroslava Blažková, 35-ročná spisovateľka. Čestným členom predsedníctva sa stal Dominik Tatarka, 55-ročný spisovateľ, za ktorého hlasovali všetci prítomní účastníci. Zhromaždenie zvolilo aj návrhovú komisiu, ktorá mala pripraviť text rezolúcie. Jej členmi sa stali: Štefan Drug, Viktor Pavlenda, Anton Hykisch, Milan Hamada, 35-ročný literárny vedec, Ján Beňo, 35-ročný novinár a prozaik, Ján Poliak, 39-ročný literárny vedec, Kornel Földvári, 36-ročný prozaik a publicista, Dezider Banga, 29-ročný básnik, Július Satinský, 27-ročný humorista a Vladimír Štefko, 26-ročný novinár a teatrológ.
Na zhromaždení odzneli tri úvodné prejavy. Predniesli ich Anton Hykisch, Viktor Pavlenda a Dominik Tatarka. V diskusii vystúpilo niekoľko ďalších účastníkov stretnutia: Peter Balgha, (33-ročný prozaik), Michal Nadubinský, (33-ročný spisovateľ pre deti), Július Satinský, Eduard Grečner, Juraj Sever, Anton Seneš, (bývalý politický väzeň), Pavol Števček a i.
YMCA, foto Emil Polák
Od stretnutia mladej inteligencie Slovenska ubehlo polstoročie, teda celých 50 rokov. Je to dosť dlhá doba na to, aby bolo možné z istého nadhľadu a nezaujato sa vyjadriť k motívom, ktoré viedli organizátorov k jeho usporiadaniu a zámerom, ktoré sledovali. Treba pripomenúť, že jeho iniciátori a aktéri, ktorí na ňom vystupovali, až na veľmi malé výnimky, nepatrili z hľadiska veku k mladej generácii, ale do strednej generácie. Z tohto hľadiska aj mýty o tom, že išlo o stretnutie príslušníkov mladej inteligencie možno považovať iba za zjednodušenú verziu pravdy. Skutočnosť bola zložitejšia. Avízo v novinách o zvolaní stretnutia vyšlo v tom zmysle, že patrónom je mládežnícky denník Smena. Napriek tomu, vedenie redakcie nezaujalo zásadné stanovisko pokiaľ a ako sa bude redakcia za klub, ktorý mal na stretnutí vzniknúť, angažovať a akú platformu vytvorí na publikovanie názorov členov klubu. Ako spomína vtedajší šéfredaktor Smeny Slávo Kalný: „Posledné dni pred zvolaním sme sa čiastočne dištancovali, najmä preto, že sme nepoznali názory klubu ako celku, jeho program, stanovisko, napriek tomu, že v klube sa angažovali väčšinou známi a starší intelektuáli, umelci, osobnosti aj politické…“ Hoci zhromaždenie z vekového hľadiska bolo do značnej miery iné, ako bolo avizované, možno ho považovať za pokus z generačného hľadiska prediskutovať aktuálne problémy demokratizačného procesu na Slovensku a účasť mladých ľudí na jeho účasti a prehlbovaní. Po vyše dvadsiatich rokoch takto spomínal na stretnutie Anton Hykisch: „ Spomíname na rok 1968. Klub mladej inteligencie. Preplnená sála YMCA na vtedajšej Malinovského ulici. Tam sa stretlo naozaj mladé Slovensko: reformní komunisti, dubčekovci, bezpartajní, kresťania. Vtedy po prvý raz vystúpili na tribúnu väzni z komunistických lágrov…“
Hľadať cesty k pochopenie minulosti
V čase konania stretnutia vnútropolitickú situáciu v spoločnosti charakterizovala značná akcelerácia demokratizačného procesu a požiadavky na jeho prehĺbenie. Jeho aktéri neprejavovali nedôveru voči existujúcemu socialistickému politickému systému, ale boli to prejavy nedôvery k politikom, ktorí spôsobili kolaps ekonomiky a zlyhanie funkčnosti inštitúcii, ktoré mali zabezpečovať riadny chod štátu. Iba niekoľko dní pred stretnutím bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý vytýčil stratégiu budovania socializmu s ľudskou tvárou. Stotožnila sa s ním drvivá väčšina obyvateľstva. Podľa sociologického výskumu z júla 1968 sa za ďalší rozvoj socializmu vyslovilo 88 percent respondentov a iba 4 percentá boli za cestu kapitalistického rozvoja, zvyšok o tom nepremýšľal alebo nevedel odpovedať. Ľudia vkladali enormné nádeje do uskutočnenia ideálov reformného procesu. Veľkú eufóriu a nadšenie prejavovali na verejných zhromaždeniach, aktívoch a mítingoch. Dožadovali sa slobody slova, tlače, slobody umeleckej tvorby, práva na sprístupňovanie umeleckých diel, práva zhromažďovania a i. Zakladali rozličné spolky a organizácie. Koncom februára 1968 bola pod tlakom novinárov a verejnosti rozpustená Ústredná publikačná správa, hlavný dozorný orgán cenzúry. Tlač, rozhlas, televízia a ostatné prostriedky masovej komunikácie a ich tvorcovia, novinári, publicisti, literáti, umelci boli zbavení pút cenzúry. Mohli sa otvorene, bez akýchkoľvek postihov vyjadrovať ku všetkým aktuálnym politickým otázkam a predtým tabuizovaným problémom. Plne využívali možnosť vyjadriť svoje postoje a zasahovať do diania a pohybu v spoločnosti.
V takejto atmosfére rokovali aj účastníci zhromaždenia. Ich vystúpenia neboli ničím limitované, iba ich osobnými názormi. Zaznamenané sú v stopätnásťstranovom stenografickom zápise, ktorý poskytuje autentický obraz o ich vtedajšom zmýšľaní, výmene názorov a ich osobnej účasti na rozvíjaní demokratizačného procesu na Slovensku.
Spoločným znakom vystúpení všetkých rečníkov bolo prihlásenie sa k nastupujúcemu kurzu demokratizačného procesu, k socializmu s ľudskou tvárou. Vyjadrovali sa k nutnosti odstrániť všetky predchádzajúce deformácie spoločnosti. Požadovali nápravu napáchaných krívd, rehabilitáciu nevinne odsúdených, potrestanie vinníkov a zbavenia ich funkcií, ktoré ešte stále zastávali. Vyslovovali sa za spravodlivé štátoprávne usporiadanie republiky, ekonomické reformy a pod. Účastníci stretnutia sa kritický vyjadrovali k fungovaniu inštitúcii politického režimu, dožadovali sa jeho reformy a prezentovali predstavy o svojej budúcnosti.
Dysfunkčný systém bolo treba reformovať
Úvodný referát predniesol spisovateľ Anton Hykisch. Začal tým, že v Československu podiel obyvateľstva do 33 rokov (mladá generácia), predstavuje vyše 53 percent a všetci títo mladí ľudia budú vstupovať do nového tisícročia v najproduktívnejšom veku. „Socializmus dnes a zajtra bude čoraz viacej určovaný úsilím a skutočnou tvárou mladej generácie. Socializmus sa bude meniť na jej obraz. Tento obraz nebude v mnohom totožný s predstavou socializmu u jeho zakladateľov, či u dnešnej vládnucej generácie.“ V ďalšej časti vystúpenia zdôraznil, že kým: „… dnešný stav demokratizácie môže a je pre časť vládnucej garnitúry predovšetkým iba sebazáchovným opatrením…“, pre mladú generáciu budúcnosť socializmu je bezvýhradne spojená s demokraciou a rešpektovaním základných ľudských práv a slobôd. Za historickú nevyhnutnosť označil skoncovanie so všetkými deformáciami spoločnosti „… a to bez toho, aby sme skoncovali so socializmom, ale naopak ho rozvinuli na spoločnosť naozaj všeľudovú, zväzok optimálne slobodných občanov. Iba za takýchto podmienok budeme môcť vstúpiť do Európy skutočne a reálne ako mladý dynamický a kultúrny národ. Národ a krajina, ktorá sa nebojí historického experimentu, ktorého jedinečnosť cudzina už uznala.“
Profesor Viktor Pavlenda vo svojom vystúpení sa zamýšľal nad ekonomickými otázkami v súvislosti s novým riešením vzťahov Čechov a Slovákov. Dovtedajší tzv. asymetrický model označil za neudržateľný a riešenie videl vo federatívnej štátnej forme, ktorá bude podporovať pokrokovú ekonomickú integráciu, pod ktorou „…budeme rozumieť integráciu dvoch národných ekonomík na základe obojstranných výhod, na základe rešpektovania princípu rovný s rovným a princípu národohospodárskej racionality“. Odmietol snahy tých, ktorí chceli federatívny model republiky obmedziť iba na politickú sféru. Zvýraznil, že prebiehajúci obrodný proces svojím obsahom je socialistický a že záleží na tom ako z pozícií našej spoluzodpovednosti „… sa využije z histórie najhistorickejšia šanca národa nášho slovenského“ na jeho uspokojivé dovŕšenie.
Spisovateľ Dominik Tatarka, ako hosť stretnutia, prehovoril o problémoch rozdelenia moci svetskej a ideologickej v socialistickom štáte a o koncepcii národnej kultúry a jej význame pre sebavedomie slovenského národa. S jeho typickou otvorenosťou kritizoval spôsob vládnutia v republike. Zasadzoval sa za dôsledné rozdelenie moci v štáte, lebo „… koncentrácia moci duchovnej a svetskej gniavila občana…“ Vyzýval mladých ľudí, aby túto prirodzenú požiadavku dokázali formulovať aj politicky. Sám nezaprel svoje vtedajšie ideologické a politické presvedčenie, z pozície ktorého sa vehementne dožadoval nápravy, obrody základných socialistických ideí. „Ja sám zostávam komunistom v nádeji, že naozaj konečne budeme môcť na základe znárodnenia, čiže spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov, uskutočňovať socialistickú demokraciu…“ V tom čase ešte veril, že Pražská jar 1968 je jedinečnou historickou príležitosťou na obrodu humánnych princípov socializmu ako „socializmu s ľudskou tvárou.“
K demokracii patrí otvorene hovoriť o problémoch
Rozpravu otvoril spisovateľ Peter Balga. Hovoril o tom, že hromadné volanie po demokracii, aby bolo úspešne naplnené, treba spájať aj s volaním po kodifikácií záruk „ … prebojúvaním serióznych záruk slobody slova“, aby sa nikto v budúcnosti nemohol ani pokúsiť viesť ju smerom, ktorý si drvivá väčšina občanov nebude želať. V tejto súvislosti kritizoval, že v čele demokratizačného procesu na Slovensku ešte stále stoja všetci tí, ktorí boli vo funkciách aj pred jeho začiatkom. „Domnievam sa, že tí, ktorí vytvárali a spoluvytvárali nedemokratické koncepcie nedávnej minulosti, ktorí aktívne vykonávali cenzúru aj inú škodlivú prax, nemali by mať právo preplávať do demokratickej budúcnosti a stáť v jej čele…“
Spisovateľ Michal Nadubinský federatívne usporiadanie štátu považoval iba za program minimálny „… jediným a dôstojným programom občana tejto republiky nemôže byť nič menej ako úplná demokratizácia nášho spoločenského a politického života, teda skutočná a všestranná demokracia“. Odmietol argumenty, že ekonomická integrácia vyžaduje staré štátoprávne usporiadanie. Prezentoval názor, že v prvom štádiu riešenia ekonomických otázok by najviac vyhovovala konfederácia. „Nazdávam sa, že k federalizácii by bolo rozumnejšie prejsť až po dostatočnej škole konfederácie, až po samostatnom spravovaní svojich vlastných vecí vrátane ekonomických, až potom, keď sa presvedčíme, že oba naše národy vedia samé vyžiť zo svojej vlastnej práce.“
Odľahčením vážnosti témy bolo humorne ladené vystúpenie Júliusa Satinského. Navrhoval vypracovať akýsi anatomický atlas straníkov, aby ľudia mohli zistiť, aký typ straníkov ich vedie. S humorom sa obrátil aj na novinárov, že ešte nenastal ten čas, aby si vytvorili vlastnú stranu, ale že by mohli vytvoriť akúsi opozíciu, aby mohli ľuďom povedať, že funkcionári nevedia vystupovať, stručne povedať svoj názor a tak väčšinou obhajujú sami seba.
Filmový režisér Eduard Grečner vo svojom vystúpení sa pustil do analýzy vzťahov medzi straníkmi a bezpartajnými. Požadoval, aby ako nestraník „… nemusel čakať v predsieni, kým sa stranícka skupina dohodne o platforme i vo veciach nestraníckych“. Nehodlal sa stotožniť s tým, aby lekcie o demokracii dávali ľudia, ktorí donedávna boli iniciátormi represívnych opatrení. Vyslovil názor, že je povinnosťou a prirodzeným právom jeho generácie, ktorá sa spontánne pred dvadsiatimi rokmi pridala k hnutiu za socialistické usporiadanie štátu a dodnes sa od neho nedištancovala, klásť otázky, o ktoré sa zaujíma a nebáť sa „kriticky vysloviť o dvadsaťročnej vláde aparátu nekvalitných a nekvalifikovaných ľudí nad kvalitnými a kvalifikovanými“. Prebiehajúci demokratizačný proces označil za poslednú šancu na znovuzískanie stratenej dôvery. „Obávam sa, že ak sa táto šanca premrhá, nebude o pár rokov veľa ľudí, ktorí pre socialistickú myšlienku budú ochotní vložiť ruku do ohňa. Je teda vecou nás, ľudí socialisticky mysliacich, nekomunistov i komunistov nedopustiť, aby sa táto šanca dôvery premrhala… Silný sa pravdy nebojí. A my predsa chceme dokázať, že socializmus je silný.“
Novinár Juraj Sever hovoril o nedostatočnej informovanosti občanov, o zakrývaní pravdy pred verejnosťou o problémoch, s ktorými sa v každodennom živote boria. „Iné počujeme a iné vidíme.“ Kritizoval snahy rozdeliť národ na straníkov a nestraníkov, ktoré nemajú s ozajstnou demokraciou nič spoločné. Treba sa zbaviť ľudí, ktorí aj v minulosti vytvárali situácie, kedy ani zákon nezaručoval právo.
Na stretnutí vystúpil aj Anton Seneš, bývalý politický väzeň. Hovoril o tom, odkiaľ možno čakať záruky, aby sa naplnili očakávania demokratizačného procesu. Jednu záruku videl v založení spoločnosti bývalých politických väzňov a druhú v súčasnom hnutí, ktoré podľa neho bezpochyby urýchlia spoločenský proces. „Zmyslom toho čo sa dnes deje, je práve to, rozhýbať sa, hľadať priestor v rámci otvoreného marxizmu pre spájanie rúk, hľadanie tých rúk a hľadanie toho, čo nás medzi nami spája a nie rozpája. Ináč je to stratená šanca.“
Po tomto vystúpení, keďže neboli ďalšie prihlášky do diskusie, predsedajúci stretnutia vyhlásil: „Teraz stojí pracovné predsedníctvo pred úlohou zakončiť toto stretnutie.“ Ale ako? Účastníci stretnutia sa dožadovali, aby organizátori povedali, ako si to predstavujú organizačne ďalej, či navrhujú vytvoriť klub, alebo akým spôsobom to má ďalej pokračovať. Doterajší priebeh diskusie nijaký konkrétny návrh nepriniesol. Ani návrhová komisia žiadny návrh nepripravila. Ozval sa hlas z pléna: „Keď sa tu nebudeme nejako prezentovať, tak sme tu zbytočne sedeli.“ Napokon bolo rozhodnuté, aby návrh textu vyhlásenia pripravila návrhová komisia s týmito odporúčaniami: „Samozrejme, návrh tejto návrhovej komisie by musel obsahovať okrem ideových vecí, okrem definovania nášho postoja voči súčasným politickým a národným problémom aj návrhy a podnety na organizačnú formu pokračovania týchto diskusií, a či sa ustanoví niečo, ako nejaká organizácia a klub pri organizácii Smeny, alebo niekde inde, inom časopise, alebo či toto naše sedenie je jednorazové, jednorazovým aktom ukázania dobrej vôle, alebo aktom protestu (ako chcete).
Úvaha generačná
V závere prehovoril literárny kritik a publicista Pavol Števček. Jeho vystúpenie bolo publikované v Kultúrnom živote pod výstižným názvom Úvaha generačná. „Už geneticky a ľudský patríme k pokoleniu socialisticky angažovanému. I my sme boli posadnutí démonom súhlasu. Nemáme preto iného práva, ako je povinnosť cítiť sa spoluautormi tohto československého socializmu; byť spoluzodpovednými, byť spoluručiteľmi. Najmä preto to spomínam, aby sme si hneď na začiatku cesty sami o sebe uvedomili niečo celkom zásadné: náš vzťah k socializmu by mala určovať skutočnosť, že nie sme jeho obete, ale tvorcovia, že socializmus je aspoň do tej miery produktom nás ako my jeho; slovom, že neprichádzame v hodnosti sudcov, ale ani súdených. Že sa nehodláme z doby vyzliekať, lež hlbšie si ju uvedomiť a prevziať svoj diel zodpovednosti za ňu. Za jej mieru slobody, šťastia, ktoré dáva človeku. Legitimujeme sa teda spoluautorstvom socializmu i spoluzodpovednosťou zaň. Myslím, je to dostatočná záruka našich oprávnených povinností vnášať doň, do jeho systematiky teoretickej i do jeho politickej praxe, svoje vedomie ideálu modernej ľudskej spoločnosti.“ Vychádzal z toho, že dobrú polovicu obyvateľstva u nás tvorí mládež. Aby nestratila svoj hlas a svoju tvár, musí mať odvahu povedať si svoj názor. Odporúčal, keďže nečlenovia strany tvoria až štyri pätinu našich národov a väčšina z nich sú mladí ľudia a nemajú svoju politickú reprezentáciu, rozmýšľať o projekte vytvorenia dvoch či viacerých politických strán v systéme socialistickej demokracie. Druhou určujúcou ideou emancipačného úsilia by malo byť dovŕšenie stáročného slovenského národného programu, uzákonenie federatívneho symetrického modelu československej štátnosti.
Na záver účastníci stretnutia sa obrátili s výzvou na mladú generáciu, ktorú predniesol Vladimír Štefko: „Väčšina účastníkov vyslovila svoje hlboké znepokojenie nad doterajším obmedzeným priebehom demokratizačného procesu na Slovensku. Tento proces u nás nie vždy pripomína široké hnutie všetkých vrstiev slovenskej spoločnosti s potrebnými praktickými, personálnymi zmenami na všetkých stupňoch. Predstiera sa, že na Slovensku niet v procese demokratizácie čo riešiť okrem štátoprávneho usporiadania ČSSR. Keďže sme presvedčení, že v takomto vývine je skryté nebezpečenstvo pre ďalšie osudy našej spoločnosti, vyzývame celú mladú generáciu na Slovensku, menovite mladých v priemyselných podnikoch, v poľnohospodárstve, v úradoch, inštitúciách a školách, mladých komunistov a nekomunistov: 1./ Prenesme demokratizačný proces do slovenských miest, dedín, do všetkých vrstiev slovenskej spoločnosti. Zvolávajme v podnikoch, mestách a dedinách aktívy mladej generácie. Prerokujme na nich, akými konkrétnymi spôsobmi sa mladá generácia bude zúčastňovať na rozvoji hnutia za socialistickú demokraciu v konkrétnych podmienkach. 2./ Žiadajme odchod všetkých nositeľov deformácií z minulých rokov, ktorí najmä na Slovensku v posledných mesiacoch vystupujú ako ,demokratizátori‘. Nie je nám ľahostajné, s akými ľuďmi vstúpi socialistické Slovensko do federácie a do novej etapy svojho vývoja. Účastníci bratislavského aktívu mladej inteligencie sa rozhodli založiť Klub mladej inteligencie na Slovensku v Bratislave. Jeho poslaním bude otvorená a trvalá výmena názorov, ktorá má pomôcť rozvíjanie demokratizačného hnutia na Slovensku. Vyzývame všetkých príslušníkov mladej generácie v ostatných slovenských mestách, aby nasledovali náš príklad. Sme radi, že redakcia Smeny poskytuje priestor pre toto úsilie. Klub mladej inteligencie Slovenska v Bratislave privíta spoluprácu s podobnými združeniami mladej českej generácie.“
Bratislava 8. 4. 1968 Účastníci aktívu
Založenie Klubu mladej inteligencie na Slovensku bolo síce vyhlásené, ale klub sa nikdy oficiálne nekonštituoval a nevyvíjal žiadnu činnosť. V denníku Smena vyšla väčšina diskusných príspevkov, ktoré na stretnutí odzneli, ale redakcia patronát nad klubom neprevzala. Dá sa však predpokladať, že publikované názory známych osobností určitú časť mladých ľudí nielen zaujali, ale aj ovplyvnili. V roku 1990 bol pokus oživiť myšlienku klubu. Zostalo však iba pri želaní. Aj pôvodní iniciátori stretnutia mladej inteligencie prešli odvtedy značnou názorovou a osobnostnou metamorfózou.
