MICHAL ZÁLETA
1
Už sme očividne odstáti,
už nás možno piť
bez rizika a bez straty
imunity.
Už vieme, že život je pohonič,
že bezočivo drží opraty,
že chystá nás na trembity –
a nieto sa kam skryť.
Už vieme, že nevieme nič,
hoci sa to prieči logike,
okamih cukru a vytrvalý bič,
sme odložená remitenda v trafike
života a ľahostajnosti,
sme namočené kosti
vo formalíne
patológie spoločnosti,
sme pachuť po zlomenom víne,
a predsa sa v nás vinie
déena zmysluplných,
čo bráni križiactvu bezohľadnej vlny,
čo stavala domy, dorábala chlieb,
oživila grapy, zúrodnila step
a za búrok i hromov
zútulnila domov
a tak ďalej a tak podobne:
sme živí aj na samom dne.
No sťa večný duch blúdime po pitvore:
veď deti v našom dvore
sú choré.
Lenže ktoré?
Všetky, či tie, čo sa doruvali
až ta, až do siení paláca
alebo aspoň do sýpok?!
Sú zasiahnuté pravírusom osýpok.
Samí nahí králi:
a deň za dňom spoľahlivo krváca!
A z akýchže znamení
to prekliatie pramení?
Z dejinnej bezpamäti,
alebo predsa z nás?
Až čas, akoby nevšímavý čas
nám vari raz odvetí.
Už sme vytriezveli
zo starých pokušení,
vraciame sa z búrok zmoknutí
jak väzni z nedobytnej cely,
mĺkvi a triezvi do predsiení:
vyrovnali sme však všetky pokuty.
Už nás nič a nikdy neprezradí
a nezaradíme sa do šíku.
Naopak:
ako postrelený vták
preriedime vyrovnané rady,
nie však z presvedčenia, ani zo zvyku.
Už všeličo nám je iba smiešne,
aj čo bolo zavše takmer sväté,
už len zlízať rany a odmietnuť boj,
už len hľadieť nahor spod čerešne
a tam, vo vesmíre, ako na palete
nájsť svoj vlastný perzeidný roj
a doputovať k nemu, vhupnúť doprostriedka
a pripomenúť si tisíc bodnutí,
už aj brvno v oku je len drobnou smietkou:
sme bosí, sme nahí, odkutí.
Už je načase
spoznávať sa iba po pamäti
a po hlase.
A popritom: bez obetí
veštiť počasie.
2
No ešte sme stále tu,
hoci akoby sme už ani neboli,
čakáme na klebetu,
ako tresce i ako zabolí,
a ako trhá ľudskú niť:
míňame sa v zuboch sobolích,
neskoro je ísť nocou do školy
a naučiť sa žiť.
3
Stále sa však u nás doma svieti,
takže predsa čosi:
vráťme sa bosí
k živinám
a hoci po pamäti
zasaďme strom skúseností,
nech svieti,
pre zatúlané deti
a pre nečakaných hostí,
aby nezišli z cesty k nám,
veď čaká ich prašná púť,
kým zídu z výšin samoty,
kým stretnú tých, čo ty.
A nezhasnúť,
aby sa aj potme mohli hnúť
a nepotknúť sa o náš stôl!
Ak ešte precítime cudzí bôľ
v záveternom poli,
zdá sa, že ešte stále sme,
alebo že sme aspoň boli.
Hoci je to nepresné,
pamätajme: všade navôkol
sú nastrážené zátarasy,
predurčené trasy,
vyhradené koľaje…
Čosi tu nehrá: zima je.
Ako v Ojmiakone.
To do nej zafŕkajú kone
svoje konské reči.
A hoci sa nám prieči
načúvať za dverami:
sú opustené, sú samy,
bez krstných otcov v cudzom svete
a nie sú tu na výlete.
Unesené z prérií a planín:
pamätajú si ich, hoci nám lížu z dlaní
melasu, ovos, kocky cukru,
a ak nám vlastnou hrivou náš pot utrú,
pomôžme im:
unikajú z vrchov večných zím
alebo pred páľavou
a ručia pritom zvláštnou zmenkou:
veľkou,
konskou hlavou.
Sú na ľade: priesvitnom a tenkom
ako vlas.
Nevydajme ich napospas
vlčím svorkám a šakalom:
kým je čas,
kým nám z neho čosi ostalo.
(Celkovo 11 pozretí, 1 dnes)