Vďaka koncentrovanému úsiliu autora, a po jeho skone v čase „duklianskeho“ konfliktu aj rodiny sochára Jána Kulicha, vznikla stála expozícia na Ľupčianskom hrade (2013) a v roku 2015 aj Galéria Jána Kulicha vo Zvolenskej Slatine, rodisku umelca. Od 3. mája tohto roku ponúka GJK nový tvar svojej stálej expozície. Doterajšiu folklórnu zameranosť prezentuje v súčasnosti ako pozoruhodný novotvar, ako obraz, resp. odkaz našich národných dejín – najmä protifašistického zápasu. Môže a má presvedčiť všetkých, ktorí dosiaľ nerozumejú alebo nechcú rozumieť výtvarnému umeniu.
Vstupná časť Galérie J. Kulicha so štúdiou skulptúry Juraja Jánošíka v Terchovej.
Ján Kulich vystaval z odkazu našich dejín pozoruhodnú stavbu, ktorú tvoril a kompletizoval vo všetkých významných a podstatných horizontoch. Do týchto horizontov národných dejín vstupoval ako dôverný znalec, s očarením, eruptívne a nekonformne. Keď sa mnohí báli Cyrila a Metoda, venoval sa im so záväznosťou kultúrneho dejateľa. Vrátil ich – vzdelanému národu a kresťanským cirkvám. Pre mnohých to bol dobovo nutný a odvážny, takmer nepochopiteľný jav, no Kulich chcel a napomáhal ďalšej renesancii slovanského slova. Cyril a Metod Jána Kulicha má svoje výtvarné cnosti – jedným slovom Ex oriente Lux. Zobrazil ich tak, ako bolo možné rekonštruovať obraz o nich, v podobách, v ktorých mohli prísť na územie Veľkej Moravy. S tými atribútmi a toho písma, ktoré koncipovali pre nás a na ceste, na púti k nám, v počiatkoch svojej dejinnej misie.
Až po rokoch sa vrátil k ďalšiemu horizontu – k slovenským kresťanským mučeníkom. Málokto o nich čokoľvek vie. Aj o tom – Gorazd, mučeník, Močenok. Išlo a ide o geniálne reliéfne diela, kruhové terče a či, odborne povedané – tondá. Išlo a ide o doslova takmer vedný vklad – v hľadaní novej dobovej ikonografie, ale aj v tom, že spolu s prof. Matúšom Kučerom šírili dovtedy neznáme vlastenecky a nábožensky závažné hodnoty a informácie. Expozícia diel majstra Kulicha na Ľupčianskom hrade zverejňuje všetky tieto dávne historické, stredoveké motívy a podnety v tvare bronzových medailónov. Expozícia vo Zvolenskej Slatine prezentuje ten tvar, pre ktorý diela vznikali – slovenské pamätné medaily.
Cyril a Metod, Slovo i mir vsem, plaketa, 1985.
Hlbinne sa Ján Kulich začal venovať Svätoplukovi. Mnoho hlúpych, ba až zúrivých slov zaznelo v spojitosti s týmto monumentom. Pritom však Kulich ako jeden z mála zobrazil ten kríž, ktorý bol dobovým protestom, keďže slovanské ruské nevesty uhorských princov a korunných princov sa kvôli schizme museli vrátiť domov a sviatosti neplatili. Vtedy to znamenalo aj, že na kresťanskú vieru Nitrania nemôžu a nebudú obracať mečom! Starých Maďarov. A platí to aj všeobecne. Kulich tu bol dôsledný, keďže pranieroval dokonca až bezbožnosť. Samozrejme, z toho hľadiska, ktorou prostý človek rozvíja svoju mravnosť. V otázke dvojkríža dopovedala vážne slovo Matica slovenská a jej odborníci. Konštatovali iné traktovanie. No a ten, kto vníma vlastnými očami, nemohol nevidieť, že sochár to vyjadril plasticitou, na ktorú dovidí aj slnko.
Samozrejme, dejinný koncept Jána Kulicha má mnohé ďalšie dominujúce vrstvenia. Podľa vývinového historického kľúča pripomeňme dielo Bratrík (zváraný kov, 1965). Ide o dielo, ktoré neskôr, v roku 1978, daroval vtedy naozaj už zrelý študent svojej Alma Mater – pražskej Akadémii výtvarných umení. To dielo bolo zároveň darom slovenskej kultúry v čase výstavy Doba Karla IV. v dejinách národov Československa a vtedajšiemu rektorovi pražskej AVU ho odovzdával Miroslav Válek. Kde je toto dielo dnes? V expozícii ho nahrádza statua Boženy Nemcovej (v čase slovenských rozprávkových snáh).
Skulptúra Milana Rúfusa, bronz – exteriér Galérie J. Kulicha.
Pripomeňme tie roky pražských výtvarných štúdií. Ján Kulich, povedľa mladších Arpáda Račka a Štefana Pelikána, stal sa odchovancom medailérskej špeciálky Otakara Španiela. Tu pramení, v tom tkvie absolútna výtvarná hodnota Kulichovho komorného výtvarného prejavu, najmä však medailérskej tvorby. Aj tí najzarytejší šíritelia protikulichovských táraní a organizovaných (!) dezinformácií nezabudli, lebo nemohli nespomenúť svetovosť tých hodnôt, ktoré znamená Kulichova medailérska tvorba (a neskôr, vďaka nej, slovenská medailérska tvorba a tvorba mincí všeobecne).
Pre túto tvorbu majstra Kulicha sú typické modelačné, doslova rukopisné kvality reliéfneho tvaru a pôsobivého, žiarivého, plastického výrazu. Tak vznikal, taký je Kulichov talent (antické grécke platidlo). A aj o portrétistických kvalitách v diele J. Kulicha patrí sa koncipovať nové štúdie a rozbory. Porovnateľného, takého portrétistu v slovenskom výtvarnom umení naozaj niet.
Začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia sa v Kulichovej tvorbe prejavuje dynamický vývin, a to akoby tromi smermi: v reliéfnej a komornej tvorbe a v tvorbe mincí – najmä k závažným témam a podnetom protifašistických tradícií, v monumentálnej – sochárskej pomníkovej a pamätníkovej tvorbe k odkazu národných dejín a protifašistického zápasu, ako aj vo výtvarných technologických experimentovaniach a vrcholných realizáciách – v hydronáliu, v zváranom železe, atď.
Ľudovít Štúr, bronz, osemdesiate roky 20. storočia.
V roku 1964 sa zúčastňuje a získava ocenenie v súťaži v čase výročia Slovenského národného povstania za súbor šiestich plakiet. Práve tu vzniká ten nie často badateľný súvis, že obraz Povstania možno vyjadriť aj ako skutočné výtvarné dielo, bez tematického nánosu, ako vzácnu autentickú národnú spomienku, v lyrických hodnotách umelecky valorizovanej a cennej historickej reality, ktorá má svoje hlboko ľudské „sentimentné“, memoriálne hodnoty a platnosť. Pokiaľ daný súbor plakiet staval na psychologizme a intimite, v danom období Ján Kulich završoval aj práce na súbore medailónov, na plaketách osádzaných na dverách obradnej siene Kolumbária duklianskeho Pamätníka Československej armády vo Vyšnom Komárniku. V danom prípade nejde o súbor plakiet na základe symbolickej projekcie (historickej národnej udalosti), ale o poetiku historickej rekonštrukcie, a to formovania, bojov, obetí a víťaznej cesty 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Rozsiahly súbor reliéfov vznikal na základe pôdorysu nie formálnej legendarity, kde aj také „odťažité“ motívy ako politická príprava majú svoj dávny dobový (ale dnes aj generačný) význam. Iba tak bolo a je možné poraziť agresie a kamufláže.
Vpravo: Záhradná časť Galérie J. Kulicha so štúdiou Pomníka Jána Nálepku v Stupave, začiatok sedemdesiatych rokov.
Ján Kulich je autorom tých diel, ktoré boli mnohokrát charakterizované ako oblúk od Dukly po Slavín. Pojem Dukla bol (a dúfame, že bude aj v budúcnosti) stotožňovaný s Kulichovou ústrednou plastikou Žalujem!, resp. s názvom Slovenská matka ďakuje sovietskemu vojakoviosloboditeľovi. Dielo vznikalo už v polovici päťdesiatych rokov, pričom autor svojou východiskovou štúdiou súsošia zvíťazil v sochárskej časti celoštátnej (československej) súťaži k 10. výročiu oslobodenia v roku 1955. V roku 1956 zvíťazil s dopracovanou štúdiou diela aj v súťaži na sochárske dotvorenie, resp. ústrednú plastiku duklianskeho Pamätníka oslobodenia vo Vyšnom Komárniku. Úspešne pritom obstál v konfrontácii s výtvarným návrhom súsošia od mimoriadne prestížneho autora Josefa Malejovského (zhodou okolností autora dverí obradnej siene Pamätníka na Vítkove v Prahe). V roku 1959 bola na Dukle inštalovaná štúdia realizovaná v patinovanej sadre a v roku 1962 (!) bolo toto dielo slávnostne osadené. Do roku 2014, až do mimoriadne sporných úprav nad rámec symboliky cintorína padlých príslušníkov československej armády, bolo toto dielo exponované na plateau, na piedestále architektúry pamätníka vytvorenej Josefom Grusom (1949). Možno síce predpokladať opatrníctvo českých a slovenských vojensko-bezpečnostných zložiek vyplývajúce z antisovietskej pomníkovej „ikonoklazmy“ na Ukrajine a v Poľsku, no u nás nemožno tolerovať nezákonnosť, a ani defetizmus a devalvovanie antifašistického odkazu dejín. Ján Kulich a Dukla, to je však aj súbor heroizujúcich portrétov v Aleji hrdinov. Asistovali mu pritom skvelí kolegovia – Arpád Račko, Alexander Trizuljak a Ladislav Berák. Vzniklo pätnásť portrétov hrdinov, veliteľov a padlých bojovníkov sovietskej a československej armády. Aleju hrdinov odhaľovali v roku 1982 a Ján Kulich vytvoril pre túto galériu skutočne vynikajúcich portrétov podobizne L. Svobodu, S. V. Koneva, K. S. Moskalenka, K. Klapálka, R. Tesaříka, A. Sochora a I. V. Babina. Napokon v roku 1989, 4. októbra, slávnostne odhaľovali vo Svidníku Pomník Ludvíka Svobodu spoluautorov Jána Kulicha a architektov akad. arch. Branislava Kulicha a akad. arch. Karola Brnu. Vo zvolensko-slatinskej Galérii J. Kulicha sa k týmto podnetom pridružuje Georgij Konstantinovič Žukov (na koni a 24. júna 1945).
Medailóny, reliéfy Veliteľa L. Svoboda a Sanitárky z dverí obradnej siene Kolumbária duklianskeho pamätníka (1964) a plaketa Partizánskym chodníčkom, hydronálium. 1963
K tomuto okruhu diel, ktoré rozvíjajú duklianske kognitáty a podnety, patrí aj dramatická a desivá kompozícia – súsošie Údolie smrti. Pripomeňme aj pietne súsošie Vďaka vám!, ale aj štúdiu a niekdajšiu zvolenskú realizáciu Jegorova. Apropos, čo však malo zmiznúť z nášho povedomia? Skutočne je škoda žilinského Lenina. Takej Hlavy (lebo tak pomník nazvali) naozaj nebolo a niet. Bolo mnoho pomníkov a pamätníkov tejto postavy dejín. Sochársky takej hlavy niet. Všetci tí, ktorí slávia hodnoty mieru, mali by sa vyrovnať s danou osobnosťou. Týka sa to aj Gustáva Husáka. Kulich ho portrétoval vis-à-vis a vznikla aj plaketa Nové slovo, ktorého vznik inicioval v čase Slovenského národného povstania ako intelektualistickú revue. Naozaj tieto veci nemožno skrývať, tobôž umenšovať v hodnotách.
Pamätná plaketa k 40. výročiu
založenia Nového slova, 1984.
Ján Kulich bol a je tým národným géniom, ktorý sa bezo zvyšku stotožnil s problematikou a odkazom (aj toho nášho) víťazstva v druhej svetovej vojne. Povstalecký reťazec pomníkov a pamätníkov znie: Dolný Harmanec, Zvolenská Slatina, Partizánske, Bratislava, Zvolen. Nedávno bol ktosi povedal, aké bolo úžasné Slovenské národné povstanie. Nebolo úžasné. Bolo krutým bojom chrániac si svoju mater a vlasť, národnú slobodu. Úžasné, a na to má svoju licenciu výtvarné umenie, sú skôr práve tie diela, ktoré majster J. Kulich venoval, ktorými zobrazil Slovenské národné povstanie. Platí to, samozrejme, nie iba o pamätníkoch.
Posúťažný, prípravný variant ústrednej plastiky pamätníka vo Vyšnom Komárniku /Dukla/, patinovaná sadra, 1958
Pomníková tvorba Jána Kulicha má svoje mnohopočetné historizujúce a tematické vrstvenia. V prípade povstaleckých pomníkových realizácií začínal teda v Dolnom Harmanci, na báze koncepcie odbojníka, a to vzápätí po ukončení štúdií, v polovici päťdesiatych rokov. Povedľa dobových statických riešení prichádza (kongeniálne s Františkom Gibalom) s dramatizujúcim a dynamickým (barokovým) novotvarom a výrazom náročného historického sujetu. Vzápätí sa, povedľa piliera v tvorbe, ktorý preň znamenala Dukla, sústreďuje aj na vznik súsošia pre bratislavský Slavín (1959). Koncipuje tu náročné súsošie (pred obradnou sieňou vpravo), ktoré vyjadruje pocity a okamihy po oslobodení, ktoré zároveň, hoci v bronze, rieši pre mnohých sochárov „neriešiteľný“ pohyb postáv značných objemov. To, čo je v keramike a porceláne hravo možné, to je málokto schopný vyjadriť v rozmernom bronzovom, pomníkovom tvare. Túto schopnosť (vyjadriť dynamiku pohybu postáv) sochár Kulich pripomenul vo svojom Svätoplukovi, ktorého bronzový tvar jazdeckého pomníka opätovne načrel do dynamizmu a pátosu baroka, avšak vo výraze, ktorý vo svetovom sochárstve ani v čase a od čias baroka nikto nezvládol. Týka sa to tiež situovania pomníka.
Celkový záber na Pomník Slovenského národného povstania vo Zvolenskej Slatine, zváraná oceľ, 1964.
Povstalecký pomník a pamätník vo Zvolenskej Slatine je venovaný nie iba miestnym padlým. V sochárskej tvorbe Jána Kulicha je toto dielo akoby na konci súboru diel, ktoré vznikali na báze zváraného železa (alebo ocele). Vari doslova na jej konci je terchovský Jánošík. Čo všetko však vzniklo na báze zváraného železa – nie iba Bratrík, ale aj zvolenský Štúr, ako aj – Matica. Pred druhou budovou staviteľa Jána Palkoviča. Matka z pamätníka vo Zvolenskej Slatine je aj pomníkom účasti Matice v Povstaní. Iba v tomto období sa, našťastie, opätovne dozvedáme aj o odkaze matičiarskych osobností ako J. Marták, J. Barč Ivan, A. Hirner, atď.
Detail hlavy Partizána so súsošia Pomníka Slovenského národného povstania v Bratislave, bronz, 1974.
V roku 1974 vznikajú dva nesporne najvýznamnejšie Kulichove pamätníky k odkazu Slovenského národného povstania. Súsošie v Bratislave (architekt D. Kuzma) a vo Zvolene (architekt J. Lacko). Vyšlo množstvo odborných referencií na tieto diela (J. Dekan, Ľ. Petránsky, K. Kahoun, Ľ. Peterajová, atď.) Povedzme teda niečo nové – bratislavské súsošie si našlo svoje nové revolučné miesto. Po dlhé roky bolo aj hrobom neznámeho vojaka, kde si celý svet uctil štátnymi poctami význam slovenskej hrdinskej dejinnej udalosti. Dopovedzme však aj ten hodnotový kánon – pamätník je aj pomníkom dávnej autentickej pocitovosti odbojníka, vrúcnej matky a hroziacej sa láskavej ženy. Zvolenský pamätník exponuje dva Kulichove reliéfy – Do Povstania a Nemci – Funus. Traktuje národné vzplanutie, nástup do Povstania, ako aj pohrebný zánik Übermenscha. Už v čase vojny ho kreslil, škicoval Eugen Nevan. Kulichovým pomníkom nechýba historicita a ani ľudská mravná ukotvenosť. Autorský celok podnetov z Povstania Ján Kulich završuje sochárskym dotvorením vchodových dverí na Gajovej ulici v Bratislave. Na pamätnom mieste vzniku Vianočnej dohody (1943; 1983).
Načreli sme už do problematiky Matice. Ján Kulich bol aj funkcionárom Matice slovenskej. Naozaj nie náhodou. U neho naozaj žiari to vzdelané – národniarstvo, a to práve tým, čo akoby mimochodom vytvoril: sochársku a pomníkovú galériu osobností slovenských národných dejín. Od Mateja Bella cez štúrovské a hurbanovské portréty a podnety, až po štefánikovský pomník. Platia tu dva dôležité faktory: už začiatkom šesťdesiatych rokov 20. stor. zvíťazil v takmer všetkých súťažiach aj na pomníkové busty národných dejateľov (Janko Kráľ, Ľudovít Štúr, Matica v Martine, neskôr pomník M. R. Štefánika, atď.), pričom Mateja Bella pochopil takmer encyklopedicky. Pomník pre rodisko, pre Očovú, a to v nadživotnej veľkosti, dokončil v osemdesiatych rokoch. V sedemdesiatych rokoch, a aj neskôr, koncipoval rozsiahly, doslova neprekonateľný komplet plakiet a medailónov s portrétmi (a citátmi) slovenských literátov a dejateľov – od renesancie a reformácie, cez literárny barok, osvietenstvo, národných buditeľov, ba až po tých ľavicových, moderných, nedávnych. Takmer celý súbor predstavovalo výtvarné dotvorenie bratislavského Klubu spisovateľov a súborne bol tento celok exponovaný na Hrade Ľupča v čase slávnostného otvorenia stálej expozície v roku 2013, pri príležitosti významného výročia príchodu vierozvestcov na územie Veľkej Moravy.
Cena Ľudovíta Štúra, plaketa; štúdia Národnej novinárskej ceny, bronz, začiatok sedemdesiatych rokov 20. storočia.
Expozičný celok z našich dejín dovoľme si nazvať symfonietou z národných dejín, ktorá takmer šokuje vzácnosťou a umeleckou hodnotou, ba aj krásou. Expozičný celok zverejňuje v rámci výstavných možností celý ten umelecky ťažko prekonateľný komplet z národných dejín. Všetko to sa patrí poznať, všetkému tomu treba rozumieť. V zmysle toho odkazu, ako to Kulich bol aj nazval: Vám patrí vďaka a úcta naša! S dejinami je to tak, že sú konfliktné a zložité.
Ak svoju reliéfnu epopej, ktorá završuje novú expozíciu Galérie Jána Kulicha vo Zvolenskej Slatine, autor nazval Z našej histórie, to asi preto, aby získali a nadobudli hodnoty intelektu, mravnosti a slávy.
