Neviem, či to je neznalosť, alebo zámer. Z času na čas čítam nepravdy, ktoré sa verejne šíria o Alwegu. V Plus 7 dní 17. septembra 2010 známy slovenský herec napísal: „Slováci robili v roku 1969 zbierku (omyl, bolo to v roku 1968) na jednokoľajovú rýchlodráhu Alweg, peniaze sa stratili v nenávratne.“ Denník Sme 27. januára 2012 napísal: „Na Alweg dali podľa dobovej tlače ľudia milióny korún zo svojich mizerných platov. Po okupácii projekt zastavili, výťažok zo zbierky sa stratil, zostali len sovietski vojaci.“ Kauza Alweg sa dokonca dostala už aj do umeleckej literatúry. Vynikajúci slovenský spisovateľ o ňom v jednej zo svojich najnovších kníh napísal: „… na Allweg (píše sa to iba s jedným „l“, prečo, vysvetlím ďalej), električku pre tatranských turistov, sa v čase dubčekovského odmäku nadšene skladal celý národ. Aký národ, taká vidina. No sloboda ani tentoraz netrvala, a aj táto jediná vidina sa spolu s vyzbieranými peniazmi rozplynula bez stopy. Nik nenašiel odvahu opýtať sa vrchnosti kam.“ Naposledy Nový čas z nedele 7. apríla 2013 označil záležitosť vyzbieraných peňazí na Alweg za najväčšiu krádež 20. storočia. Prirovnal to k osudu zlatého pokladu za Slovenského štátu a k menovej reforme z roku 1953.
Pokúsim sa vysvetliť, čím bolo hnutie Alweg a KAM sa podeli vyzbierané peniaze.
Vo Vysokých Tatrách sa pripravovali majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach. Bola to výnimočná príležitosť, aby sa Tatry, ako symbol národnej hrdosti Slovákov, ukázali svetu v tom najlepšom svetle. Tatranské železnice však boli v žalostnom stave. Oprávnene sa ozývali hlasy, aby sa s tým niečo urobilo. Jeden z návrhov, ako to riešiť, vyšiel od tímu architektov, ktorí navrhovali postaviť v Tatrách Alweg. Bol to druh jednokoľajovej rýchlodráhy nazvaný podľa iniciálok švédskeho priemyselníka A. L. Wennera-Grena (ALWG). Iniciatívne tento zámer podporili zväzáci z Lekárskej fakulty v Martine a Ján Čomaj, redaktor denníka Smena, o tom napísal 7. januára 1968 do novín glosu „Bude Alweg, či nebude?“ A potom sa to začalo.
Alweg, toto dovtedy neznáme slovo začalo rezonovať medzi mladými ľuďmi. Redakcia Smeny sa toho chopila a o Alwegu začali písať najlepší novinári – Ján Čomaj, Emil Remeň, Slavo Kalný, Milan Vároš, Ján Smolec, Tibor Procházka. Čo meno, to žurnalistická osobnosť vtedy a platí to dodnes. Do redakcie začali prichádzať prvé ohlasy a bez akéhokoľvek vyzvania aj prvé peňažné dary. Opäť to boli zväzáci, tentoraz z Trenčína, ktorí navrhovali otvoriť na účely Alwegu bankový účet. Smena ho promptne otvorila. Vklady na účte každým dňom rástli. Redakcia začala uverejňovať oznamy o darcoch. Osobitná rubrika v novinách „Smena – Alweg 405-3330“ sa stala jednou z najčítanejších.
Ministerstvo dopravy v Prahe bolo proti výstavbe Alwegu. Verejne to oznámil vtedajší minister dopravy Alois Indra na tlačovej konferencii, ktorá sa konala 9. februára 1968 v Bratislave. Zúčastnilo sa na nej vyše stovky novinárov tlače, rozhlasu, televízie, novinári z celej republiky. Smena publikovala stenografický záznam z tlačovky. Aby sa verejnosť dozvedela, kto bol za a kto proti. Zamietavý postoj centrálnej moci proti Alwegu vyvolal na Slovensku, najmä medzi mladými ľuďmi, búrku protestov. V uliciach Bratislavy hneď na druhý deň protestovalo vyše dvetisíc vysokoškolákov. Protesty nepomohli. Alweg sa nekonal.
V spontánnom hnutí Alweg, ktoré vytrysklo z nenápadnej glosy Jána Čomaja o riešení dopravného systému vo vysokých Tatrách, nešlo iba o presadenie nezvyčajne exkluzívneho dopravného systému Alweg, ale postupne nadobudlo výrazný politický charakter. Bol to výrazný protest proti pražskému centralizmu a podceňovaniu národných túžob a potrieb slovenského národa. Alweg sa stal synonymom neobyčajného mládežníckeho a národného hnutia na počiatku obrodného procesu spoločnosti, v šesťdesiatom ôsmom roku minulého storočia.
Celonárodná masová finančná zbierka na Alweg sa skončila po zamietnutí výstavby Alwegu. Vyzbierané peniaze zostali na účte vydavateľstva Smeny. Bolo treba rozhodnúť, čo s nimi.
Koncom apríla a začiatkom mája 1969 Smena informovala všetkých, ktorí prispeli na Alweg o návrhoch, na aký účel by bolo možné použiť zozbierané prostriedky. Zároveň informovala darcov, ktorí si chcú darované peniaze vybrať späť, ako majú postupovať. Združenie detských a mládežníckych organizácii Slovenska (ZDMOS), ktoré bolo nástupníckou organizáciou Československého zväzu mládeže, v tom čase vydavateľa denníka Smena, vytvorilo komisiu, ktorá mala navrhnúť najvhodnejšie použitie zozbieraných peňazí. Táto navrhla peniaze použiť na hnutie NÁROD DEŤOM. Predsedníctvo Združenia 25. októbra 1969 schválilo návrh komisie. Existuje o tom zápis. Rozhodnutie predsedníctva bolo publikované 12. novembra 1969 v denníku SMENA (ročník XXII., č. 266) pod názvom „Všetkým darcom na ALWEG – Konečné rozhodnutie – NÁROD DEŤOM“ a opäť spolu s informáciou pre tých, ktorí si chceli darované peniaze vybrať, ako majú postupovať. Mnohí darcovia to využili. O pár dní neskoršie, 19. novembra 1969, Smena pod titulkom „ALWEG na Národ deťom“ napísala: „Kolégium ministra školstva SSR s vďakou prijalo rozhodnutie Predsedníctva Ústrednej rady ZDMOS, vydavateľstva Smena a denníka Smena, že peniaze ktoré boli zozbierané na Alweg navrhujú použiť na školskú výstavbu v rámci hnutia Národ deťom. Odporučilo postaviť jednu školu, ktorá ostane ako trvalý dôkaz zhmotnenia tohto peňažného obnosu.“ Predsedníctvo ZDMOS rozhodlo postaviť novú 13-triednu Základnú deväťročnú školu v partizánskej obci Nemecká. Mal som tú česť, v mene všetkých mládežníckych a detských organizácií Slovenska na slávnostnom otvorení výstavby školy vyhlásiť: „Toto rozhodnutie sme učinili s pocitom veľkej hrdosti na hrdinské činy a revolučné tradície, ktoré sa viažu k tomuto povstaleckému kraju, s pocitom hlbokej a úprimnej úcty k tým, ktorí v boji za našu slobodu boli beštiálnym spôsobom zavraždení zákernou rukou fašistických votrelcov a ich domácich prisluhovačov neďaleko vašej obce, vo vápenke pri Nemeckej.“
Na konte Alweg 405 3330, ako uvádza Smena 12. novembra 1969, boli dovedna tri milióny sedemsto deväťdesiat korún československých. Je to menej, ako naposledy uviedla Smena v rubrike Smena-Alweg 21. augusta 1968. Rozdiel spočíval v tom, že darcom, ktorí si svoje vklady vyžiadali späť, vydavateľstvo Smena vyhovelo. Všetky peniaze, ktoré zostali na účte, boli použité na výstavbu školy. Ďalšie peniaze potrebné na vybudovanie školy mladí ľudia získali z dobrovoľne organizovaných brigád a z materiálu, ktorý vyrobili v nadpláne. Na výstavbu školy prispel aj štát.
Taká je teda pravda o Alwegu a použití finančných prostriedkov vyzbieraných na Alweg. Šírenie falošných informácií o osude vyzbieraných peňazí na Alweg vrhá neodôvodnený tieň podozrenia o ich zneužití na novinárov a organizátorov tohto unikátneho mládežníckeho a celonárodného hnutia spred štyridsiatich piatich rokov. Médiá, ktoré v tom hodlajú pokračovať, iba potvrdia, že patria do tzv. mainstreamu, ktorý skreslene prezentuje našu históriu a vedome vytvára o nej falošný obraz.
