Súkromný prelet dejinami

cejka.jpgČeský básnik, prozaik a dramatik Jaroslav Čejka (1943) vydal románovú fresku Odcizená krajina (Brno, MOBA 2013). Pokúsil sa o obsiahly pohľad do exponovanej časti českých, no nielen českých, ale vlastne československých dejín od II. svetovej vojny až po súčasnosť, teda cca 70 rokov našich dejín. Zužitkoval v nej svoje neobyčajne bohaté životné i politické skúsenosti – vystriedal 16 rôznych zamestnaní (podľa webu literarium.cz), pred novembrom 1989 patril k výrazne proreformnému krídlu KSČ, presadzoval nedogmatický prístup najmä k problémom v kultúrno-politickej oblasti, no neuspel. V roku 1990 vystúpil z KSČ a už sa neocitol v žiadnej inej politickej strane. Paradoxne sa stal podobne ako napr. Karel Sýs až do dnešných čias v Česku personou non grata. Napriek týmto skutočnostiam vyvíja bohatú literárnu činnosť, hoci mu po r. 1989 vo vydavateľstvách Mladá fronta a Československý spisovatel odmietli vydať 3 knihy, sadzba z výberu jeho poézie Předávací protokol bola dokonca po druhých korektúrach rozmetaná, čo pripomína najtemnejšie praktiky obdobia normalizácie (pod pseudonymom Michal Fieber vydal úspešné detektívne romány). Pripomíname tieto skutočnosti preto, lebo sa domnievame, že nemôžu nesúvisieť s umelcovou osobnosťou, s dejom a postavami jeho knihy, autorskou filozofiou i jeho svetonázorom.

Epickú pozornosť rozdelil v podstate rovnomerne na mužské a ženské postavy. Z mužských hrdinov zaujme najprv maliar Tomáš Rajen, autor obrazu Odcizená krajina (tento artefakt s mystickým osudom v sebe skrýva hlavné ideové posolstvo, o ktorom ešte bude reč) a neskôr básnik Přemysl Rataj. Ich životné osudy sa postupne zviažu s rodinou sestier Very a Emy Wesselych a ich potomkov či rodinných príslušníkov. Rajen, ktorý sa pred II. svetovou vojnou ako maliar snažil o surrealistickú tvorbu, po roku 1948 v zmenenej politickej klíme sa odhodlal pre umelecké riešenie, ktoré možno označiť tiež ako kvadratúra kruhu – spojiť nadrealizmus so socialistickým realizmom. Osudovo sa zaľúbi do Very, ale keďže tú, napriek jej úprimnému komunistickému presvedčeniu a prežitým útrapám holokaustu, zasiahli chápadlá zločinnej chobotnice stalinských podozrení pri hľadaní vnútorných nepriateľov, Vera sa s ním rozchádza, aby ho uchránila od možného prenasledovania zo strany režimu. Rajen sa následne zoznámi pri práci v plenéri s Verinou sestrou Emou, ktorá v manželstve s katolíckym intelektuálom Miloslavom Halíkom nie je však šťastná, stáva sa Rajenovou tajnou milenkou a po eskapáde s ŠtB, ktorá postupne uväznila Veru, Emu i Rajena, sa Eme zo vzťahu s Tomášom narodí dcéra Šárka. Manželovi sa k pomeru s Rajenom i k následkom tohto vzťahu prizná, ten však túto skutočnosť prijíma až s príliš veľkou pokorou. Pri zatknutí príde k zabaveniu Rajenových obrazov, ktoré si uschoval u priateľa sochára, vyšetrovateľov vydesí obraz, ktorý maliar namaľoval v roku 1942 na Neveklovsku, kde si Nemci zriadili delostrelecké cvičisko a nazval ho práve Odcizená krajina. Po smrti Reinharda Heydricha sa totiž z ničoho nič na obraze objavila tvár protektora (!). A po smrti generalissima Stalina pribudla tvár tohto diktátora, takže mystická záhada obrazu, symbolizujúca pokorenie českej krajiny, pridáva zamotaným peripetiám košatého románového príbehu ešte výraznejšie napätie.

Hlavné postavy sa dostanú zo sietí ŠtB na slobodu, no sú touto skúsenosťou, pochopiteľne, výrazne poznačené. Rajen sa vzdáva maliarskej činnosti, odchádza pracovať na stavbu Slapskej priehrady, odkiaľ prešiel na Orlík, kde pri tragickej nehode zahynul. Na jeho smrti mal svoj, hoci náhodný, podiel začínajúci básnik Přemek Rataj, ktorý na stavbe priehrady brigádničil. Ten prevzal pomyselnú štafetu osudov mužskej románovej línie, keďže sa zoznámil so Šárkou, nemanželskou Tomášovou dcérou a neskôr sa s ňou oženil, hoci sa mu prihodilo, že so Šárkou začal sexuálne žiť ešte v čase, keď bola neplnoletá,  k čomu sa však ona nepriznala. To stačilo, aby si stále bdelá ŠtB naňho posvietila a prinútila ho k podpísaniu spolupráce, ak sa nechcel dožiť veľkého škandálu a problémov, keďže išlo o rodinu s už známymi životnými údermi. Rataj sa dostane po vystriedaní viacerých zamestnaní vrátane nezáživnej práci v Hydroprojekte do redakcie Literárního slunečníku, keď ho ešte ako kulisáka v sezóne 1969/1970 naverbovali z vyššie uvedených dôvodov na spoluprácu s ŠtB. Keďže ho autor charakterizoval ako pragmatického idealistu, mierne skeptického optimistu a za všetkých okolností taktického realistu, tak jeho postup do literárnych kruhov v roku 1971 – zrejme i na odporúčanie zo strany štátnej bezpečnosti – nie je až taký prekvapujúci. Čejkova charakteristika oficiálnej literárnej scény obdobia normalizácie je veľmi výstižná, zasvätene dáva nazrieť do zákulisia normalizovaného literárneho života, ktorý istým spôsobom riadil „soudruh Mírek“ z ÚV KSČ. Najmä príbeh zaslúžilého umelca Karla Teufela (v reále o. i. aj prekladateľa Velimira Chlebnikova), usilujúceho sa o priazeň mocných a získanie titulu národný umelec je i úsmevný i trpký zároveň. Ratajovi sa v literatúre i redakčnej práci darí, no zauzľuje sa mu súkromný život, rozvádza sa so Šárkou, neskôr ho opustí aj jeho druhá žena, poetka Zuzana Slavíková, orientovaná disidentsky a samizdatovo, ktorá po ťažkom úraze emigruje do Francúzska a nezaujíma sa o dcéru, ktorú porodila Přemkovi. Jeho treťou ženou sa stala mladučká Slovenka Marika Ďurišová, s tou splodil Rataj ďalšie dve deti, takže naplnil ploditeľskú schopnosť nielen literárne.

V zobrazení literárnej society tých čias a kultúrno-politických siločiar zužitkoval Čejka určite nielen svoje vlastné skúsenosti, ale i to, aký život žili jeho vtedajší literárni súpútnici. Väčšine postáv dáva vymyslené mená, viaceré sa dajú bez problémov identifikovať (už spomenutý Teufel), najznámejších disidentov prednovembrových čias, podľa neho nositeľov jedinej pravdy, vymenúva priamo – spomína Dienstbíra, Jungmanna, Vaculíka, Klímu, Kohouta a ďalších. Výsostne vlastné skúsenosti využil v tej časti, kde píše o práci Rajena i Halíka na priehradách – odborné podrobnosti v tejto časti bohatým dejom nabitého románu majú súvis s tým, že J. Čejka vyštudoval stavebné inžinierstvo.

V časti, odohrávajúcej sa po zamatovej revolúcii, uvádza Čejka do deja románu Přemkovho a Šárkinho syna Václava, ktorý sa po vyliečení problému krvotvorby vrhol po novembri 1989 do víru života ozaj svojrázne, stane sa squatterom, dá sa na drogy a zariadi krádež obrazu Odcizená krajina z rodinného domu. Po istom čase ho nájdu mŕtveho a obraz skončí u podnikateľa nových čias, z ktorého sa vykľuje jeden z príslušníkov ŠtB z päťdesiatych rokov. Išlo jedného z vyšetrovateľov, ktorí mali na svedomí túto temnú a tragickú časť života hlavných románových hrdinov. A práve tvár tohto človeka je tou treťou, ktorá sa objaví na Rajenovom obraze…Trikrát bolo ťažko ublížené českej (i slovenskej) krajine – okupáciou Nemcami, stalinizmom a novou dobou s krádežami národného majetku nevídaných rozmerov a popretím všetkého pozitívneho, čo sa do r. 1989 u nás odohralo. Rataj sa zúčastní pohrebu svojho prvorodeného syna a znova sa viac dozvedá o osude bývalej ženy i ďalších z tejto rodiny, do ktorej kedysi patril. Práve tu sa dozvie o ukradnutí a znovuobjavení  obrazu u bohatého zberateľa, hoci jeho prejavený záujem pohnevá bývalú ženu Šárku, pretože sa viac zaujímal o Rajena a obraz ako o ich mŕtveho syna. Přemek predsa len dosleduje príbeh neobyčajného obrazu a po ťažkej chorobe v osamotení zomiera. Na olšanskom cintoríne sa s ním lúči hŕstka najbližších a pár nespoznaných žien. J. Čejka sa v náročnom románovom tvare pokúsil zladiť na veľkej časovej ploche pohnuté osudy svojich hrdinov z intelektuálneho prostredia s podstatnými historicko-politickými udalosťami, ktoré viac ako výrazne vplývali na to, ako sa uzlili ich životné osudy. Kompozične rozdelil román do siedmich častí – od r. 1942 sa odvíja časť nazvaná Potopa, ďalšie obdobia postupne charakterizuje v častiach nazvaných Mráz, Obleva, Horko, Smog, Globální oteplování až po Ratajovu smrť niekedy koncom 90-tych rokov v poslednej časti, nazvanej Sametová plíseň.

V istom zmysle je možné Čejkov román považovať i za svojskú románovú polemiku s obsiahlym románom Jiřího Stránského Zdivočelá země, podľa ktorého bol nakrútený známy televízny seriál. Čejka si zvolil iný pohľad na obdobie, ktorým sa zaoberá i Stránský, vidí problematiku v pestrejšej palete farieb a tónov, s menšou ideologickou predpojatosťou a záťažou, ako to je v Stránskeho diele. V niektorých častiach sa autor prejavil ako prílišný demuirg, ktorý akoby bol veľmi vysoko nad vecou, nad súkromím, nad trápeniami a citmi svojich pozoruhodných hrdinov. Ale román ako celok pôsobí neobyčajne pútavo a možno ho označiť za jednu z najlepších českých próz týchto čias.

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter