V poslednom čase pri stretnutiach s priateľmi, mi na tradičnú otázku „Ako sa máš“, títo odpovedajú netradične. Noó, ešte pracujem. Zvláštna doba si zrejme vyžaduje aj zvláštne odpovede. A s dobou sa mení aj náš pohľad na prácu.
Ešte pred pár desiatkami rokov bolo všetko úplne ináč. Fabriky doslova lanárili absolventov škôl, aby ich získali pre seba. Navyše, ak sa mladí ľudia fabrike upísali minimálne na desať rokov, mali šancu rýchlo získať byt či výhodnú pôžičku. Čo by dnes za to mnohí absolventi dali. V tých rokoch bola práca akousi samozrejmosťou každodenného života nás všetkých.
Dnes je to, žiaľ, už o niečom inom. Práca sa stala hlavne zdrojom zisku pre súkromné firmy a podnikateľov. Dnes, a to sa nehanbím napísať, je to novodobé vykorisťovanie pracujúcich ľudí. Zohnať slušnú a hlavne dobre platenú prácu vyžaduje kus šťastia alebo veľké známosti. Kto to nemá, má proste smolu. Neostáva mu nič iné, len odísť do zahraničia alebo navštevovať úrady práce a žiť z podpory štátu či rodičov. Na vine však nie je doba, ale systém. A systém, ten vždy tvoria ľudia. Dnešný systém je hlavne o moci, majetku, zisku… Funkcia štátu sa úmyselne oslabila. Aj keď tu máme ústavu a Zákonník práce, ktorý je akousi ústavou pracujúcich, nie je to veľmi platné. Pracujúci sú doslova rukojemníkmi mnohých zamestnávateľov. Z obavy o stratu práce mnohokrát radšej mlčia. Veta „Ak sa ti nepáči, za bránou čaká ďalších desať na túto príležitosť“ sa stala postrachom, resp. „hitom“ tejto doby. S prácou to začína byť ako so zdravím. Jej hodnotu spoznávame, až keď ju strácame. Najhoršie na tom je však to, že to vždy nie je len o finančných stratách. Ľudia mi hovoria o stresoch v práci, o povýšeneckom jednaní, o porušovaní bezpečnosti práce, o minimálnych mzdách za odbornú robotu, o tom, ako sú nútení brať peniaze na ruku, len aby sa odvody platili z minimálnej mzdy. Tých mladých to ešte netrápi, tí starší sa obávajú, že potom z takých dôchodkov nevyžijú.
Viem, že nepíšem nič nového. O tomto všetci veľmi dobre vieme, no mlčky sa len prizeráme. Dokedy? To naozaj neviem, ale mám pocit, že štát je už príliš slabý, aby to zmenil. A to je zlé, veľmi, veľmi zlé.
Takže „Sláviť, či nesláviť“ 1.máj, sviatok práce? Toť hamletovská otázka. Každý z nás by si mal dať na to odpoveď sám. Nech už je doba akákoľvek, práca ako taká si minimálne našu úctu plne zaslúži.
