Mestom sa nesie melódia Večierky za padlých vojakov, pri pamätníkoch sa kopia vence vo farbách trikolóry, v parkoch odhaľujú busty generálov, pozostalí vojnových hrdinov dostávajú ocenenia a politické špičky prednášajú dojemné príhovory na miestach tragédií. Zdrvujúca skúsenosť prvej svetovej vojny poznačila celé generácie dvadsiateho storočia. Dokumentárne snímky, filmové skutočné príbehy a literárne pohľady do zákopov európskych frontov naháňajú ešte dnes hrôzu. No napriek tomu, že v súčasnosti s pietou spomíname na tento historický omyl (alebo skôr nevyhnutné vyústenie imperiálnej politiky svetových mocností), roboticky ho opakujeme ďalšími imperiálnymi ťaženiami, ďalšou smrťou a vraždením.
So srdcom plným smútku a slovami o dôstojnosti k nám prehovárajú predstavitelia nových mocností, ktorých túžba rozdeľovať si svet nie je o nič menšia než pred sto rokmi. Oslavy hrdinstva a nostalgické obzretia sa za hranicami ľudskosti, za krutosťou a smrťou miliónov nevinných sú kulisami na scéne nových mocenských bojov. Majú byť novou vlajkou zdanlivo pokornej civilizácie, ktorá si uvedomila svoje historické omyly. Slová o demokracii, slobode a mieri však vyznievajú smiešne z úst predstaviteľov krajín, ktoré posilňujú svoje branné zložky, ktoré zintenzívňujú vojenský potenciál, ktoré broja, aby si mohli pre seba uchmatnúť väčší kus žvanca – ďalšie územie, na ktorom porastie ich kapitál.
Na scéne už nie sú Trojspolok a Dohoda, ale nové súperiace veľmoci, ktoré denne prostredníctvom zápasu o územie pripravujú o život milióny obetí. Historicky sa štádium medzinárodného imperializmu skončilo a dnes sa podľa moderných sociálnych teoretikov naša civilizácia ocitá v novej kapitalistickej ére nazvanej globálnou. Moc, svet, láska, realita, všetky aspekty života sú tekuté, človek je mŕtvy a minulá nádej na revolúciu a lepšie zajtrajšky pochovaná spolu s jej martýrmi. Ostatní uverili v legitimitu kapitalizmu, ba čo viac, z plného hrdla kričia, že niet lepšieho spoločensko – ekonomického systému ako tento. Napriek militarizmu, hladu, nezamestnanosti a prepracovanosti obyvateľstva, napriek sociálnej polarizácii a vzrastajúcej migrácii sa usmievame a tlieskame výdobytkom „slobody“. Oprávnime vojnové ťaženie v záujme našej bezpečnosti. Vytvoríme si nepriateľa kedykoľvek je to potrebné a poslušné masy budú mávať modrými vlajočkami, aby odprevadili ďalších vojakov na smrť. Dnes, kedy sa celosvetovo šíria a podporujú vojnové konflikty, je na mieste zamyslieť sa, čo sa naozaj zmenilo za sto rokov od prvej svetovej vojny. V súčasnosti spoločenská veda nehovorí o štádiu medzinárodného imperializmu, už nejde o monopolný kapitál a medzinárodnú triedu kapitalistov. Dnes sa tieto fenomény nazývajú inak – voláme ich korporácie a transnacionálna kapitalistická trieda. Ale ako sa zmenil obsah týchto pojmov? Nie je vari tento teoretický postoj len živým príkladom kazuistiky typickej pre človeka – a to meniť veci tým, že mení ich mená?
Fenomén vojny je v našom kultúrnom prostredí prítomný ako hrozba, no zároveň ako jav neodmysliteľne spätý s ľudskosťou ako takou. Definícia človeka ako egoistického indivídua, ktoré má právo dané od prírody presadzovať svoje záujmy a používať na to akékoľvek dostupné prostriedky, je priestorom pre zdôvodnenie a zmierenie sa so statom quo. Vojny sa predsa viedli vždy, z dejín sme si zvykli na uniformovaných mužov, mŕtve zohyzdené telá pri cestách, ruiny miest či blýskajúce sa hviezdy a kríže na hrudiach prísne sa tváriacich hrdinov. Človeku je z hľadiska jeho dnešného ponímania „prirodzené“ bojovať a zvádzať zápas s ostatnými. Okrem iného sa v súčasnosti tento zápas a boj stal zdrojom zábavy. Už deti sa nadchýnajú bojovými hrami, kde ich protagonisti strieľajú so zbraňami. Následkami takejto streľby sa mnohokrát vizuálne nešetrí. Na jednej strane sa tak už v detstve človek uisťuje o samozrejmosti násilia a vojny, na strane druhej je preňho zabíjanie formou zábavy, bez ktorého by isto hra bola nudná. Filmový priemysel produkujúci lacné snímky o vraždiacich komandách, fabrikujúci akčných hrdinov, ktorí bojujú za mier, spravodlivosť alebo slobodu sú len pokračovaním príbehu o formovaní militaristického ducha jedinca súdobej kapitalistickej spoločnosti. Táto kultúra, ktorá oslavuje rôznorodosť a zdanlivo dáva priestor každému poňatiu života, sa paradoxne stáva prísne uniformnou. Pre inakosť v nej nie je priestor, každý chce byť „in“ a „trendy“, a „in“ je smiať sa vraždeniu a zabíjaniu, sledovať trháky v kinách a tlieskať úspechom vojakov bojujúcim na opačnom konci sveta za našu predstavu slobody. Život v súčasnom kapitalistickom zriadení je permanentným potvrdzovaním stotožnenia sa s mocou, od ktorej zároveň človek dostáva rany. Ak si to situácia vyžiada, je vykradnutý, odcudzený jedinec vrhnutý do prázdna, uspokojený nepretržitým konzumom, pripravený chopiť sa zbrane, aby kompenzoval prázdnotu, ktorú síce popiera každodenným reprodukovaním svojho života, no ktorá vždy vystúpi na povrch v podobe osamotenia. Deštruktívny potenciál vojny je tak priestorom pre konštruovanie sveta súdobého človeka. I tí, ktorých kapitalistická spoločnosť vylúči, ktorých uniformná kultúra pasujúca sa rôznorodosťou zavrhne, i tí nájdu ópium na zneuznanie, keď sa chopia zbrane. Posilnení tradíciou, náboženstvom a hrdinskou minulosťou predkov sa zrazu i nezamestnaní, zbedačení a prepracovaní jedinci tejto spoločnosti, ktorí trpia frustráciou z nedostatočného naplnenia svojho potenciálu, vrhajú do boja za jej princípy. Bojujú za „vlasť“, za „slobodu“, za „demokraciu“, za akýkoľvek ideál, a ich boj je terapiou vlastného zneuznania. Vojna je liekom na všetko – na „ozdravenie“ ekonomiky, na pozdvihnutie ega, na zahojenie rán z frustrácie.
Logika uvažovania o vojne sa za uplynulých sto rokov nezmenila, pretože spoločným menovateľom spoločnosti minulej a tej súčasnej je honba za ziskom, jej princípom je vlastníctvo. Stále si vážime vojnových hrdinov, oslavujeme ich mená, pripíname im stužky a kríže na uniformy a velebíme ohromné úspechy. Tak či onak, každý vojenský úspech stál množstvo životov na jednej, alebo druhej strane. Pre súčasnú spoločnosť je ale dôležité opakovať a pripomínať si vojny a to nie len s obhliadnutím sa do minulosti, ale taktiež mysliac na prísľuby budúcnosti. Okrem piety je táto spomienka tiež dôkazom, že významní generáli a vodcovia sa zaslúžili o výdobytky našej civilizácie. Inak povedané, že výdobytky ďalších vekov budeme musieť vybojovať ďalšími krvavými bojmi.
V rámci súčasných diskusií o vojnových konfliktoch – o militaristických snahách na Ukrajine, o genocíde v Palestíne páchanej Izraelom a neustálych bojoch a vraždení na Blízkom východe, či pri spomínaní na udalosti spred sto rokov, sa zavše hovorí len o tom, na ktorú stranu sa postaviť, komu dať za pravdu, či koho podporiť. Prečo ale pri príležitosti výročia tejto krvavej, vojnovej skúsenosti nespomíname na tých, ktorí na jej ničivý dopad upozorňovali už predtým? Ktorí bojovali za mier a v tomto boji položili svoje životy? Ktorí poukazovali na imperiálny charakter onoho ťaženia a vyzývali k mieru a odmietnutiu militarizmu? Kto si v týchto dňoch pripomenie Rózu Luxemburgovú, Karla Liebknechta, Jeana Jaurésa a ďalších? Nespomíname na nich, miesto toho ich biľagujeme a špiníme nálepkami ako fanatici, komunisti alebo hlupáci. Dejiny na týchto ľudí radi zabudnú, alebo ich budú pranierovať a očierňovať, aby zmyli akúkoľvek smietku inšpirácie. Vojna je jedinou paradigmou, z ktorej nemožno vystúpiť. Možno sa len postaviť na jednu, alebo druhú stranu. Podporiť jednu z mocností, ale za žiadnych okolností nemožno vyhlásiť, že militarizmus je len nástroj kapitálu na svoju expanziu, na zaberanie nových sfér vplyvu a na akumuláciu ziskov. Bojovať je nevyhnutné – za svoju vlasť, obranu svojich žien a detí, svojej zeme – vlastníctva.
Vyšlo 1. 8. 2014 na: http://nezavisli.blogspot.sk/2014/08/diskurz-vojny.html
