Pokračujeme v uverejňovaní úryvkov z románu Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2007.
Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“
Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Arthur Miller: „… chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“
Štvrtok 23. novembra 1989
Blahoželáme Klementom, zajtra bude Emílie
Počasie: Chladno a sneženie, denná teplota mínus jeden až plus tri stupne Celzia, viať bude juhozápadný vietor. Výhľad na víkend – v priebehu nedele od západu zamračené a sneženie
Pražské divadlá nehrajú
Pražské kiná hrajú
Varíme s novomanželmi hovädzí guláš s fazuľou
Majster Nemlaha nevarí.
V týchto dňoch Nemlaha nevarí vôbec. Do hlbokej noci počúva Slobodnú Európu.
Študenti volajú po dialógu. Ideologický tajomník komunistickej strany Gejza Šlapka na schôdzi s hercami hovoril Milanovi Kňažkovi: „Milan, ja viem, o čo vám ide. V Poľsku sa to začalo v kostoloch, v Nemecku, ty dobre vieš, v Maďarsku, no atakďalej… Vy chcete zmenu režimu, o to vám ide! Atakďalej.“
Herec Kňažko sa rozčúlene ohradil. Niekoľkokrát zopakoval, že nejde o zmenu režimu, ale o dialóg. Objavili sa heslá Socializmus s ľudskou tvárou.
V Slobodnej Európe sa stále častejšie skloňovalo meno Václava Havla. Nemlaha počul v rádiu jeho zadŕhavú reč. Ráčkoval a ehmkal. Ale obsah nebol zadŕhavý. Pre Nemlahu to nebol pán Nikto, skrachovanec, buržoázny a nie celkom vydarený synček, ako ho opisovali v Rudom práve. Sledoval jeho tvorbu od päťdesiatych rokov. Aj sa s ním stretol, ako hosť na zjazde spisovateľov v šesťdesiatom siedmom. Blondiačik s dlhými vlasmi, šatôčka okolo krku, na pohľad nevinný a zdvorilý, ale vnútri zanovitý a ku komunistom nenávistný. V absurdnej dráme vytvoril svojho nehrdinského hrdinu, refrénovito vrstvil paradoxy. V textoch, ktoré vysielala Slobodná Európa, Nemlaha si všimol, ako tento na pohľad nevinný človiečik zdvorilo opovrhuje svojimi komunistickými oponentmi. A často mal veru prečo nimi pohŕdať.
Nenamáhali sa pochopiť – neohrozoval ich. Bol slabý a oni opretí pevne o Moskvu. Tak sa správa každý, ak má pocit absolútnej moci. Nevníma dokonca ani pohŕdanie utláčaných, kým ho pohŕdanie neohrozuje vo vládnutí.
Majstra Nemlahu však prekvapilo, že Havla nepoznajú v Rudom práve, kde ho pravidelne kritizujú. V rubrike Spoločenské oznámenia videl siedmeho októbra tohto roku Havlovu fotku. Rokmi sa príliš nemenil: mäkká tvár bola akoby pokračovaním mäkkých zvlnených vlasov. Pod fotkou blahoželanie Ferdinandovi Vaňkovi. Priatelia a spolupracovníci mu želali všetko najlepšie k narodeninám a ďakovali za namáhavú prácu, ktorú v živote vykonal a vykonáva. Nemlaha krútil hlavou. Ferdinand Vaněk je postava z Havlových hier. Komunisti v Rudom práve už ani nečítajú, smial sa trpko Nemlaha, nečítajú nič, iba píšu. Autor absurdity sa teraz sám stal absurdnou postavou v absurdistane. A bdelá ostražitá strana svojho antihrdinu nespoznala. Ktosi sa odvážne zahral, a hra mu vyšla.
Nemlaha nad pohárikom ujúkal. Ujujúj, podarený kúsok. Rád by si vypil vodku s chlapom, čo má takú guráž. Aj keď Havla považoval za vážneho nepriateľa, fotku s textom blahoželania Vaňkovi si nalepil do denníka.
Teraz v ňom listoval, usporadúval myšlienky. Vedel, že sa niečo stane. Niečo sa stať musí. Východ bol tehotný.
Majster Nemlaha si večer nahrával komentáre, cez deň ich prepisoval do denníka a kreslil. Najčastejšie otáznik s dlhým čertovým chvostom.
Václav Havel na Slobodnej Európe hovoril, že chce byť spisovateľ, je to jeho pôvodné povolanie. Celý život nerobí nič iné, iba píše. A píše to, čo si myslí. Proste píše pravdu a tento holý fakt z neho urobil akúsi politickú veličinu alebo politický fenomén. Je to celkom pochopiteľné, pretože v podmienkach, v ktorých bola zrušená politika ako oblasť ľudskej činnosti, vyhladená politická kultúra, vyhladené všetky prirodzené spôsoby spoločenskej sebaartikulácie a sebaštrukturácie a vyhladená verejná mienka, v takých podmienkach sa politika, ktorá bola vyhnaná dvermi, akoby vracala oknom. Akoby sa rozlievala po celom spoločenskom živote. Všetko sa stáva akoby polopolitickým alebo kryptopolitickým – od rockového koncertu až po omšu alebo púť. No a samozrejme tým skôr sa stáva politickým fenoménom fakt, že niekto proste hovorí pravdu, ktorá je režimu nepríjemná, tvrdil Havel.
K záznamu si maliar Nemlaha dopísal: „Havel akoby chcel aj byť, aj nebyť politickou veličinou. Akoby odmietal spoločenský vplyv, ale zároveň mu robí strašne dobre. Neverím mu ani slovo. Ten človek žije nie vylúčene – veď ho citujú po celom Západe, hry mu hrajú divadlá od Viedne po New York – nie, on nežije vylúčene, on žije výlučne! Pozoruje a glosuje s jemným pohŕdaním, ktoré občas prechádza do otvoreného výsmechu. Ale on sa nevysmieva len režimu. On sa vysmieva aj občanovi. Človiečika si vrtí na prste a pozerá, ako sa mu človiečik na ringlšpíli povracia. Nechá ho vracať. Vzbudí nad prostáčikom hnus. Áno, v takomto hnusnom prostredí žijete, chudáčikovia, hovorí zdvorilý Havel.“
Nemlaha by si to s dramatikom rád rozdal. Rád by s jeho názormi polemizoval. Ale rytiersky. Muž proti mužovi. Útoky z jednej strany sa mu protivili. Preto písal listy ústrednému výboru. Vyčítal svojim súdruhom, že Havla vypudili. Vyrobili z neho hrdinu. Nechápete, že ste vyrobili hrdinu, písal. Nevidíte, že žije na okraji, a predsa úplne v strede? Ideologický tajomník mu odpovedal: „Súdruh, zabudol si, kto má v našej spoločnosti vedúcu úlohu? Súdruh, zrádzaš robotnícku triedu!“
Vy zrádzate, pomyslel si vtedy Nemlaha. A radšej pil.
Teraz Nemlaha pozorne sledoval, ako sa rúcajú okolité režimy. Vlna nepokojov sa neodvratne blížila do Československa. O tom bol presvedčený. A šokoval ho postoj vedenia komunistickej strany.
Po demonštrácii 21. augusta v Prahe vedenie spokojne konštatovalo: „Opozícii sa demonštrácia nevydarila, politickému protivníkovi sa nepodarilo vyvolať na viacerých miestach v ČSSR hromadné protispoločenské vystúpenia. Skrachovanci by chceli postupne získavať mocenské pozície podľa poľského vzoru,“ čítal Nemlaha v Pravde.
Súdruhovia sa čičíkali, že opozícia má málo sympatizujúcich. No on videl a cítil, koľko má vedenie strany a štátu odporcov. Nielen v mestách, aj tu, v Stratenej Doline. Od ochranárov, ktorých sa zastal, získal tajný sociologický výskum. V októbri 1989 iba šesť percent ľudí z opýtaných by bolo ochotných do strany dobrovoľne vstúpiť. A iba štyridsaťšesť percent členov komunistickej strany by bolo ochotných vstúpiť do tejto strany, keby sa mohli znova rozhodnúť.
Odporcov si komunistická strana roky vyrábala. Teraz okrem úzkej špičky straníckych kádrov a aparátčikov všetci túžili po zmene. Rozdiel bol iba v tom, ako si ju predstavujú. Niekomu stačilo, aby starí ľudia z vrcholných funkcií konečne zmizli: nech idú pestovať vinič a paradajky, nech idú hoci do pekla, ale hlavne z funkcií! Iní chceli slobodne bohatnúť a míňať. Načo im boli peniaze, keď za ne nemohli nakupovať? A ďalší, tí celkom naivní, si želali spravodlivosť. Aj Nemlaha. Napriek tomu, že bol starý a skúsený.
Spomenie si na lístok, pripevnený na záhradnej bránke. Ktosi ho pozýva na míting v kinosále. Slovo míting do novembra 1989 v Stratenej Doline nikto nepoužíval. Novota prišla z televízie.
Vonku novembrová pľušť, lístok na bráničke premokol. Písmená sa rozpíjali, ale zreteľne prečítal, že ho pozýva Verejnosť proti násiliu. Možno bol jediný v Stratenej Doline, kto o tom čude počul hneď, ako ho v Bratislave založili. Ochranári boli samozrejme pri tom.
Vybral sa na ohlásený míting. V kinosále svietilo slabé svetlo bočných lámp, ľudia prichádzali pomaly. V určenú hodinu obsadili zadné rady.
Pred sedadlami pod filmové plátno vykročila akási žena. Sprevádzal ju bývalý okresný odborársky bos, teraz predstaviteľ vépeen a budúca vysokoškoláčka, ktorej Nemlaha vybavoval protekciu. Ženu nepoznal. Mala oblečené čierne kožené nohavice, biely huňatý pulóver a okolo krku omotanú koženú šnúrku.
„Volám sa Mária a pricestovala som k vám z Bratislavy. Chcem vás informovať o udalostiach, ktoré noviny a televízia zámerne skresľujú. Všetci už vieme, že polícia v Prahe brutálne zmlátila študentov, ktorí nemali nič, iba holé ruky. Dávali policajtom kvety, a oni ich za to dobili. Mnohí, ktorí tam boli, môžu potvrdiť, že tam išlo o život. Povedali sme si – už dosť! Nesmú biť naše deti!“ rozprávala žena rozhodne a peknou slovenčinou.
„Istá vec,“ vykríkla nejaká pani.
„Nesmú nám diktovať, čo si máme myslieť! Nesmú nás znásilňovať.“
O niekoľko dní prišla do fabriky spanilá jazda.
Herečky, ktoré poznali ženy iba zo seriálov, odrazu stáli pred nimi úplne živé. Hovorili im, aká je to nespravodlivosť, že musia tak ťažko pracovať, hovorili im, že aj ony majú právo na lepší život.
Nemlaha herečkám tlieskal. Hromovo sa smial a kričal, to je ono! Maliar vedel, že nastáva boj.
Vedel, proti komu chce bojovať. Jeho nepriatelia boli na vlastnej strane – pretože zabili ideál, ktorému zasvätil život. Na druhej strane barikády bola spoločnosť rôznorodá: ochranári, za ktorých sa postavil. Ale aj tigridovci, proti ktorým stál v mladosti, a bude stáť vždy.
Z novinových správ vycítil zmätok a neistotu. Vedenie strany a štátu kričalo, no rozličným jazykom. Nemlaha nadával vedeniu strany, hádal sa s televízorom.
V takom rozpoložení ho zastihol telegram, ktorým ho pozývajú do Prahy na mimoriadne zasadanie ústredného výboru komunistickej strany. No, konečne, konečne ste sa zobudili, myslel si a začal sa chystať. V rýchliku čítal noviny.
V Smene píšu, že generálny tajomník sa stretol s baníkmi. Vysvetlil im, že si neželáme hospodársky chaos. Baníci to podľa novín pochopili. No, to by som bol zvedavý, ako to pochopili, rozmýšľal Nemlaha. Dávno novinárom neveril. Čítal, že generálny tajomník prijal včera aj delegáciu jednotlivých fakúlt Českého vysokého učenia technického. Dohodli sa, že musia viesť sústavný dialóg.
Dočítal sa aj, čo bolo včera v Bratislave. Už pred šestnástou hodinou sa na Námestí SNP začali zhromažďovať obyvatelia Bratislavy. Boli medzi nimi mladí, ale aj dospelí ľudia zo všetkých sociálnych skupín. O šestnástej na tribúnu vystúpil Milan Kňažko a oznámil heslo: Chceme prístup do televízie a do tlače. Na tribúnu vystúpil aj Alexander Dubček. Prihlásil sa k Verejnosti proti násiliu. Vyzval k zdržanlivosti, aby neprišlo ku konfrontácii a násiliu. Trojhodinová manifestácia, na ktorej sa zúčastnilo asi päťdesiattisíc ľudí, bola pokojná. Veľkú mieru na tom mali príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, ktorí v okolí Námestia Slovenského národného povstania riadili dopravu a starali sa o bezpečnosť ostatných účastníkov premávky na uliciach, referoval novinár.
K situácii sa vyjadril aj americký prezident Georg Bush: „Zmeny vo východnej Európe sú také rýchle, že netrpezlivo čakám, kedy ma pán Gorbačov oboznámi so svojimi predstavami, pokiaľ ide o budúcnosť,“ napísalo Le Figaro.
No, to som aj ja zvedavý, pomyslel si Nemlaha.
Dobre si pamätal rok 1968. Západ povedal, nech si to Sovieti vyriešia, že nebudú zasahovať. A bolo.
Nepochybuje, že teraz sa boju nevyhnú. Iba nevie, akú bude mať podobu. A dúfa, že sa nenájdu provokatéri. Obrázky, ako policajti mlátia bezbranné deti, ním otriasli. Silný príbeh. Už nezáleží na tom, že nepravdivý. Ten, kto ho vymyslel, pozná moc médií. Orson Welles ukázal cestu. Ešte pred druhou svetovou vojnou. V roku 1938 bola celá Amerika v šoku. V rádiu ohlásili, že ich prepadla neznáma civilizácia. Bola to fikcia, rozhlasová hra Vojna svetov podľa knihy H. G. Wellsa. Odvtedy celý svet vie, čo dokáže silný príbeh, ak ho môžu prežívať všetci naraz. Každý umelec verí sile príbehov.
V metre sa na majstra Nemlahu tlačia mládenci, ponáhľajú sa, v tvárach im horí nedočkavosť. Nemlahovi pripomenú jeho vlastnú mladosť. Aj on vedel, kde je spravodlivosť a nebál sa vykričať neprávosti do tváre omnoho mocnejším protivníkom: máme pravdu a obhájime si ju, aj keby sme pri tom mali zahynúť! Sledoval vzrušenú reč chlapcov, až si jeden, ktorý mal okolo pliec omotanú vlajku, všimol jeho pozornosť.
„Čo je, pane?“ opýtal sa a bol trochu v strehu. Ten druhý tiež spozornel, zadíval sa Nemlahovi do očí. Aj on mal vlajku, ale opásanú pod bundou.
„Neblbni. Len sa na nás díva.“
„Chlapci, a vy viete, o čo tu ide?“ nedalo Nemlahovi. Zisťoval náladu, aj keď ju v mladých tvárach mohol čítať ako z novín.
„O správnu vec, pane,“ odpovedal mu ten so zástavou pod bundou.
„Chceme socializmus s ľudskou tvárou,“ upresnil druhý.
„Len sa pozrite, ako si žijú tí tam hore. Zriadili si Štátne sanatóriá, sanopsy, vyvaľujú sa na tých svojich Orlíkoch. Len si pozrite, aké prepychové sídla si stavajú. Sú to svine!“ hovoril horúčkovito. „Pane, poďte s nami!“
K chlapcom sa pridal ďalší cestujúci: „Ich dni sú spočítané.“
„Chceme slobodu, dialóg.“
Nemlaha premýšľa, ale aj tak sa dáva strhnúť radostným opojením. Václacvák je plný, najviac je husto pod balkónom Melantrichu. Tam stojí muž, ktorého vyhnali do lesného závodu. Alexander Dubček. Habkavo číta z papierika:
„Dnes sa formuje Občianske fórum so základňou novej demokratickej obrody. I tu prehlasujem, že som na tej základni a dávam jej tu pred tvárou vás, Pražanov, svoj hlas. Pražania zohrali v jednote so všetkými ľuďmi významnú úlohu v obrode socializmu pred dvadsaťjeden rokmi.“
„Dubček na Hrad! Dubček na Hrad!“ buráca námestie
K prostovlasému Alexandrovi Dubčekovi pristupuje drobná postava v zelenej bunde a károvaným šálom okolo krku. Ruky má zastrčené do hlbokých vreciek. Vyzerá neisto, rozpačito. Chytia sa s Dubčekom za ruky.
„Dubček! Havel!“ skanduje námestie.
Obaja muži mávajú. Celý balkón je akoby zježený množstvom kamier a šľahajú blesky fotoaparátov. Kamery, stojany s mikrofónmi, chlapi s fotoaparátmi sú husto aj dolu okolo Nemlahu. Centrum svetového diania je dnes v Prahe. Ktosi v dave zase omdlel, v uličke húka sanitka.
„Miloš, striedame,“ zahučí nad námestím hlas.
Niekto sformuluje heslo. „Pravda víťazí! Pravda víťazí!“
Na balkóne nad hlavami ľudí je tesno, ale aj vystúpenia niekto režíruje. K mikrofónu prichádza speváčka Marta Kubišová. Nad hlavami ľudí znie jej sýty hlboký hlas bez sprievodu orchestra: „Ať mír dál zůstává s touto krajinou, zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou, ať už pominou…“
Ľudia dolu spievajú, mnohí plačú. Aj Nemlahovi zviera hrdlo. Dvadsaťjeden rokov túto pesničku nikde nehrali. A ľudia si stále pamätajú slová. Vznikla v šesťdesiatom ôsmom. Marta Kubišová ju zaspievala v televízii v programe Pesničky pre Rudolfa III. Potom jej zrazu nebolo. „Doktori jej zakázali spievať,“ hovorilo sa sarkasticky. „Doktor Husák a doktor Štrougal.“
Čo sme to len vykonali, čo sme urobili, letelo Nemlahovi mysľou.
Nebol naivný, samozrejme vedel, že v šesťdesiatom ôsmom obe znepriatelené strany rešpektovali výsledky druhej svetovej vojny. Rešpektovali ich, lebo museli – sily na oboch stranách boli vyvážené. Ale spojenecké tanky nám silno pricvikli chvost, zaskučali sme.
Na balkóne sa striedajú tváre, na ktoré si ľudia pamätajú z osudných chvíľ po okupácii v šesťdesiatom ôsmom. Trochu chrapľavo sa davu prihovára hlásateľka Kamila Moučková. Posledný raz ju Nemlaha videl v auguste 1968. Divákom oznámila, že televíziu obsadili okupanti. Potom sa akoby navždy stratila z televíznej obrazovky. Teraz je tu a vyzýva ľudí, aby vydržali a nedali sa rozbiť.
„V jednote je sila,“ volá dav.
Manifestácia sa končí, Hana Hegerová, Marta Kubišová a C&K Vocal spievajú Nad Tatrou sa blýska. „Už sme prišli!“ znie potom z mnohých hrdiel.
Havel s Dubčekom a Martou Kubišovou mávajú z balkóna. Obyčajní ľudia sa spoločne smejú, spoločne nachádzajú slová, heslá sa nesú od úst k ústam, ľudia sa čudujú vlastnej tvorivosti. Nemlaha dnes s nimi dýcha rovnaký vzduch.
Toto je šťastie, myslí si. Takto vyzerá súzvuk, harmónia.
Všetci túžia po zmene, hoci ešte presne nevedia, ako má tá zmena vyzerať. Túžia vyvetrať. Dosť bolo panských móresov, slabo ukrytých za slová o rovnosti. Socializmus áno, ale s ľudskou tvárou. Tak to formuloval aj Havel, ani ten nie je proti socializmu.
Nemlaha v povznesenej nálade odchádza z Václavského námestia, prechádza bočnou uličkou, keď vedľa neho ponáhľajúci sa chlapec nadskočí. „Obesiť ich, kurvy skurvené. Komunisti do plynu!“ zvolá vzrušene. Okoloidúci ho hnevlivo okrikujú:
„Čo to rozprávaš! Hanbi sa za tie slová.“
Nemlaha však napriek tomu zastane akoby ho zarazili do zeme. Do slúch mu udiera spenená krv. Ach, ty šteňa, ty nedonosenec! Koho ty chceš posielať do plynu, ty zasran?! Nebodaj mňa? Ktorý som videl rozškľabené ústie pece, ktorý som do plameňov hádzal mŕtve telá, a len náhoda chcela, že rad neprišiel aj na mňa?
Povznesená nálada, ktorá ho na námestí zasiahla, je preč. O čo v tejto hre ide, pýta sa v duchu sám seba. Vedia to všetci, čo tak nadšene tlieskajú? Hlasy námestia sa vliali do úzkej uličky, odrážajú sa od stien, sú mohutné, chvejivé. Na štadióne, keď víťazné mužstvo strelí gól, zdvíha sa takáto sila. Ale tu je niekoľko štadiónov, tu je more štadiónov, tu je celá Nemlahova vlasť, ktorá kričí: gól!
Spozoruje dvojicu mužov.
„To je kontrarevolúcia!“ začuje zhrozene hovoriť staršieho.
„To je ľud!“ oponuje mu mladší.
„Čo to hovoríš!“ a potom podozrievavo, „Snáď si nemyslíš, že sa zachrániš, keď teraz prebehneš,“ začuje ešte Nemlaha.
„Nemôžeš ísť proti ľudu,“ povie ten druhý.
„Ak teraz ustúpime, padneme všetci. To si píš!“
„Ja nie,“ zasmeje sa druhý. „Čo ja s tým mám?“
Nemlaha sa pozrel do rozpálenej mladej tváre. Tak je to teda. Dedkom nad hrobom môže byť všetko jedno, ale tento tu má iste deti, rodinu. Prečo by ju mal zaťahovať do vopred prehraného boja?
Nemlaha neveril, že si nikto v štáte neuvedomoval, čo sa deje v iných krajinách. Priveľa vo svojom živote zažil.
Ak politická opozícia už týždeň beztrestne zakladá nové organizácie, zvoláva mítingy, obchádza celú republiku a Štátna bezpečnosť nezasahuje, môže to znamenať iba jediné: sama Štátna bezpečnosť prevzala iniciatívu.
Šéfom Štátnej bezpečnosti je chlapík, ktorý vymyslel šifrovací stroj. Matematický mozog. Ten si dokáže naprogramovať, čo sa kedy stane!
Keď vznikla Charta, pochytali okamžite všetkých jej signatárov. Teraz, keď sa začali verejné protesty, nezatkli ani jediného. Celý začiatok protestov bol riadený. Kto vymyslel lesť s mŕtvym študentom? Ktosi má nitky v rukách. Ktosi riadi reťazovú reakciu, aby zabránil nekontrolovanému výbuchu. Spoliehať sa na Moskvu dnes nemožno. Gorbačov má dosť svojich starostí.
Už týždeň je Praha ako v horúčke. Zo Slobodnej Európy Nemlaha vie, koľko sa v Prahe zišlo svetových agentúr, dnes ich videl na vlastné či. To nemôže byť náhoda. Vedeli o tom, chystali sa na to. Nastala revolučná situácia. Dalo sa to čakať, nepriateľ by bol hlupák, keby to nevyužil.
V takejto chaotickej situácii komunistická strana najprv vajatala, akoby pravá ruka nevedela, čo robí ľavá, potom začala vyzývať k jednote. Úplný humbug!
Jednotu možno uznať iba ako morálne úsilie o jednotu, ako nikdy sa nekončiaci pohyb k jednote. Len čo sa jednota prešuchne z morálnej oblasti do politickej praxe, len čo sa s jednotou manipuluje ako s mocenským faktorom, len čo sa mocenský faktor povýši z prostriedku na cieľ, v tej chvíli sa spúšťa mechanizmus moci, ktorá musí byť koherentná, aby sa mohla konať, zapisoval si Nemlaha do denníka.
Lenže teraz sa jednota konať nemôže, lebo niet koho zjednocovať.
Je tu rozhádaná verchuška, a tá drží pokope len preto, lebo sa bojí. Dávno je rozhádaná, dávno drží pokope len pre vzájomné obavy – ak pretrhnem ohnivko, môžem vyletieť a nič nezískať.
A stratiť svoje postavenie nechcel ani jeden z reťaze – preto sa držali okolo krku, hoci to mnohokrát vyzeralo, že by sa radšej držali pod krkom.
Teraz si iste aj na najvyšších miestach mnohí myslia, že nastal čas prebehnúť. Ale kam?
(Pokračovanie)
