Keď začne manželka listovať v kalendári, znamená to pre mňa, že sa blížia nejaké sviatky, alebo niektoré z detí a vnúčat bude mať narodeniny či meniny. Vtedy sa začnú vo veľkom vypekať všelijaké koláče, cukrovinky, zákusky všetkých možných farieb, vôni a chutí. Pre mňa to znamená, že musím opustiť na nejaký čas kuchyňu, lebo by som si nemal ani kde sadnúť. Vôňa z týchto cukrárenských výtvorov sa šíri po všetkých miestnostiach a podľa čuchu už rozoznávam, do ktorých zamiešala rum, orechy, banán, karamel, jahody… no ani po rokoch som sa nenaučil správne pomenovať všetko to, čím obohacuje a skrášľuje sviatočný stôl. Je toho toľko druhov a názvov, pribúdajú aj ďalšie experimenty, že sa v tom strácam. Teraz, keď už ideme pred Vianocami vo vypekávaní cukroviniek do finále, predsa som si obohatil svoje vedomosti o niektoré názvy, na ktoré tak skoro nezabudnem. Nikdy mi však nenapadlo, že nám svoje zaujímavé recepty môžu ponúknuť aj školáčky z nepokojnej Ukrajiny. Nedozvedel by som sa o nich, ak by som nečítal na internete aj ruské časopisy a denníky. Čítam ich hlavne preto, že tie naše médiá považujú Rusko za krajinu, v ktorej žijú iba medvede a ľudožrúti. Ak vás nezožerie jeden, tak druhý určite. Myslím, že nie som sám, čo vyhľadáva aj iné zdroje, akými sú naše médiá. Tentoraz ma zaujal článok v Komsomolskej Pravde z 8. 12 pod názvom „Ukrajinskí školáci napájali rodičov krvou ruských mládencov“. Br!… striaslo ma.
Komsomolskaja Pravda už dávno nie sú noviny, aké si pamätáme z čias socializmu. Dávno už nešíria na svojich stránkach komsomolské alebo boľševické myšlienky, skôr by som povedal, že sú objektívnejšie ako hociktoré naše médiá. No a práve tieto noviny priniesli článok o tom, ako už aj deti na Ukrajine sú zaťahované do politiky a stávajú sa súčasťou protiruskej propagandy. Dozvedel som sa o gymnáziu z Nikolajeva, ktoré má názov – gymnázium Nikolaja Arkasa. No a práve na tejto škole predviedli detičky svoje cukrovinárske umenie: usporiadali tam jarmok vlastných cukroviniek a výťažok venovali armáde, aby mohla nakúpiť teplé oblečenie pre vojakov bojujúcich na východe. Na tom by nebolo nič zvláštneho, veď každá krajina má svojich patriotov aj v radoch mládeže. Rozum sa však zastavuje človeku, keď sa dozvedá o názvoch, ktoré dali svojim koláčom a zákuskom. Rodičom a učiteľom ponúkli mladučké školáčky v pekných ukrajinských krojoch: vysmážané Tanky na Moskvu, Syrníky z Moskalov, Hviezdy z Kremľa… no a aby mali návštevníci lepší apetít, dostávali zadarmo višňový kompót – krv z ruských mládencov. S vyberaním názvoch im vraj pomáhal triedny učiteľ, pedagóg, ktorý by mal deťom vštepovať múdrosť a dobrotu. Potom bola patriotická veselica a učitelia a rodičia sa nadchýnali nad patriotizmom svojich detičiek. Čo na tom, že práve v tom čase v Donbase alebo Luhansku zomierali iné detičky, v iných školách. Veď to boli deti separatistov.
Podobných vlasteneckých príbehov, ako píše Komsomolskaja Pravda, by sme našli na Ukrajine viacero. Dokonca je to dobrý kšeft aj pre niektoré reštaurácie a kaviarne. V Odese, kde „upiekli“ fanatici za živa asi 50 „separatistov“, je suši bar Šampión, kde ponúkajú ako jedlo „usmaženého separatistu s lososom“ a pod. Fantázia ukrajinských patriotov proste nepozná hranice. Bláznivé deti, blázniví kuchári, poviete si. No blázniví sú aj rodičia a učitelia týchto detí a blázniví sú aj ľudia, ktorí podobné kulinárske výtvory konzumujú. Buďme radi, že takéto choré a zvrhlé nápady sa neobjavujú v receptoch našich gazdiniek, cukrárov a kuchárov. Len by tým pokazili vianočnú a predvianočnú atmosféru.
