Vladimír Petrík o románe napísal: „Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“
Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Vtedy na Východe – 5. časť
Vtedy na Východe – 6. časť
Vtedy na Východe – 7. časť
Vtedy na Východe – 8. časť
Vtedy na Východe – 9. časť
Arthur Miller: „… chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“
Utorok, 5. decembra 1989
Blahoželáme Ottom, zajtra bude Mikuláša
Počasie: Naďalej chladno, na celom území republiky sneženie,
denné teploty mínus šesť až mínus desať stupňov Celzia,
severozápadný vietor k večeru zosilnie,
na horských prechodoch sa budú tvoriť záveje
Varíme s novomanželmi sviečkovú na smotane
Pred secesnou budovou ústredného výboru komunistickej strany na vltavskom nábreží v Prahe parkujú čierne šesťstotrinástky. Parkujú tu ako každý deň. Vyleštené štíhle čierne limuzíny pôsobia ladne, solídne a zároveň svižne. Vozí sa v nich ľud. Úbohý ľud to ani len netuší, keď tak denne visí na tyčiach v preplnených autobusoch, trmáca sa v električkách a ctihodné zadky si na kožených sedadlách zohrievajú volení zástupcovia, ktorých ľud volí na stojeden percent. Takto žartujú posmievači a iní humoristi. Pasažieri šesťstotrinástok sa na žartoch zabávajú. Neboja sa posmieváčikov, sem-tam niektorému niečo zakážu, opäť povolia, zakážu, povolia, a humoristi potom žartujú už len v medziach mierneho pokroku.
Ľud občas pohrozí limuzínam, občas vyplazí jazyk, občas počastuje súdruhov štipľavými nadávkami, občas v ostravských baniach pohrozí štrajkom, ale vždy to napokon s papalášmi spoločne uhrá na remízu. Stáva sa, že papaláši sem-tam nájdu mincou poškrabanú karosériu, ale horšie útoky nie sú. Ani teraz nie, keď v Prahe zúri revolúcia. Šesťstotrinástky brázdia ulice Prahy i republiky, nikto sa neobáva rozvážať v nich.
Papaláši by neradi menili služobné autá za verejnú dopravu. Mnohí ani nevedia, ako sa kupujú lístky na električku či metro. Ak by ich ľud postavil na nohy a vysadil z pridelených čiernych limuzín, mali by problém dostať sa z domu do mesta.
Autá stoja v rade na parkovisku už od včasného rána. Pasažieri vo vyžehlených oblekoch prišli zachraňovať republiku. Ich vodiči, tiež vo vyžehlených oblekoch, mastia vo svojej kultúrnej miestnosti vnútri rozľahlej budovy karty. Do služby nastupujú na pokyn z ampliónu. Dispečer ohlási, kto má nastúpiť. Vtedy vstanú od rozohranej partie, pristavia nablýskané auto ku vchodu budovy a odvezú svojho súdruha, kamkoľvek povie. Pokým súdruhovia pracujú a autá odpočívajú, často ich služby využívajú rodinní príslušníci súdruhov. Vodiči rozvážajú manželky politikov na nákupy, ku kaderníčke, na kozmetiku alebo na posedenie s priateľkou. Deti súdruhov, obuté do značkových tenisiek, so značkovými raketami a bielym oblečením, najčastejšie vozia na tenis. Tenis je v móde, odkedy vo svetových rebríčkoch zabodovali Hana Mandlíková a Ivan Lendl. V tenise sa dá zbohatnúť. Lendl si vraj kúpil ostrov. Čo by robil s peniazmi v Československu? Na čo by ich minul? Štadióny sú zadarmo, trénerov si platiť nemusel, cestuje za štátne. Tlač píše, že nevie, čo z roztopaše. Ale papaláši sa mu klaňajú, obávajú sa, aby nezdrhol.
Dnes vodiči vo vyhradenej miestnosti z rádia počúvajú správy a očakávajú pokyny od dispečera. Uchlipkávajú z čiernej kávy, hádajú sa so svojimi šéfmi o prémiách, rozprávajú si vtipy a tipujú, ako v budúcej sezóne dopadnú futbalisti Sparty a Slávie. Niektorí listujú v Rudom práve, iní v Mladej fronte, na stolíku je aj týždenník Tvorba. Začínajú od športu. Ako vždy, hoci vonku zúri revolúcia.
Ale o tom, že zúri revolúcia, sa ešte celkom nevie, zatiaľ si myslia, že stále zúri socializmus.
Pred chvíľou dostali echo, že do Obecného domu kráča po Příkopech skupina ľudí oblečených v bundách a džínsach. Drobný Havel je obklopený svojimi gorilami. Všetci sú zarastení, na hlavách majú kulichy, rehocú sa. Súdruh pri hlavnom vchode do Obecného domu otvára krídla dverí a muži vo svetroch a vetrovkách vchádzajú. Pod schodmi na nich čaká chlapík. Netrúfol si ešte odložiť celkom oblek, ale revolučný odev by sa mu pozdával očividne viac, a tak si namiesto saka obliekol vestu: ešte sa nevie, kto vyhrá.
Zachmúrení muži prijímajú podávanú ruku a bez slova ho nasledujú po širokom schodisku, obloženom mramorom, na poschodie. Po pár krokoch vchádzajú do lustrami vysvietenej miestnosti s dlhým stolom uprostred. Cítiť vôňu množstva rezaných hnedých chryzantém vo vázach na stolíku. Vonku zúri revolúcia, tu sa ktosi stará o zabehaný poriadok.
Prichádzajúcich vo svetroch usádzajú za dlhý stôl. Obozretne sa obzerajú po miestnosti. O chvíľu z opačného konca dvorany vchádza druhá delegácia. Vedie ju málo známy muž gorbačovského vzrastu i držania tela, nový generálny tajomník komunistickej strany. Má na sebe sivý oblek z odľahčenej vlny, vyžehlenú bielu košeľu a kravatu so sivým a modrým pásikom, no i tak vyzerá proti tým vo svetroch tak trochu dedinsky. Dobrácky a vľúdne sa usmieva, každému žoviálne podáva ruku.
„Bolo by myslím dobré, než…“ odrazu spozornie, zarazí sa, všimol si, že jeden z hostí má pred sebou na stole položený diktafón. „To sa nahráva?“ Akoby sa preľakol, očami bezradne mihne na svojich a dodá: „Tak to bude všetko proti mne.“
„Nie,“ ubezpečuje ho šéf delegácie vo svetroch Václav Havel. Vidno, je prekvapený týmto úvodom.
„To je kvôli záznamu, aby sme…“ vysvetľuje chlap s diktafónom, je to Havlov tajomník Hanzel.
„To dáme do trezoru,“ dodáva dramatik.
„Pozrite sa,“ generálny tajomník sa už trochu upokojil, ale ani tak nie je šťastný, že sa má všetko zaznamenávať. „Aby sme sa predstavili. Pretože pána Havla poznám – čítal som niektoré jeho veci, ktoré sú obsahom protokolov. Či už ide o Záhradnú slávnosť alebo Antikódy, alebo O dialektike metafyziky, to zvlášť, pretože ja ako politik, to ma zaujímalo – a pretože ho poznám z verejnosti. Tak on sa predstavovať nemusí, je vedúci delegácie, ale pretože o mne toho neviete nič alebo takmer nič, akurát by som sa chcel v úvode omluviť pánu Havlovi, pretože i ja som raz vyhlásil, že sa mu žije dobre, pretože dostáva zo zahraničia peniaze…“
Všetci sa rozpačito zasmejú, úprimnosť a bezradnosť nového pána štátu im je trochu podozrivá a trochu aj nepríjemná. Akoby sa naschvál mužikovsky predkláňal pred jeho jasnosťou, milosťpánom, akoby normálnu ľudskú hrdosť nahrádzal hranou poníženosťou. Naozaj vidia pred sebou generálneho tajomníka komunistickej strany, ktorý sa ospravedlňuje?
„Ale na druhej strane,“ pokračuje Urbánek, „on ako džentlmen,“ a ukáže na Havla, „keď to tak mám povedať, v jednom interview povedal, že proste niekto má nádej na generálneho tajomníka, a to bude jeden z mužov z južnej Moravy, neznámy Urbánek. To som nevedel, že má takého génia, že to dokáže takto predvídať. Bohužiaľ, pred troma alebo štyrmi mesiacmi, ja som to skutočne nevedel.“
Opäť sa všetci zasmejú.
„Ja o tom vôbec neviem, že som niekde…“ odpovie zmätene Havel. Ktovie, či vie, alebo nevie. Urbánek mu však vpadne do reči. „No áno, ja som to čítal!“ dodáva víťazne. „Dostávame také monitory, čo Západ vysiela, tak tam som si to raz prečítal. Tak som si hovoril – sakra, ten mi praje peknú kariéru!“ Zrak mu padne na nahrávaciu mašinku na stole. „Tak. A teraz to bude všetko proti mne, čo sa bude vysielať…“ dodá nešťastne.
Václav Havel navrhne jemne. „Ak nechcete, tak to nemusíme nahrávať, ale je to myslené…“
Vypnú magnetofón a Karel Urbánek sa rozhovorí. Vyrozpráva príbeh malého chlapca, miništranta z bigotnej katolíckej rodiny. Vyučil sa, poslali ho do železničiarskej školy, stal sa výpravcom v Bojkoviciach. Mal tú prácu strašne rád, na staničke všade samé fuchsie, jedna radosť. Ale súdruhovia z Brna na neho tlačili a volali ho do Prahy, on nechcel a nechcel. A nakoniec teda šiel.
Karel Urbánek: „Už to môžete zapnúť, ja nemám tajnosti,“ rozhodne sa odrazu. „Ja len nechcem, aby sa to dostalo do strany. Aby ste nezneužili – od miništranta k marxistovi… Pretože to by mi v strane ťažko odpúšťali, to hovorím otvorene.“
Iskriacim okom chce zapaľovať iskru aj v tých, čo prichádzajú k nemu vyjednávať. Pohľadom narazí na zdvorilý neúprosný chlad. Trochu ho prekvapí, ale nezastaví. Jeho teda nie. Z večera do rána sa stal generálnym tajomníkom. Mámo, ako sa cítiš ako prvá dáma, pýtal sa tej svojej. Cítila sa pekne, on tiež. I keď mu stále vŕtalo v hlave, ako mohol už pred tromi-štyrmi mesiacmi Havel vedieť, že on, Urbánek, sa stane generálnym tajomníkom. Havel to vedel, a on sám nie. Pritom v strane všetko musí prejsť hlasovaním. Čo je, génius, veštec alebo čo? Vyzerá celkom nenápadne, a pritom akého zločinca sme z neho vyrábali v našom Rudom práve. Súdruhovia sa musia viac snažiť spoznávať ľudí, aby sme nenarobili politickovýchovné chyby najmä na našej mládeži. Čaká ho teraz veľa politickoorganizačnej práce, trochu sme zaspali na vavrínoch, ale on sa práce nikdy nebál. Pôjde to, len sa musíme spojiť. Práve teraz je príležitosť. So svojimi najbližšími spolupracovníkmi sa už dohodol, čo bude výsledkom tejto schôdzky. Havlovcom navrhne stretnutie v televízii. Pred kamerami on a Havel. Nech národ vidí, že už spoločne hľadajú, čo ich spája. A potom treba vyjednávať za okrúhlym stolom. Každý si pošle svojho zástupcu, aj socialisti, aj ľudovci, celý Národný front musí byť zastúpený, no a tiež Obroda, osemašesťdesiatnici, ale aj Slováci. A začneme vyjednávať, ako má vyzerať nová vláda. Kto v nej bude, to nie je záležitosť komunistickej strany, to je jasné, keď už nemáme vedúcu úlohu.
Stále priateľsky a ústretovo naladený pokračuje Karel Urbánek.
„Musím povedať, že keď sme zanalyzovali situáciu v našej strane – ja vám hovorím dosť otvorene veci – tak sme došli k takému záveru: že v roku štyridsaťosem strana nebola vedúca, ale ľud šiel za ňou. A teraz podľa ústavy bola vedúca, a ľud ide proti nej. My sme si toho vedomí. My sme si toho vedomí, že nemáme dôveru ľudí, že proste sme ju stratili, túto dôveru, toho sme si vedomí, to hovorím úplne otvorene. No ale ako ju získať, to zase je naša otázka.“
Všetci sa zasmejú, každý z iného dôvodu. Urbánek pokračuje. „Bude to veľmi ťažké, ale musím povedať, že tým, že sme prijali v akčnom programe odsúdenie roku šesťdesiatosem, odsúdenie vstupu vojsk, a súdruh Mohorita to môže potvrdiť, že to nie je jednoduché, pretože jednáme v kolektívnom orgáne, v predsedníctve, a o tom sa hlasuje , a keby len jeden hlas bol proti, tak sme to, s prepáčením, presrali všetko. Na taký risk sme museli ísť!
Záver: My sa dištancujeme od bývalého vedenia. Jednoznačne dištancujeme. To sme povedali v akčnom programe a to sme niekoľkokrát prehlásili – dištancujeme. Je to pre nich nepríjemné, ale dištancujeme. A hneď sme šli na to: prehodnotiť vred – šesťdesiatosem, vstup vojsk a Poučenie, odmietnuť Poučenie z krízového vývoja. Viete, čo tento ťah pre stranu znamená: jej rozbitie, toho sme si vedomí,“ ohlásil víťazne šéf strany.
Delegácia Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu sa už začala tiež trochu nepokojne mrviť, Urbánek si to nevšímal, nadšený strategickými plánmi im vykladal. „Ja vám poviem filozofiu. Je jediný rozdiel medzi kapitalistickým a socialistickým štátom. Že za kapitalizmu sa fabrika zruší a robotník ide na dlažbu. Dostáva síce podporu a tak ďalej, ale za socializmu to musí ísť tak, aby sa včas vedelo, že fabrika nefunguje. I keď bude samozrejme konkurencia, súťaž, výrobky, bez toho sa nedostaneme dopredu. Tam musí byť konkurencia v ekonomike, musí byť súťaž, musia byť určité regulované tovarovo-trhové mechanizmy. Ale musia byť regulované štátom.“
V ekonomickej úvahe sa dokonca tak rozvášnil, že začal búchať do stola:
„A ak sa všetci na tom zhodneme a pôjdeme za tým cieľom, tak český národ to má v rukách, aby to zmenil. On má chytré hlavy, on má skutočne chytré hlavy.
Socializmus je socialistický preto, aby mal človek sociálnu istotu, že môže ísť každý deň do práce. Každý deň do práce. Tak to je moja filozofia. Samozrejme, je to iba všeobecne, preto ten rozdiel.“
Václav Havel vycítil nepokoj svojich, ale bol zdvorilý ako vždy. Trochu v rozpakoch svojho hostiteľa prerušil: „Ehm… Ja by som, s dovolením…“
„Prosím,“ možno nerád, ale predsa len priateľsky vo svojich úvahách Urbánek zastal.
Václav Havel: „Ja by som, s dovolením… si vzal slovo. Nebudem sa predstavovať, aby som nezdržoval.“
„Iste, ja vás poznám veľmi dobre.“
„Iba som chcel povedať, že nie som taká šelma, ako ma líčilo Rudé právo…“
Ozval sa smiech, Urbánek sa smial veľmi schuti a srdečne.
Do všeobecného veselia Václav Havel dodal: „Ak ste svoje informácie čerpali odtiaľ.“
„Su informovaný aj z inej strany,“ vpadol mu do reči trochu dotknuto generálny tajomník.
„Knižky, ktoré ste menovali… ehm – teší ma, ehm, že ste ich čítali, ale sú asi tridsať rokov staré…“
„Bohužiaľ, k iným som sa nedostal.“
„Áno, ehm. Ale aby sme prešli priamo k veci. Prvá téma, ktorú ste predostreli, je okrúhly stôl. My sme nevedeli, že taký návrh prinesiete. Pýtam sa priateľov, či súhlasia. Sám si myslím, že nemáme prečo nesúhlasiť.“
„Bolo by to čestné.“
„Musíme si ale dohovoriť akési podrobnosti. Koľko ľudí tam bude, za koho. Pretože ak, ehm … ich tam bude šesťdesiat, tak to nebude žiaden okrúhly stôl, ale ehm… žvanírna.“
„I Slováci, mali by sme to brať, pretože… Musíme si ctiť aj národnostnú otázku. Pozrite sa, pán Brzezinski vyhlásil taký program, na vysokej škole v Moskve, ako si on predstavuje teóriu konvergencie. Československo spojiť s Poľskom. To som sa teda, s prepáčením, môžem použiť ten názor, nasral, pretože nebudeme drieť na Poliakov, ktorí budú obchodovať. Maďarsko spojiť so Slovenskom. To tam povedal oficiálne. Bulharov spojiť s Turkami. No a Nemci, samozrejme, sa postupuje predbežne, že sa spoja dohromady.“
Zadíval sa, aký dojem zanechali jeho slová, a mal pocit, že mnohých ohromil, preto ústretovo pokračoval: „Možno, keby ste chceli, teraz budete jednať, ale po tom jednaní, keby ste chceli, ja by som vás informoval o jednaní súdruha Gorbačova s Bushom. Sú to veľmi zaujímavé otázky z hľadiska medzinárodnej politiky, ako to vidia, pretože jednal s pápežom, aký názor má pápež, aký má taliansky premiér Andreotti. Ak vás to zaujíma, ja vám to všetko poctivo poviem, pretože to sú vážne otázky, ktoré sa týkajú medzinárodnej politiky. Ak vás to zaujíma. Ak nie, môžeme si urobiť trebárs za týždeň schôdzku k tomu a ja vás poinformujem, alebo kedykoľvek. Sú to zaujímavé politické otázky. No a práve to ma nahnevalo, pretože ukazuje sa takto: súdruh Gorbačov povedal, že premiér… – prezident Bush a všetci západní politici povedia Kohlovi, nech stále otázku Nemecka nevystrkuje. Že sa to musí nejako premyslieť, že nemôže dráždiť ľudí, že sa to musí premyslieť a tak ďalej. Takže ho požiadajú, aby sa ukľudnili, ale mňa najviac rozčúlilo, to vám hovorím, keď proste povedali, že máme byť pripojení k Poľsku. Tak to ma teda mohol trafiť šľak. Ja sa ospravedlňujem, už do toho nebudem vstupovať.“
Václav Havel mu vpadne do reči ťažko maskovaným úsmevom. „No, pán Brzezinski to tu koniec koncov riešiť nebude, to záleží na nás, že.“
Generálny tajomník súhlasí: „Všetci dobre zmýšľajúci ľudia bez ohľadu na politickú príslušnosť by sa mali dať dohromady a pracovať pre dobro vlasti,“ vyhlási. Pošúcha si ruky a žmurkne na jedinú dámu za stolom. Tá ho bedlivo pozoruje.
„Ja verím, že keď všetci spojíme svoje sily, že nemá žiadna iná krajina takú šancu, ako má Československo, aby urobilo prestavbu ekonomiky a demokracie. A – prepáčte mi za výraz, my im všetkým vytrieme zrak. Všetkým! Ale musíme sa spojiť. Ja su o tom presvedčený,“ dodá po moravsky. „Tí musia mať oči tak!“ a pregúli oči stĺpkom. „A o tom su presvedčený, že budú mať oči tak,“ opäť obráti očné buľvy a ukáže ich všetkým pri stole.
Tí vo svetroch majú čo robiť, aby zadržali smiech. Generálny tajomník vybadá, že počiatočný chlad, vyplývajúci určite z nedôvery, pominul. Má pocit, že vzbudil sympatie, ľady sa roztopili.
Rád by im povedal ešte čosi o sebe, čosi viac, ako sa majú možnosť dočítať v novinách. Rozhovorí sa, no odrazu mu do reči vpadne Havel. „Ja musím ísť čurať, prepáčite?“
Generálny tajomník strany sa blahosklonne usmeje. Veď je to ľudské, aj tí disidenti sú iba ľudia.
„Áno, iste,“ súhlasí ochotne.
„Povedzte to, čo chcete, mojim priateľom a je to rovnaké, akoby ste to hovorili mne. Ja ako pijem, tak musím…“
Havel odchádza na záchod a Urbánek hovorí: „Ja tiež, bohužiaľ, ako vypijem kafe, tiež mám také problémy.“
Smiech v sále vyzerá naozaj uvoľnený.
Iba mladý mohutný šéf mládežníkov, ktorý spolu s Urbánkom vstúpil na politické nebesá, sa trochu akoby hanbil za svojho šéfa. Áno, vo vedení strany nastala zmena. Ale aká?
Pred generálnym tajomníkom sa neodváži dať celkom zreteľne najavo, čo si o ňom myslí. Ale myslí si teda svoje. I keď to znova musí potlačiť, rovnako ako za Jakeša. Predsa len, je to generálny tajomník, a ešte nie je isté, ako sa všetko skončí. Ostatní členovia úvé sa asi cítia podobne. Po gensekovom extempore navrhujú prestávku na cigaretu, počkajú predsa len na Havla. Len čo sa vráti, rokovanie pokračuje. Oni by chceli o vláde, o jej zložení, ale Urbánek im ešte neporozprával dosť o sebe. Cíti deficit.
„Oni po Brne o mne píšu rôzne veci. Pozrite sa,“ a buchne energicky do stola, „ja mám chatu za desaťtisíc korún, ktorá je z heraklitu. Ja mám auto kúpené z požičovne, jazdilo v požičovni tri roky. A kúpil som ho ojazdené, sto dvadsiatku, po troch rokoch, za tridsaťpäťtisíc korún. Nebolo drahé, mám škodovku, jazdím na nej. No a čo sa stalo. Tak – býval som štrnásť rokov v paneláku. Mám dvoch dospelých synov. Zomrela mi maminka, musel som k sebe vziať otca, takže v tom byte to vyzeralo ako v tom filme, kedy sa má kto ísť vyčurať.“
Pozerá sa do očí spolu stolovníkom, tí sa zasmejú. Dobre je, nadviazal kontakt. Uveria jemu, a nie tomu, čo sa o ňom píše po novinách.
„Tak som požiadal o štvorizbový byt. Sekretariát mi ho schválil, áno, schvaľujeme štvorizbový byt. A čo sa stalo. Je to tam v Kvetnej, v Brne, býval tam nejaký podnájomník, ktorý neplatil nájom a mal tridsaťtisíc dlh. Tak ho vysťahovali a povedali mne: chceš tam ísť bývať? A ja som sa pýtal: kto tam býva? A oni mi hovorili: býva tam jeden robotník, jeden asistent z vysokej školy a učiteľka základnej školy. Ja hovorím: tak tam idem bývať. Pretože ja nemôžem ísť bývať do nejakého…“ díva sa či chápu, čo chce povedať. Asi chápu, i keď sa už veľmi neusmievajú. „Je to vilka,“ povie trochu previnilo. „Je to vilka. To keď som robil vedúceho tajomníka. No áno, ale hneď sa povedalo – Urbánek kúpil vilu. Hoci som to dementoval v Rovnosti, všade môžem ukazovať inkaso, platím tisícdvesto, pretože je tam plynový kotol, je to drahé – a nikto mi to neverí… Furt do mňa režú. Tak ja neviem, čo mám robiť…“
Delegácia tých vo svetroch predsa len je zaskočená naivitou a jasnou dezorientáciou tohto muža.
„On je trochu pomätený,“ pošepne Václav Havel.
„On bol pomätený i normálne, nielen z nás,“ poznamená spisovateľka Eda Kriseová, jediná dáma z delegácie Občianskeho fóra. „Ja predsa poznám bláznov. Pracovala som s nimi, tak mi verte. Videla som ho v televízii, on je proste blázon.“
„Pôsobí dojmom dobrého malého človeka, ktorý sa dostal kamsi, čomu veľmi nerozumie, a je trošku zúfalý a žobre o pomoc,“ charakterizuje postavu dramatik.
„Vašku, tvoja láskavosť a dobré srdce ťa vedú k zjednodušenému pohľadu na generálnych tajomníkov,“ poznamená priateľ vo svetri. „Ale ja mám dojem, že to bude zložitejšie.“
„Mne sa zdá, že intelektuálne nemá na to, aby hral nejakú rafinovanú hru,“ uvažuje dramatik.
„On môže byť hercom v cudzom scenári.“
„Vie o tom, alebo o tom nevie?“ dumá ďalej Havel.
„Vie,“ myslia si ostatní členovia delegácie.
Čašník s táckou, na ktorej sú čisté vyleštené poháre, pozbiera zo stola fľakaté od minerálnej vody mattoni, už môže odísť. Z druhej strany miestnosti prichádza rocker Michael Kocáb. Navštívil premiéra Adamca, odniesol mu depešu zo včerajšieho rokovania Občianskeho fóra.
„Ako na ten list premiér zareagoval?“ pýta sa šeptom Havel.
„To by som nerád rozoberal.“ Kocáb sa viditeľne obáva podávať správy pred opačnou stranou, sú predsa v tejto chvíli protivníkmi na život a na smrť. Ani ostatní celkom neveria prostoduchosti človiečika, nového generálneho tajomníka komunistickej strany. Pred protivníkmi sa karty nevykladajú na stôl. Kocáb sa tvári tajomne. Ostatní sú zvedaví a nepokojní. Škoda strácať čas.
Nepríjemnú situáciu jednoznačne vyrieši sám generálny tajomník.
„Nás to nezaujíma, čo hovorí predseda vlády. Pretože, a to vám môžem zodpovedne povedať, nás nezaujíma ani vláda, pretože nie sme vedúca úloha. Nás zaujímalo iba to, aby s nami premiér konzultoval, ktorí komunisti idú do vlády.“ A víťazoslávne pozrie na prekvapených protivníkov.
„To myslíte vážne?“ opýta sa člen delegácie vo svetroch.
„Čestné moje slovo!“ odpovie gensek.
„Želá si komunistická strana, aby bola federálna vláda iba rekonštruovaná, alebo aby vznikla vláda nová?“ pýta sa skusmo a čoraz začudovanejšie člen delegácie vo svetroch.
„My sa dohodneme, uvidíte, že sa dohodneme, a všetci budú mať oči tak,“ ukazuje generálny tajomník opäť svoju dobrú vôľu i oči stĺpkom, ale na priamu otázku neodpovedá.
„Cíti sa komunistická strana ešte kompetentná do týchto vecí energicky zasahovať?“ chcú si byť revolucionári načistom.
No tu už trochu dochádza k zádrhu.
„To ide ťažko,“ povie generálny tajomník. On by aj rád, ale nemá na to právo. „Pochopte ma. My už nie sme vedúca sila. Ja sám mám veľmi dobrý vzťah k ľuďom a budem sa vždy usilovať, tak ako som sa aj vždy usiloval, o blaho ľudu.“
„Čo to ten človek trepe,“ pýta sa šeptom rocker dramatika. Ten iba začudovane pokrčí plecami.
„Povedzme, že by sme akýmsi spôsobom navrhli predsedu vlády a vládu nejako zostavovali. Na hospodárske ministerstvá môžeme okamžite dať množstvo mladých prierazných ekonómov,“ povie vážne dramatik.
„Výborne,“ skočí mu generálny tajomník do reči. „Na tom sa zhodneme. To je ono – mladých!“
„… ktorí majú čistý štít a vedia, ako na to, sú dynamickí, z nich polovica sú radoví členovia KSČ… My nechceme odnikiaľ komunistov vyraďovať. To je milión sedemstotisíc ľudí… A mnohí z nich, väčšina z nich sú chytrí ľudia, je to akýsi potenciál. Ale nepoznáme kritériá, podľa ktorých strana ľudí preferuje, ako ich hodnotí…“
„My sa dohovoríme,“ vpadne mu Urbánek do reči. „Ja su velice rád, že sme sa stretli. Ja su z Moravy,“ povie ešte akoby mimo kontextu.
Ale možno to nebolo mimo, možno si spomenul na heslo komunistickej strany: Mladí vedú Brno!
„Takže tu už nemáme veľmi čo robiť,“ pošepol ktosi dramatikovi. A tak ako rýchlo delegácia na nábrežie Vltavy prišla, tak rýchlo aj odišla. Až ku schodom ich vyprevádzal hlas generálneho tajomníka: „Pamätajte si, musíme sa spojiť! A všetci budú mať oči tak!“
Aby sme nezabudli, je utorok, piaty december 1989.
V Bratislave, v budove bývalej večernej univerzity marxizmu-leninizmu, kde má teraz štáb revolúcia, sa pýta komunista a predseda slovenského parlamentu lídra v čiapke s brmbolcom, ktorú už ľudia stihli pomenovať podľa neho budajkou: „Janko, povedzte, kedy mám vystúpiť zo strany?“
Revolucionári sa smejú.
A čo robí naše hlavné mesto Praha, keď už nemá komunistická strana vedúcu úlohu?
Už majú všetci oči tak?
Na pražskom orloji sa klania smrtka a hodiny odbíjajú. Jedenásť.
„Do pätnástej hodiny by sme mali mať akési jadro budúcej lepšej vlády,“ hovorí dramatik Václav Havel na porade svojim revolucionárom. „Akúsi dobrú reprezentáciu tam mať. Nevystrieľať síce všetky tromfy, ale mať tam kohosi, kým by sa zaisťovala kontinuita moci. Vraj to chce verejnosť, je to pod jej tlakom, preto to robíme…“ hovorí.
Má zmysel pre dramatickú skratku i paradox, preto dokáže predostrieť návrh, ako sa z väzňov stávajú ministri a prezidenti.
No veci ešte nie sú tak ďaleko. Nie všetci porážaní chápu, že víťazstvo treba víťazom podávať v predklone.
Federálny ministerský predseda Adamec a jeho poradcovia rozohrávajú ďalšiu mocenskú partiu. Ovládajú pravidlá i finesy. Aspoň si to myslia. Ranu však schytajú z nečakanej strany. Od vlastných. Zrada sa zatiaľ iba črtá. Zatiaľ hrajú a domnievajú sa, že vidia na všetky figúrky na všetkých šachovniciach. Ako povedali, jedna šachovnica – to je ústredný výbor, druhá ulica, tretia Moskva a štvrtá zahraničie. Kreslia si krúžky na papier a uvažujú, ako sa kto zachová. Ak Moskva zostane nemá, pravdepodobne ani Západ nebude zasahovať. Teraz záleží na pozícii strany, podľa sily ťahu získa vážnosť opozície. Na uliciach nie je predsa iba opozícia z disentu. Tá hŕstka skrachovancov, ako o nich písalo Rudé právo. V strane je predsa milión sedemstotisíc ľudí. S nimi treba pracovať, aby dali o sebe vedieť. Politickú opozíciu tvorí niekoľko jednotlivcov. Poradcovia a ministerský predseda horúčkovito premýšľajú, kam potiahnuť a ktorou figúrou, aby nedostali mat.
Ešte nič nie je jasné. Ministerský predseda však začal hru rozohrávať na vlastnú päsť. Ušiel peletónu svojich súdruhov. A tí nezabúdajú, kto im ukazuje chrbát. Preto musí hrať veľmi opatrne. Netuší, či sa niekto z peletónu ďaleko vzadu za ním neodtrhne, nechá ho obehnúť celé kolo. Počká si. Kto to bude? Štěpán? Biľakova klika, Štrougal? S kým hrá Husák? Premiér a jeho poradcovia sa zatiaľ nevzdávajú. Ide im o krk. Ak poletí Adamec, ich pád bude o to bolestnejší. Sú to mladí, vzdelaní schopní muži, majú pred sebou sľubnú kariéru. Len preto, že padá režim, nepadnú predsa aj oni!
Pokúsia sa zaistiť svojmu šéfovi aspoň niečo. To niečo je prezidentské kreslo.
Na pätnástu hodinu majú dohodnutú schôdzku s Občianskym fórom.
Sneží, mrzne, ľuďom sa od úst kúdolí teplý dych, z hrdiel sa derú veselé heslá. Marta Schmiedtová hľadá v Prahe svojho priateľa Martina Schmita. Ocitne sa v státisícovom dave. Ľudia sa tešia, že svet pravdy z okolitých krajín sa konečne predral aj do pražského sveta lží. Dosť bolo strany! Dosť bolo zloby! Niežeby nemali ľudia čo jesť, niežeby nemali prácu, ale hnusila sa im tá dvojtvárnosť: jedno sa hovorilo, iné sa žilo. Už dlho sa v republike rozprával vtip o psovi, ktorý sa doma naje a do Poľska si chodí zaštekať.
Státisícové mítingy sú každodenným výkrikom slobodného ducha. Už sa všetko môže! Konečne!
Martin Schmit si užil svojich pätnásť minút slávy. Vďaka takmer menovcovi, Martinovi Šmídovi, ktorého mali zabiť na Národnej triede. Študuje dokument na AMU, je v centre horúčkovitého revolučného kvasu. Na Václavské námestie odkiaľsi dotrepal premietačku, na stenu hotela sa premieta balkón Melantrichu.
„Ty,“ napadne Marte, keď šklbne svojho priateľa za rukáv vetrovky. „Myslíš, že vyhráme?“
Je z nej viditeľne nervózny, prišla z iného sveta. Taká dedinská, slovenská. Nebodaj i vystrašená.
„Ako kto?“ odpovie roztržito.
„No my… Videla som v Bratislave Dubčeka…“ hovorí vzrušene Marta. „Myslíš, že sa dožijeme socializmu s ľudskou tvárou?“
Rozosmialo ho to. „Šibe ti?“ povie a krúti hlavou nad tou nevedomosťou. „Červeným kmérom odzvonilo.“
„Veď ja hovorím o Dubčekovi…“
„Ty si mimo, Marta, úplne mimo. Nechápeš, čo sa deje? Dubček! Prosím ťa, aký Dubček!“
Neveriaco sa na neho dívala.
„Toto je prevrat! Konečný!“ vysvetľoval.
„Odkiaľ to máš?“
„Treba mať tuto,“ poklepal si prstom po čele. „Pozri sa na tie televízne štáby. Hádam si nemyslíš, že sem prišli len tak. Hádam si nemyslíš, že Československo zostane skanzen. Všade to rachlo, všade!“
„No, ja sa dobre zasmejem, keď sa raz komunisti budú musieť skrývať. To som teda zvedavá, koľkí z nich zostanú v strane!“
Marta, samozrejme, iba žartuje. Predstavuje si dlhé rady mien na kandidátnych listinách, tie prísahy vernosti. A predstavuje si sklamané tváre všetkých kolegov, ktorí sa nedostali ani len na čakaciu listinu za kandidátov strany. A predstavuje si všetky vybavované protekcie, všetky tie tlačenky do strany.
„Čo myslíš, čo by stalo, keby som tu zrazu zakričala, že som komunistka?“ zasmeje sa samopašne.
„Ty si komunistka?!“
„Ale nie som, nie som. Ale čo by sa asi stalo?“
„Nie si normálna? To nech ti ani nenapadne!“ varuje ju Martin.
Obáva sa jej provokácií, pohybuje sa celkom v iných spoločnostiach, preto ju radšej odvedie z námestia.
Pricestovala za ním, nečakane, a on si odrazu uvedomil, že je z inej planéty. Aj keby bol čas na lásku, s Martou by ju iste robiť nechcel. Príliš hlučne rozpráva, nemá žiaden fíling. Medzi nimi je priekopa, kultúrna priekopa. Možno bude čas, jej to vysvetliť. A možno to samo odíde dostratena.
Chce zachytiť atmosféru revolúcie? Prosím, to môže, ale nech netára hlúposti. Zariadil jej protekciu, dostane sa blízko k revolúcii. Na kúsku papiera má napísané Melantrich. Martin Schmit ho získal od kamaráta. Aj vďaka náhode s podobou mien dostáva sa úplne do centra, k tým najhlavnejším postavám nežnej revolúcie. Len čo sa predstaví, každý zajastrí: Šmíd? Ten Martin? A on potom speluje, ako sa vlastne volá. Ale kontakt už je nadviazaný. A tak aj Marta môže pravdivo informovať svojich slovenských čitateľov, ako sa rodia dejiny. Noviny konečne neklamú, televízia vysiela vzrušujúce pražské momenty do celej krajiny. Kedysi ohne na horách rozsvecovali Povstanie, teraz televízne vysielanie zažína oheň v každom kútiku krajiny. Opozícia má na svojej strane ulicu, ale tí hore nie sú ešte vyradení. Zatiaľ sa stále hrá. Aktéri obidvoch strán stoja na prahu moci.
Udalosti akoby narástli nohy, revolucionári i porážaní ju chvatne nasledovali. Má to všetko režiséra?
(Pokračovanie)
